Jej životné poslanie začalo po skončení školopovinnej dochádzky ako 12 ročného dievčaťa. V tých rokoch sa ratkovskí chlapci chytali remesla svojich predkov, dievčatá si hľadali prácu v okolitých mestách (Rimavská Sobota, Rožňava, Miškovec a inde), v Ratkovej neboli podmienky pre hospodárenie na pôde a poľnohospodárska tradícia tiež nie. Mladí muži, neskôr ako tovariši sa zdokonaľovali u „chýrečných majstrov“ mimo Ratkovej, dievčatá ako pomocníčky v domácnosti hľadali obživu a zárobok, súčasne asimilovali spôsoby - maniere mestského prostredia a takto obohatené sa vracali domov, kde si spravidla nachádzali životného druha. Ona zareagovala na akýsi inzerát, ktorý bol sprístupnený i v Ratkovej, že nejaká pani hľadá slušné, spôsobné dievča ako pomocníčku do domácnosti a záujemkyne sa mali prísť ukázať do Rimavskej Soboty - stretnutie na peróne železničnej stanice v konkrétnu hodinu.
No ale to už nechajme rozprávať účastníčku:
„Nuž zišlo sa nás tam asi 10-15 mladých dievčat, prechádzali sme sa po peróne, na lavičke sedeli nejakí cestujúci a dve panie - jedna elegantná mladšia a jedna staršia. Po chvíli sa tá mladšia zdvihla, prišla ku mne a oslovila ma takto: „Slečinka, už nejaký čas vás pozorujem, padli ste mi do oka, ak máte záujem pracovať v dome Blaho Lujzy,“ čo mne nič nehovorilo „a ak by ste súhlasili byť pomocníčkou v jej domácnosti v Budapešti, rozhodnite sa!“ Súhlasila som. Takto som sa dostala do Budapešti a stala sa zamestnankyňou v tom čase najznámejšej maďarskej a významnej európskej opernej speváčky Lujzy Blahovej, inak rodáčky z Rimavskej Soboty.“
Dodáva, že nikdy v živote toľko neupratovala a nenažehlila sa ako tam, ale bola spokojná u veľmi milej panej, mávala sem-tam i voľno, viac v nedeľu. Poznamenáva, že speváčku občas stretávala smutnú aj vyplakanú. Zotrvala v Budapešti do r. 1902. Reprodukciu jej spomienok skrátim: Ona bola veľmi nábožne založená už z domu, z ratkovskej evanjelickej rodiny. V tých rokoch žila v Budapešti veľmi veľká slovenská komunita, včítane mládeže, v Budapešti bol farárom, vtedy už senior, ratkovský rodák, neskorší biskup, spisovateľ, literát, národovec Daniel Bachát. Ako áno, ako nie, stalo sa, že pri práci s mládežou si ju všimol a keď sa zistilo, že je to Ratkovčanka, stratil s ňou slovo. Ona to charakterizovala, že ho osobne spoznala a keď vedel, že pracuje v dome „mondénnej Blaho Lujzy“ položil i otázky. V tom čase bol už Daniel Bachát v Budapešti populárny nielen ako slovenský literát, ale uznávaný i za úspešné vedenie budapeštianskeho evanjelického cirkevného zboru a najmä za zásluhu pri výstavbe nového chrámu na tzv. Kerepešskej ceste (Lutherov dvor).
Po skoro desaťročnom pobyte vrátila sa do Ratkovej ako národne uvedomelá, hlboko nábožensky cítiaca mladá 21 ročná dievčina, ktorá plynule ovládala maďarčinu a veľmi dobre nemčinu. Vydala sa a zhodou okolností jej manželom sa stal mladý muž, ktorého stará mama bola tetou biskupa Daniela Bacháta (Zuzana Mikuláš, rodená Bachát).Budem aj ďalej pokračovať vo vyprávaní ja, kvôli skráteniu a zjednodušeniu - osvetlenia jej účasti v dianí. Podaktorí v mojej mladosti, vtedy ešte žijúci ratkovskí pamätníci spred 60-70 rokov, mne ako chlapcovi občas len tak mimochodom povedali na jej adresu: „ej, ale nebojácna a múdra to bola žena“. Táto poznámka smerovala i k tomu, že počas dotieravej maďarizácie pred prvou svetovou vojnou mali byť i v Ratkovej bohoslužby odbavované v maďarčine. V prvú nedeľu, keď sa to malo už stať, pána farára schádzajúceho z farských schodov oblečeného už v kňazskom rúchu do chrámu, chytila za toto rúcho (kamžu), zastavila ho a povedala: “Pán farár, naši Ratkovčania si neprajú bohoslužby odbavované v maďarčine!“ On nič nepovedal. Kázeň sa diala po slovensky a tak to i zostalo. Nadšená a zanietená vznikom prvej Československej republiky, obdivovala prezidenta Masaryka, pripomínala účasť M. R. Štefánika pri vzniku štátu, spomínala významných politikov, ako Hodžu, Šrobára, národovca a literáta Škultétyho, popularizovala diela Vansovej, Slančíkovej-Timravy. Propagovala slovenskú, nielen cirkevnú tlač, boli jej blízke idey Martina Rázusa. Nezabúdala pripomínať úlohu a pomoc mestečka Ratkovej pri vzniku prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, aj význam bývalých študentov na postoch v cirkevnom, kultúrnom, či politickom dianí v Uhorsku a aj po oslobodení. (Stará Truhlica, o ktorej som kedysi referoval na stránke Maj Gemer bola takmer zaplnená i ňou odkladanými tlačovinami, predovšetkým po r.1918. Pri storočnici narodenia a súčasne pri slávnostnom odhalení pomníka biskupovi Danielovi Bachátovi v Ratkovej v r.1940, robila sprievodkyňu s informujúcim slovným doprovodom jeho kedysi rodným domom, ktorý riadením osudu bol vo dvore, kam sa ona vydala, s oknami oproti sebe. Účastníkmi boli i členovia Bachátovej rodiny, o. i. aj Bachátov vnuk MUDr. Ľudovít Izák. Ako deväťročný chlapec bol som svedkom tejto akcie.) Bachát zostal pre ňu veličinou, vzorom i symbolom evanjelickej vierouky aj spomienkou na jeho mravne ladené kázne, ktoré počúvala v období svojej mladosti, vracala sa k nemu, poznala niektoré jeho „dumky“ naspamäť. Ešte ako 60 ročná zorganizovala v Ratkovej divadelné predstavenie hry s náboženskou tematikou „Vzkriesenie“. Treba doložiť, že v pokojnom súzvuku a dlhoročnej spolupráci nažívala s pánom farárom Jánom Hallátom až do jeho penzionovania r. 1945. On nevzal príhodu na farských schodoch spred rokov nijako osobne, bolo vhodné na ňu nespomínať.
Po oslobodení a počas prvej republiky angažovala sa dlhodobo ako predsedníčka Spolku slovenskej evanjelickej jednoty, bola účastníčka všetkých cirkevných podujatí, pri ktorých som ako chlapec neraz „čujne“ vnímal jej prejav, ktorý prezentovala bez poznámok, spontánne. Dokonca nejaký článok o živote cirkvi v Ratkovej jej uverejnil Evanjelický posol spod Tatier. Stala sa pravidelnou aktívnou účastníčkou verejných cirkevných aktivít pod hlavičkou Spolku evanjelickej jednoty. V novembri r. 1944 po potlačení SNP a obsadení Gemera a Pohronia nemeckou armádou, vďaka svojej spoľahlivej nemčine podarilo sa jej previesť dvoch povstaleckých vojakov - Ratkovčanov, ktorých zajatých kdesi na Prašivej v oblasti Hornej Lehoty eskortovali do Ľubietovej, neskôr do Brezna, kde sa im podarilo dostať tesne pred odsunom do koncentráku zo zajatia na slobodu. Ukrývali sa v Brezne, odtiaľ ich bolo treba dostať do Ratkovej. Vďaka už spomínanej dobrej nemčine podarilo sa jej z Brezna až do Tisovca, neuveriteľné, „cestovať“ s nimi na korbe nemeckého nákladného auta, vydávajúc ich za ratkovských remeselníkov, ktorí v Brezne nakupovali remeselnícky tovar - kože a súkno, ktorú myšlienku ona prezieravo zabezpečila a doviedla do úspešnej reality. Považovalo sa to vtedy „za hrdinský kúsok“. Poslednou jej „cirkevnou“ aktivitou bol príhovor pri vysväcovaní teológov, nových evanjelických kňazov v r. 1948 v Klenovci - predniesla slávnostný pozdrav (dvaja vysvätení kňazi, Daniel Fakla a Daniel Janšo, pochádzali z Ratkovej). Po nástupe totalitného režimu bola Evanjelická jednota zrušená.Duchovne a národne dospela v prostredí budapeštianskeho veľkomesta, ale obklopená komunitou a osobnosťami národne slovensky orientovanými ako bežné dievča - mladá ratkovská žena, v čase, kedy i v samotnej Ratkovej nie každý odolal maďarizačnému vplyvu. Vychovala dve deti, pomáhala pri výchove vnukov a dožila sa i pravnukov. Nezanedbala povinnosti, ktoré v tých rokoch sa od ženy v domácnosti, okolo domu, na záhrade či na poli vyžadovali. Jej, úsudky, postoje, niekedy i moralizovanie predurčili jej všeobecný etický kredit v Ratkovej nielen na poli cirkevnom. Nemôžem zamlčať, že z budapeštianskeho prostredia doniesla si i prvky a spôsoby kultivovaného chovania. Aj v nesúhlase formu citlivého prejavu. Múdrosť zúročenú skúsenosťami odovzdávala tomu, kto ju vedel a chcel počúvať.
Čo nakoniec doložiť? Bol som pri jej „odchode“ už ako lekár - neurológ. V predvečer smrti čiastočne ochrnutá, ale s jasnou mysľou a dobre artikulovanou rečou predstavila nám celú svoju životnú púť. Auditóriu starých ratkovských ženičiek a rodine zhromaždenej okolo jej lôžka prerozprávala anabázu svojho celého života, tak ako ju vnímala ona a ako ju v nedokonalej skratke podávam ja. Jej monológu, akoby prebiehajúcemu filmu v tichu tiesnivej chvíle, načúvali dojatí prítomní.
Iste ju to unavilo, ale nik sa neodvážil ju prerušiť. Priala si, aby truhlu s jej mŕtvym telom z domu a z dvora niesli jej najbližší – syn, dvaja vnukovia a vnučkin manžel. Zomrela zakrátko, upadajúc s postupujúcou somnolenciou do kómy. Zomrela v dome, kde som sa narodil ja, môj otec i môj starý otec, v izbe s oknami oproti oknám pôvodného rodného domu Daniela Bacháta - Dumného dňa 22. novembra 1963. Dopisujem toto ako posledný žijúci účastník, už pokročilý senior, len skicovite z jej biografie. Dokresľujem sugestívny neúplný fragmentovaný obraz z tejto clivo-dojímavej chvíľky o niekom, kto mi už ako maturantovi odchádzajúcemu do „veľkého sveta“ povedal: „Keby cvernička (nitka), ktorá Ti nepatrí zostala na Tebe, aj tú daj preč.“ Zmysel týchto slov rezonujúci vo mne je „hlboko nadčasový“ - hlavne dnes.
Rozprával som o mojej starej mame Márii Ďurindovej, rod. Hamlíkovej (1882-1963), jednej obyčajnej, ale pritom pozoruhodnej, neškolovanej, ale mimoriadnym intelektom obdarenej ratkovskej žene. S epilógom - ďakujem za všetko, stará mama!
(Kedysi, tiež už veľmi dávno, ešte ako vysokoškolák, keď som trápil múzu touto básňou, myslel som taktiež na ňu.)
Rozprávka
|
Vyhľadávam chodník k piesni, Mesiac padá za obzory, |
|
Skoro si ma vypravila – V rozprávočke stará mama |
|
(Báseň Miroslava Ďurindu zo zbierky „Okamihy a reflexie“) |
||
Cez priezor času
|
Ten istý priestor, múry sú tie samé, |
|
Nech znejú „dumky“, čo si spieval verným, |
|
(Báseň Miroslava Ďurindu z príležitosti stého výročia smrti Daniela Bacháta – Dumného, prednesená pri jeho pamätníku na nádvorí kostolného dvora v Ratkovej 2. septembra 2006.) |
||
Miroslav Ďurinda
Košice, 1. 3. 2012
{jcomments on}
































Obyčajná žena, ratkovská rodáčka z bežnej ratkovskej remeselníckej rodiny (v tých rokoch na konci 19. storočia prakticky všetci obyvatelia boli remeselníci), otec pekár, ale piekol aj jemnejšie pečivo, tzv. „perace“. Pochádzala z piatich súrodencov, z dreveného domu na Starej ulici, ktorej názov už teraz nikomu nič nehovorí, ale je to najstaršia ratkovská ulica, dnes totožná s cestou, ktorá prechádza dolnou časťou Ratkovej z juhu na sever. Drevený dom, omietnutý zvonku, v interiéri dominovala veľmi veľká pec. Bol som v tom dome niekoľkokrát v mojich predškolských rokoch, alebo ako školáčik základnej evanjelickej ľudovej školy. Padol počas socialistickej asanácie
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-