administrovania v Ratkovej. Viac hodnotiaceho - skôr ako „dovetok“ po jeho smrti zanechal o ňom jeho nástupca ratkovský farár Ján Hallát:
“Bol horlivý a svedomitý, vynikal ako obľúbený rečník. Vidiac so žiaľom, že hmotný stav cirkevníkov klesá, hľadel ich združiť, a tak sa vynasnažoval im zabezpečiť krajšiu budúcnosť.“ Treba doložiť, že hovoríme už o období, kedy v mestečku remeslá nestačili držať konkurenčný krok s technickou priemyselnou výrobou, manufaktúra progresívne upadala, cechy boli zrušené, začala „chudobnieť“ remeselnícka vrstva mešťanov, ktorá bola na remeslách roky závislá. Farár Zachar sa zameral na akýsi možný ekonomický zvrat - podarilo sa mu založiť v Ratkovej cestou filiálky Krajinského úverového ústavu tkáčovňu na hone „Próža“ pri súkenníckych stupách. Tkáčovňa bola na vodný pohon, na tú dobu „moderná“, spracovávala ovčiu vlnu na priadzu a súkno. Po smrti Zacharovej začala prevádzka upadať. Bol dekanom ratkovskej doliny a seniorálnym zapisovateľom. Literárne sa neprejavil. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne. Pôsobil ako farár 15 rokov, ako kaplán dva roky.
Jeho nástupca, farár Ján Hallát (1881-1960) sa narodil v Ľubietovej, študoval na banskobystrickom a banskoštiavnickom gymnáziu, kde i maturoval v r. 1901 a odchádzal na evanjelickú teologickú fakultu do Prešova - teológiu ukončil v r. 1905. Po „colloquiach“ bol poslaný do Ratkovej zastupovať chorého farára Samuela Zachara. Kňazské skúšky zložil 29. augusta 1905 v Prešove, niekoľko mesiacov ako farár účinkoval v Kobeliarove. Prvého marca 1906 bol inštalovaný za ratkovského slova božieho kazateľa. V senioráte zastával rôzne funkcie, od r. 1930 – vo funkcii seniora do r. 1945. Počas jeho pôsobenia pred prvou svetovou vojnou silneli tlaky na odbavovanie služieb božích v maďarčine - čo sa však nestalo i z titulu jednotného odporu ratkovskej evanjelickej slovenskej verejnosti. Tesne pred koncom prvej svetovej vojny boli „zrekvirované“ dva zvony z veže ratkovského kostola a píšťaly z chrámového organu – tieto boli v roku 1925 nahradené novými, podobne ako aj novoodliate zvony umiestnené na chrámovej veži v r. 1927. Bola realizovaná elektrifikácia chrámu. Počas prvej Československej republiky bez pozoruhodných vonkajších udalostí viedol farnosť v matkocirkvi i fíliách. Bol to dôstojný pán so všeobecnou autoritou, vzdelaný - takto si na neho ešte niektorí žijúci občania Ratkovej spomíname. Zabehnutý hierarchický cirkevný život prebiehal v nezmenených koľajach bez vybočenia. Funkčné boli cirkevné spolky (Evanjelická jednota, mládežnícke evanjelické spolky - dorast aj SEM - Sväz evanjelickej mládeže), vedené vždy prítomnými kaplánmi v ratkovskom cirkevnom zbore. Počas jeho pôsobenia sa opravovalo a reštaurovalo na chráme to, čo erodoval čas - vo vnútri, zvonku, na streche, objekt chrámu bol elektrifikovaný. Za jeho pôsobenia bola i s účasťou mesta v r. 1937 inštalovaná pamätná tabuľa s menami padlých Ratkovčanov v prvej svetovej vojne, tiež i za pomoci obce bol postavený pamätník rodákovi, literátovi a evanjelickému biskupovi Danielovi Bachátovi (v r. 1940). Návštevnosť chrámu bola veľmi početná, v čase sviatočných obradov (Vianoce a iné sviatky) vysoko nad možnosť miest kapacity kostola. Počas jeho administrovania pôsobili v Ratkovej ako kapláni - v chronologickom poradí - Karol Viest, Karol Novomeský, Juraj Janota, Július Gábor, Juraj Spevák a Ján Filo.
Komplikované roky prechodu frontových udalostí sa dotkli i jeho a po istom nedorozumení po partizánskom prepade neďaleko Ratkovej, kde zahynuli i traja nemeckí vojaci a jeden partizán a po arogantnom chovaní sa vysokého nemeckého dôstojníka, ktorým sa farára Halláta nešetrne dotkol, odchádza z Ratkovej navždy k dcére do Banskej Bystrice. Krátko ho tu zastupuje počas jarných mesiacov r. 1945 jeho synovec - teológ Kornel Halát (1923-2000), neskorší prvý evanjelický slovenský misionár (doc. ThDr.). Ešte niekoľkým (nám) žijúcim zostáva farár Ján Hallát v obraze - cestou od kostola smerom nadol námestím v tmavom oblečení v dobovom tmavom klobúku, v peleríne a s paličkou v ruke. Literárne činný nebol. Zomrel v júli 1960 - pochovaný je v Banskej Bystrici.
Po ňom nasledoval Ján Filo, evanjelický ratkovský farár v rokoch 1945 - 1963. Pochádzal z Podrečian, gymnázium absolvoval v Lučenci, kde i maturoval s vyznamenaním v r. 1936. Teológiu vyštudoval v Bratislave - spomína na profesora Osuského a Jamnického.
Štúdium ukončil s vyznamenaním v r. 1940, vysvätený za kňaza bol 28. júna toho istého roku Dr. Samuelom Osuským. Odchádza za administrátora do Spišskej Novej Vsi, kde pobudol len krátko, lebo v tom istom roku bol menovaný za zborového kaplána v Bratislave. Zotrval tu do r. 1942, kedy odchádza za kaplána do Ratkovej. V máji 1944 bol stiahnutý na vojenčinu, kde na východnom fronte bol až do októbra 1944. Po penzionovaní seniora Jána Halláta sa stáva ratkovským kňazom. V Ratkovej prežil dosť komplikované obdobie po roku 1948, kedy sa demontovali cirkevné inštitúcie a celá klíma spoločensko-politická sa počas jeho pôsobenia ideovo menila v znamení totalitného systému vo vzťahu k náboženstvu, cirkvi, veriacim i k cirkevným predstaviteľom. Bývalá vážnosť farárskeho úradu sa postupne rozplynula so siahodlhými dôsledkami v cirkevnom zbore. Veľmi vážny, vzdelaný, citlivý, nekonfliktný, ústretový - sklamaný prostredím, aké vznikalo v týchto rokoch - odchádza z Ratkovej do Hornej Lehoty pri Banskej Bystrici. Dňom 1. júla 1963 prestal pôsobiť v cirkevnom zbore v Ratkovej.
Jeho nástupcom sa stal Viliam Macko (1929), vtedajší brádňanský farár, rodák z Hačavy. Študoval na gymnáziu v Tisovci, kde i maturoval v r. 1949. Odchádza študovať na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, štúdium ukončil v r. 1953, ako kaplán pôsobil v Žiline, neskôr v Brezne. Kňazskú skúšku robil v r. 1958. Od r. 1959 až do r. 1963 bol farárom v Brádnom, od r. 1963 v Ratkovej až do r. 1976. Počas jeho pôsobenia sa urobili rôzne potrebné údržbárske a modernizačné práce na budove veže, opravy strechy veže, ratkovskej fary, elektrifikácia zvonov a iné potrebné opravy, ktoré farár iniciatívne podporoval i úradne pomáhal riešiť. Po určitom napätí v rámci obce - funkcionárov obce - odchádza taktiež v dezilúziach z Ratkovej za slova božieho kazateľa do Poltára.
Po ňom pôsobil v Ratkovej krátko, dva roky, farár Vladimír Schwartz. Bol posledným z galérie trvalo pôsobiacich miestnych kňazov v chronológii od roku 1586 v službách Lutherovho protestantizmu v ratkovskej cirkvi. Od roku 1977 už Ratková nemá vlastného farára - služby božie sa odbavovali a slúžia až dodnes zastupujúcimi slova božieho kazateľmi z okolitých farností obcí (z Rybníka, Drienčan, Ratkovského Bystrého).
V niekoľkých častiach „textových obrazov“ pokúsili sme sa priblížiť cez osoby - osobnosti ratkovskej staršej cirkevnej histórie niektoré neznáme archiválne skutočnosti o dejateľoch, ktorí ju vytvárali alebo sa jej zúčastňovali. Históriu etablovanú v tejto obci - kedysi mestečku, ktoré malo „signum“ významnej bašty luteranizmu v regióne Gemera. Dodajme, že ak sa nám to podarilo i keď len s ohraničeným - lokálnym, či regionálnym významom, myšlienkovú motiváciu považujme v možnostiach za splnenú. Predpokladajme, že v elektronickej podobe zachované z minulosti bude mať väčšiu šancu na prežitie. Dopĺňam slovami jedného autentického autora zachovaných zápisov - ratkovského farára, neskoršieho superintendenta Michala Sinovica (1732-1796) v predpokladanej dedikácii jeho poznámky komusi neznámemu v budúcnosti - stroho, všeobecne, neosobne v latinskom: „Pro futura memoria“.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. apríla 2014

































Oprávnene nazvime obdobie od konca 19. storočia ako „pošulekovské“, pretože postupne strácalo svoj charakteristický esprit národno-obrodeneckého vzopätia - ktorého posledným reprezentantom v Ratkovej bol farár Augustín Šulek (1820-1890). V politickej klíme postupujúcej maďarizácie po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) nasledujúce obdobie nemalo už akcent vzopretia sa ani v cirkevnej rovine a takto charakterizované sa prezentovalo až do konca prvej svetovej vojny (1914-1918). Šulekov nástupca, farár Samuel Zachar (8.2.1865 - 15.7.1905), rodák z Brezna, študoval na gymnáziu banskobystrickom, neskôr banskoštiavnickom, kde maturoval. Štúdium teológie absolvoval v Prešove v r. 1888, často v chráme prešovskom „kázaval“ v reči slovenskej i uhorskej. Po štúdiu a vysviacke (5. augusta 1888) dostal pozvanie za kaplána do Ratkovej ako výpomoc Augustínovi Šulekovi. Približne rok účinkoval v cirkvi hnúšťanskej, až 26. novembra 1890 sa definitívne vrátil do Ratkovej, kde pôsobil až do svojej smrti dňa 14. júla 1905. Okrem hodnotenia – účinkovania svojho predchodcu farára Augustína Šuleka a krátkej vlastnej autobiografie,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-