Jej životné poslanie začalo po skončení školopovinnej dochádzky ako 12 ročného dievčaťa. V tých rokoch sa ratkovskí chlapci chytali remesla svojich predkov, dievčatá si hľadali prácu v okolitých mestách (Rimavská Sobota, Rožňava, Miškovec a inde), v Ratkovej neboli podmienky pre hospodárenie na pôde a poľnohospodárska tradícia tiež nie. Mladí muži, neskôr ako tovariši sa zdokonaľovali u „chýrečných majstrov“ mimo Ratkovej, dievčatá ako pomocníčky v domácnosti hľadali obživu a zárobok, súčasne asimilovali spôsoby - maniere mestského prostredia a takto obohatené sa vracali domov, kde si spravidla nachádzali životného druha. Ona zareagovala na akýsi inzerát, ktorý bol sprístupnený i v Ratkovej, že nejaká pani hľadá slušné, spôsobné dievča ako pomocníčku do domácnosti a záujemkyne sa mali prísť ukázať do Rimavskej Soboty - stretnutie na peróne železničnej stanice v konkrétnu hodinu.
No ale to už nechajme rozprávať účastníčku:
„Nuž zišlo sa nás tam asi 10-15 mladých dievčat, prechádzali sme sa po peróne, na lavičke sedeli nejakí cestujúci a dve panie - jedna elegantná mladšia a jedna staršia. Po chvíli sa tá mladšia zdvihla, prišla ku mne a oslovila ma takto: „Slečinka, už nejaký čas vás pozorujem, padli ste mi do oka, ak máte záujem pracovať v dome Blaho Lujzy,“ čo mne nič nehovorilo „a ak by ste súhlasili byť pomocníčkou v jej domácnosti v Budapešti, rozhodnite sa!“ Súhlasila som. Takto som sa dostala do Budapešti a stala sa zamestnankyňou v tom čase najznámejšej maďarskej a významnej európskej opernej speváčky Lujzy Blahovej, inak rodáčky z Rimavskej Soboty.“
Dodáva, že nikdy v živote toľko neupratovala a nenažehlila sa ako tam, ale bola spokojná u veľmi milej panej, mávala sem-tam i voľno, viac v nedeľu. Poznamenáva, že speváčku občas stretávala smutnú aj vyplakanú. Zotrvala v Budapešti do r. 1902. Reprodukciu jej spomienok skrátim: Ona bola veľmi nábožne založená už z domu, z ratkovskej evanjelickej rodiny. V tých rokoch žila v Budapešti veľmi veľká slovenská komunita, včítane mládeže, v Budapešti bol farárom, vtedy už senior, ratkovský rodák, neskorší biskup, spisovateľ, literát, národovec Daniel Bachát. Ako áno, ako nie, stalo sa, že pri práci s mládežou si ju všimol a keď sa zistilo, že je to Ratkovčanka, stratil s ňou slovo. Ona to charakterizovala, že ho osobne spoznala a keď vedel, že pracuje v dome „mondénnej Blaho Lujzy“ položil i otázky. V tom čase bol už Daniel Bachát v Budapešti populárny nielen ako slovenský literát, ale uznávaný i za úspešné vedenie budapeštianskeho evanjelického cirkevného zboru a najmä za zásluhu pri výstavbe nového chrámu na tzv. Kerepešskej ceste (Lutherov dvor).
Po skoro desaťročnom pobyte vrátila sa do Ratkovej ako národne uvedomelá, hlboko nábožensky cítiaca mladá 21 ročná dievčina, ktorá plynule ovládala maďarčinu a veľmi dobre nemčinu. Vydala sa a zhodou okolností jej manželom sa stal mladý muž, ktorého stará mama bola tetou biskupa Daniela Bacháta (Zuzana Mikuláš, rodená Bachát).Budem aj ďalej pokračovať vo vyprávaní ja, kvôli skráteniu a zjednodušeniu - osvetlenia jej účasti v dianí. Podaktorí v mojej mladosti, vtedy ešte žijúci ratkovskí pamätníci spred 60-70 rokov, mne ako chlapcovi občas len tak mimochodom povedali na jej adresu: „ej, ale nebojácna a múdra to bola žena“. Táto poznámka smerovala i k tomu, že počas dotieravej maďarizácie pred prvou svetovou vojnou mali byť i v Ratkovej bohoslužby odbavované v maďarčine. V prvú nedeľu, keď sa to malo už stať, pána farára schádzajúceho z farských schodov oblečeného už v kňazskom rúchu do chrámu, chytila za toto rúcho (kamžu), zastavila ho a povedala: “Pán farár, naši Ratkovčania si neprajú bohoslužby odbavované v maďarčine!“ On nič nepovedal. Kázeň sa diala po slovensky a tak to i zostalo. Nadšená a zanietená vznikom prvej Československej republiky, obdivovala prezidenta Masaryka, pripomínala účasť M. R. Štefánika pri vzniku štátu, spomínala významných politikov, ako Hodžu, Šrobára, národovca a literáta Škultétyho, popularizovala diela Vansovej, Slančíkovej-Timravy. Propagovala slovenskú, nielen cirkevnú tlač, boli jej blízke idey Martina Rázusa. Nezabúdala pripomínať úlohu a pomoc mestečka Ratkovej pri vzniku prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, aj význam bývalých študentov na postoch v cirkevnom, kultúrnom, či politickom dianí v Uhorsku a aj po oslobodení. (Stará Truhlica, o ktorej som kedysi referoval na stránke Maj Gemer bola takmer zaplnená i ňou odkladanými tlačovinami, predovšetkým po r.1918. Pri storočnici narodenia a súčasne pri slávnostnom odhalení pomníka biskupovi Danielovi Bachátovi v Ratkovej v r.1940, robila sprievodkyňu s informujúcim slovným doprovodom jeho kedysi rodným domom, ktorý riadením osudu bol vo dvore, kam sa ona vydala, s oknami oproti sebe. Účastníkmi boli i členovia Bachátovej rodiny, o. i. aj Bachátov vnuk MUDr. Ľudovít Izák. Ako deväťročný chlapec bol som svedkom tejto akcie.) Bachát zostal pre ňu veličinou, vzorom i symbolom evanjelickej vierouky aj spomienkou na jeho mravne ladené kázne, ktoré počúvala v období svojej mladosti, vracala sa k nemu, poznala niektoré jeho „dumky“ naspamäť. Ešte ako 60 ročná zorganizovala v Ratkovej divadelné predstavenie hry s náboženskou tematikou „Vzkriesenie“. Treba doložiť, že v pokojnom súzvuku a dlhoročnej spolupráci nažívala s pánom farárom Jánom Hallátom až do jeho penzionovania r. 1945. On nevzal príhodu na farských schodoch spred rokov nijako osobne, bolo vhodné na ňu nespomínať.
Po oslobodení a počas prvej republiky angažovala sa dlhodobo ako predsedníčka Spolku slovenskej evanjelickej jednoty, bola účastníčka všetkých cirkevných podujatí, pri ktorých som ako chlapec neraz „čujne“ vnímal jej prejav, ktorý prezentovala bez poznámok, spontánne. Dokonca nejaký článok o živote cirkvi v Ratkovej jej uverejnil Evanjelický posol spod Tatier. Stala sa pravidelnou aktívnou účastníčkou verejných cirkevných aktivít pod hlavičkou Spolku evanjelickej jednoty. V novembri r. 1944 po potlačení SNP a obsadení Gemera a Pohronia nemeckou armádou, vďaka svojej spoľahlivej nemčine podarilo sa jej previesť dvoch povstaleckých vojakov - Ratkovčanov, ktorých zajatých kdesi na Prašivej v oblasti Hornej Lehoty eskortovali do Ľubietovej, neskôr do Brezna, kde sa im podarilo dostať tesne pred odsunom do koncentráku zo zajatia na slobodu. Ukrývali sa v Brezne, odtiaľ ich bolo treba dostať do Ratkovej. Vďaka už spomínanej dobrej nemčine podarilo sa jej z Brezna až do Tisovca, neuveriteľné, „cestovať“ s nimi na korbe nemeckého nákladného auta, vydávajúc ich za ratkovských remeselníkov, ktorí v Brezne nakupovali remeselnícky tovar - kože a súkno, ktorú myšlienku ona prezieravo zabezpečila a doviedla do úspešnej reality. Považovalo sa to vtedy „za hrdinský kúsok“. Poslednou jej „cirkevnou“ aktivitou bol príhovor pri vysväcovaní teológov, nových evanjelických kňazov v r. 1948 v Klenovci - predniesla slávnostný pozdrav (dvaja vysvätení kňazi, Daniel Fakla a Daniel Janšo, pochádzali z Ratkovej). Po nástupe totalitného režimu bola Evanjelická jednota zrušená.Duchovne a národne dospela v prostredí budapeštianskeho veľkomesta, ale obklopená komunitou a osobnosťami národne slovensky orientovanými ako bežné dievča - mladá ratkovská žena, v čase, kedy i v samotnej Ratkovej nie každý odolal maďarizačnému vplyvu. Vychovala dve deti, pomáhala pri výchove vnukov a dožila sa i pravnukov. Nezanedbala povinnosti, ktoré v tých rokoch sa od ženy v domácnosti, okolo domu, na záhrade či na poli vyžadovali. Jej, úsudky, postoje, niekedy i moralizovanie predurčili jej všeobecný etický kredit v Ratkovej nielen na poli cirkevnom. Nemôžem zamlčať, že z budapeštianskeho prostredia doniesla si i prvky a spôsoby kultivovaného chovania. Aj v nesúhlase formu citlivého prejavu. Múdrosť zúročenú skúsenosťami odovzdávala tomu, kto ju vedel a chcel počúvať.
Čo nakoniec doložiť? Bol som pri jej „odchode“ už ako lekár - neurológ. V predvečer smrti čiastočne ochrnutá, ale s jasnou mysľou a dobre artikulovanou rečou predstavila nám celú svoju životnú púť. Auditóriu starých ratkovských ženičiek a rodine zhromaždenej okolo jej lôžka prerozprávala anabázu svojho celého života, tak ako ju vnímala ona a ako ju v nedokonalej skratke podávam ja. Jej monológu, akoby prebiehajúcemu filmu v tichu tiesnivej chvíle, načúvali dojatí prítomní.
Iste ju to unavilo, ale nik sa neodvážil ju prerušiť. Priala si, aby truhlu s jej mŕtvym telom z domu a z dvora niesli jej najbližší – syn, dvaja vnukovia a vnučkin manžel. Zomrela zakrátko, upadajúc s postupujúcou somnolenciou do kómy. Zomrela v dome, kde som sa narodil ja, môj otec i môj starý otec, v izbe s oknami oproti oknám pôvodného rodného domu Daniela Bacháta - Dumného dňa 22. novembra 1963. Dopisujem toto ako posledný žijúci účastník, už pokročilý senior, len skicovite z jej biografie. Dokresľujem sugestívny neúplný fragmentovaný obraz z tejto clivo-dojímavej chvíľky o niekom, kto mi už ako maturantovi odchádzajúcemu do „veľkého sveta“ povedal: „Keby cvernička (nitka), ktorá Ti nepatrí zostala na Tebe, aj tú daj preč.“ Zmysel týchto slov rezonujúci vo mne je „hlboko nadčasový“ - hlavne dnes.
Rozprával som o mojej starej mame Márii Ďurindovej, rod. Hamlíkovej (1882-1963), jednej obyčajnej, ale pritom pozoruhodnej, neškolovanej, ale mimoriadnym intelektom obdarenej ratkovskej žene. S epilógom - ďakujem za všetko, stará mama!
(Kedysi, tiež už veľmi dávno, ešte ako vysokoškolák, keď som trápil múzu touto básňou, myslel som taktiež na ňu.)
Rozprávka
|
Vyhľadávam chodník k piesni, Mesiac padá za obzory, |
|
Skoro si ma vypravila – V rozprávočke stará mama |
|
(Báseň Miroslava Ďurindu zo zbierky „Okamihy a reflexie“) |
||
Cez priezor času
|
Ten istý priestor, múry sú tie samé, |
|
Nech znejú „dumky“, čo si spieval verným, |
|
(Báseň Miroslava Ďurindu z príležitosti stého výročia smrti Daniela Bacháta – Dumného, prednesená pri jeho pamätníku na nádvorí kostolného dvora v Ratkovej 2. septembra 2006.) |
||
Miroslav Ďurinda
Košice, 1. 3. 2012
{jcomments on}

































Obyčajná žena, ratkovská rodáčka z bežnej ratkovskej remeselníckej rodiny (v tých rokoch na konci 19. storočia prakticky všetci obyvatelia boli remeselníci), otec pekár, ale piekol aj jemnejšie pečivo, tzv. „perace“. Pochádzala z piatich súrodencov, z dreveného domu na Starej ulici, ktorej názov už teraz nikomu nič nehovorí, ale je to najstaršia ratkovská ulica, dnes totožná s cestou, ktorá prechádza dolnou časťou Ratkovej z juhu na sever. Drevený dom, omietnutý zvonku, v interiéri dominovala veľmi veľká pec. Bol som v tom dome niekoľkokrát v mojich predškolských rokoch, alebo ako školáčik základnej evanjelickej ľudovej školy. Padol počas socialistickej asanácie
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-