administrovania v Ratkovej. Viac hodnotiaceho - skôr ako „dovetok“ po jeho smrti zanechal o ňom jeho nástupca ratkovský farár Ján Hallát:
“Bol horlivý a svedomitý, vynikal ako obľúbený rečník. Vidiac so žiaľom, že hmotný stav cirkevníkov klesá, hľadel ich združiť, a tak sa vynasnažoval im zabezpečiť krajšiu budúcnosť.“ Treba doložiť, že hovoríme už o období, kedy v mestečku remeslá nestačili držať konkurenčný krok s technickou priemyselnou výrobou, manufaktúra progresívne upadala, cechy boli zrušené, začala „chudobnieť“ remeselnícka vrstva mešťanov, ktorá bola na remeslách roky závislá. Farár Zachar sa zameral na akýsi možný ekonomický zvrat - podarilo sa mu založiť v Ratkovej cestou filiálky Krajinského úverového ústavu tkáčovňu na hone „Próža“ pri súkenníckych stupách. Tkáčovňa bola na vodný pohon, na tú dobu „moderná“, spracovávala ovčiu vlnu na priadzu a súkno. Po smrti Zacharovej začala prevádzka upadať. Bol dekanom ratkovskej doliny a seniorálnym zapisovateľom. Literárne sa neprejavil. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne. Pôsobil ako farár 15 rokov, ako kaplán dva roky.
Jeho nástupca, farár Ján Hallát (1881-1960) sa narodil v Ľubietovej, študoval na banskobystrickom a banskoštiavnickom gymnáziu, kde i maturoval v r. 1901 a odchádzal na evanjelickú teologickú fakultu do Prešova - teológiu ukončil v r. 1905. Po „colloquiach“ bol poslaný do Ratkovej zastupovať chorého farára Samuela Zachara. Kňazské skúšky zložil 29. augusta 1905 v Prešove, niekoľko mesiacov ako farár účinkoval v Kobeliarove. Prvého marca 1906 bol inštalovaný za ratkovského slova božieho kazateľa. V senioráte zastával rôzne funkcie, od r. 1930 – vo funkcii seniora do r. 1945. Počas jeho pôsobenia pred prvou svetovou vojnou silneli tlaky na odbavovanie služieb božích v maďarčine - čo sa však nestalo i z titulu jednotného odporu ratkovskej evanjelickej slovenskej verejnosti. Tesne pred koncom prvej svetovej vojny boli „zrekvirované“ dva zvony z veže ratkovského kostola a píšťaly z chrámového organu – tieto boli v roku 1925 nahradené novými, podobne ako aj novoodliate zvony umiestnené na chrámovej veži v r. 1927. Bola realizovaná elektrifikácia chrámu. Počas prvej Československej republiky bez pozoruhodných vonkajších udalostí viedol farnosť v matkocirkvi i fíliách. Bol to dôstojný pán so všeobecnou autoritou, vzdelaný - takto si na neho ešte niektorí žijúci občania Ratkovej spomíname. Zabehnutý hierarchický cirkevný život prebiehal v nezmenených koľajach bez vybočenia. Funkčné boli cirkevné spolky (Evanjelická jednota, mládežnícke evanjelické spolky - dorast aj SEM - Sväz evanjelickej mládeže), vedené vždy prítomnými kaplánmi v ratkovskom cirkevnom zbore. Počas jeho pôsobenia sa opravovalo a reštaurovalo na chráme to, čo erodoval čas - vo vnútri, zvonku, na streche, objekt chrámu bol elektrifikovaný. Za jeho pôsobenia bola i s účasťou mesta v r. 1937 inštalovaná pamätná tabuľa s menami padlých Ratkovčanov v prvej svetovej vojne, tiež i za pomoci obce bol postavený pamätník rodákovi, literátovi a evanjelickému biskupovi Danielovi Bachátovi (v r. 1940). Návštevnosť chrámu bola veľmi početná, v čase sviatočných obradov (Vianoce a iné sviatky) vysoko nad možnosť miest kapacity kostola. Počas jeho administrovania pôsobili v Ratkovej ako kapláni - v chronologickom poradí - Karol Viest, Karol Novomeský, Juraj Janota, Július Gábor, Juraj Spevák a Ján Filo.
Komplikované roky prechodu frontových udalostí sa dotkli i jeho a po istom nedorozumení po partizánskom prepade neďaleko Ratkovej, kde zahynuli i traja nemeckí vojaci a jeden partizán a po arogantnom chovaní sa vysokého nemeckého dôstojníka, ktorým sa farára Halláta nešetrne dotkol, odchádza z Ratkovej navždy k dcére do Banskej Bystrice. Krátko ho tu zastupuje počas jarných mesiacov r. 1945 jeho synovec - teológ Kornel Halát (1923-2000), neskorší prvý evanjelický slovenský misionár (doc. ThDr.). Ešte niekoľkým (nám) žijúcim zostáva farár Ján Hallát v obraze - cestou od kostola smerom nadol námestím v tmavom oblečení v dobovom tmavom klobúku, v peleríne a s paličkou v ruke. Literárne činný nebol. Zomrel v júli 1960 - pochovaný je v Banskej Bystrici.
Po ňom nasledoval Ján Filo, evanjelický ratkovský farár v rokoch 1945 - 1963. Pochádzal z Podrečian, gymnázium absolvoval v Lučenci, kde i maturoval s vyznamenaním v r. 1936. Teológiu vyštudoval v Bratislave - spomína na profesora Osuského a Jamnického.
Štúdium ukončil s vyznamenaním v r. 1940, vysvätený za kňaza bol 28. júna toho istého roku Dr. Samuelom Osuským. Odchádza za administrátora do Spišskej Novej Vsi, kde pobudol len krátko, lebo v tom istom roku bol menovaný za zborového kaplána v Bratislave. Zotrval tu do r. 1942, kedy odchádza za kaplána do Ratkovej. V máji 1944 bol stiahnutý na vojenčinu, kde na východnom fronte bol až do októbra 1944. Po penzionovaní seniora Jána Halláta sa stáva ratkovským kňazom. V Ratkovej prežil dosť komplikované obdobie po roku 1948, kedy sa demontovali cirkevné inštitúcie a celá klíma spoločensko-politická sa počas jeho pôsobenia ideovo menila v znamení totalitného systému vo vzťahu k náboženstvu, cirkvi, veriacim i k cirkevným predstaviteľom. Bývalá vážnosť farárskeho úradu sa postupne rozplynula so siahodlhými dôsledkami v cirkevnom zbore. Veľmi vážny, vzdelaný, citlivý, nekonfliktný, ústretový - sklamaný prostredím, aké vznikalo v týchto rokoch - odchádza z Ratkovej do Hornej Lehoty pri Banskej Bystrici. Dňom 1. júla 1963 prestal pôsobiť v cirkevnom zbore v Ratkovej.
Jeho nástupcom sa stal Viliam Macko (1929), vtedajší brádňanský farár, rodák z Hačavy. Študoval na gymnáziu v Tisovci, kde i maturoval v r. 1949. Odchádza študovať na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, štúdium ukončil v r. 1953, ako kaplán pôsobil v Žiline, neskôr v Brezne. Kňazskú skúšku robil v r. 1958. Od r. 1959 až do r. 1963 bol farárom v Brádnom, od r. 1963 v Ratkovej až do r. 1976. Počas jeho pôsobenia sa urobili rôzne potrebné údržbárske a modernizačné práce na budove veže, opravy strechy veže, ratkovskej fary, elektrifikácia zvonov a iné potrebné opravy, ktoré farár iniciatívne podporoval i úradne pomáhal riešiť. Po určitom napätí v rámci obce - funkcionárov obce - odchádza taktiež v dezilúziach z Ratkovej za slova božieho kazateľa do Poltára.
Po ňom pôsobil v Ratkovej krátko, dva roky, farár Vladimír Schwartz. Bol posledným z galérie trvalo pôsobiacich miestnych kňazov v chronológii od roku 1586 v službách Lutherovho protestantizmu v ratkovskej cirkvi. Od roku 1977 už Ratková nemá vlastného farára - služby božie sa odbavovali a slúžia až dodnes zastupujúcimi slova božieho kazateľmi z okolitých farností obcí (z Rybníka, Drienčan, Ratkovského Bystrého).
V niekoľkých častiach „textových obrazov“ pokúsili sme sa priblížiť cez osoby - osobnosti ratkovskej staršej cirkevnej histórie niektoré neznáme archiválne skutočnosti o dejateľoch, ktorí ju vytvárali alebo sa jej zúčastňovali. Históriu etablovanú v tejto obci - kedysi mestečku, ktoré malo „signum“ významnej bašty luteranizmu v regióne Gemera. Dodajme, že ak sa nám to podarilo i keď len s ohraničeným - lokálnym, či regionálnym významom, myšlienkovú motiváciu považujme v možnostiach za splnenú. Predpokladajme, že v elektronickej podobe zachované z minulosti bude mať väčšiu šancu na prežitie. Dopĺňam slovami jedného autentického autora zachovaných zápisov - ratkovského farára, neskoršieho superintendenta Michala Sinovica (1732-1796) v predpokladanej dedikácii jeho poznámky komusi neznámemu v budúcnosti - stroho, všeobecne, neosobne v latinskom: „Pro futura memoria“.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. apríla 2014
































Oprávnene nazvime obdobie od konca 19. storočia ako „pošulekovské“, pretože postupne strácalo svoj charakteristický esprit národno-obrodeneckého vzopätia - ktorého posledným reprezentantom v Ratkovej bol farár Augustín Šulek (1820-1890). V politickej klíme postupujúcej maďarizácie po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) nasledujúce obdobie nemalo už akcent vzopretia sa ani v cirkevnej rovine a takto charakterizované sa prezentovalo až do konca prvej svetovej vojny (1914-1918). Šulekov nástupca, farár Samuel Zachar (8.2.1865 - 15.7.1905), rodák z Brezna, študoval na gymnáziu banskobystrickom, neskôr banskoštiavnickom, kde maturoval. Štúdium teológie absolvoval v Prešove v r. 1888, často v chráme prešovskom „kázaval“ v reči slovenskej i uhorskej. Po štúdiu a vysviacke (5. augusta 1888) dostal pozvanie za kaplána do Ratkovej ako výpomoc Augustínovi Šulekovi. Približne rok účinkoval v cirkvi hnúšťanskej, až 26. novembra 1890 sa definitívne vrátil do Ratkovej, kde pôsobil až do svojej smrti dňa 14. júla 1905. Okrem hodnotenia – účinkovania svojho predchodcu farára Augustína Šuleka a krátkej vlastnej autobiografie,
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-