neskoršieho spisovateľa - básnika (po smrti jeho rodičov) Daniela Bacháta. Bol pri založení čitateľského spolku v Ratkovej v r. 1867. A samozrejme venoval sa pastorizačnej činnosti v cirkvi ratkovskej aj fíliách. Odkazujem v miere nad popularizačný záujem na odbornú literatúru.
Azda nedocenený zostal význam tohto muža z pohľadu odbornej biblio- či bio-historiografickej pozornosti jeho aktivít v snahách o slovakizáciu školstva v predobrodeneckom i v obrodeneckom - matičnom období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní pri všeobecných maďarizačných tendenciách. V Encyklopédii Slovenska niet však o ňom ani zmienky. Skoncipoval dokument - prosbopis pred seniorálny konvent, konaný v Slavošovciach: „Dáno z všeobecné cirkevné porady držané v Ratkové 4. sept. 1858. August Šulek, farár...“ (viď priloženú ukážku fragmentu rukopisu autora Augustína (Augusta) Šuleka z popisovaného prosbopisu). Hovorí o maďarizácii na cirkevných evanjelických školách a návrhoch na riešenie. Spolupracoval pri tvorbe pamätného spisu o pomeroch v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku s kritikou maďarizácie na cirkevných školách - pravdepodobne na podnet Štefana Marka Daxnera, a cirkev ratkovská ho odobrila. Tento dokument vošiel do histórie ako „Ratkovské memorandum“ – namierený bol proti pripravovanej únii evanjelikov a kalvínov v Uhorsku i proti zásahom štátnych úradov na cirkevnú správu. Podaný bol dištriktuálnemu konventu potiskej superintendencie v Rimavskej Sobote 27.7.1864. Oficiálnou uhorskou cirkevnou vrchnosťou v tých rokoch bol hodnotený ako panslavistický akt. Vyšiel vo Viedni v r. 1865 nákladom ratkovskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V tejto súvislosti treba pripomenúť i iný dokument, vydaný už predtým a koncipovaný taktiež Augustínom Šulekom s názvom „Nárady o tom, dľa ktorých pravidiel by sa mali usporiadať vyššie evanjelické školy v Uhorsku a zvlášť v Superintendencii potiskej podľa ministerského návrhu“ - tlačou u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1852, nákladom viacerých potiských evanjelických kňazov. Taktiež počas jeho pôsobenia v Ratkovej bola vydaná u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1851 útla knižočka s názvom „Pořadek Svaté pašie jako ona v Veliký Pátek v cirkvi evanjelické ratkovské nábožné a vzdelavatedlné čtena býva“. Taktiež pripomeňme, že za jeho účinkovania a jeho iniciatívou začala sa budovať nová fara (v r. 1852 - 1853), dobudovaná v tej podobe ako existuje dnes, ale aktuálne už v značne „chátrajúcom stave“ pôvodného neoklasicistického architektonického štýlu. Menovite zaznamenával v mestečku Ratkovej richtárov a vicerichtárov od r. 1847 až do r. 1858, odkedy už žiadnej chronologickej evidencie niet. Nakoniec k biografickému obrazu dodajme, že ako ratkovský farár pôsobil od 18. februára 1849, zomrel 21. septembra 1890. Študoval v Gemeri, Rožňave, Levoči, Prešove a v Halle (Nemecko).
Text je o históriou „čiastočne pozabudnutého a nedohodnoteného muža – Augustína Šuleka“. A nie nakoniec je tiež dokreslením profilu neohrozeného národovca, rodoľuba a vzdelanca pozoruhodnej úrovne, ktorého pomoc v čase politicky vypätých období emancipačných slovenských národných snáh bola významná, potrebná až nevyhnutná, predovšetkým pri presadzovaní potrieb vyššieho slovenského školstva. Je súčasne dokumentom o tom, ako pre svoje postoje bol diskriminovaný cirkevnou administratívou a osudom frustrovaný, žiaľ, i rodinnými pomermi.
Epilógom, nech je „empaticky ľudské“ vysvetlenie i hodnotenie pôsobenia Augustína Šuleka jeho nástupcom vo funkcii ratkovského pastora - Samuela Zachara (1865-1905) v slovách:
„Blahej pameti nekdy velebný Pán August Šulek po težké dluho trvanlivé nemoci roku Páne 1890 dne 21. septembra usnul v Pánu. Roku 1854 dne 14. februára za manželku pojal sobe urozenú pannu Emíliu Lovčanyi. Manželstvo toto nebylo zdarilé, nebo manželka jeho po 9 letech zanechala manžele svého i s jedinou devečkú. Po tomto nasledovalo úplne zákonité rozlúčení. Po této udalosti smutný život jeho velmi trpký a nešťastný byl. Cokoli len započal, nic se mu nedarilo. Pamäti hodné jest to, ale pro neho velice smutné vystúpení proti dústojnemu nekdy p. f. Karolovi Maday, když jej co arcipastýre cirkve súc navštevujíciho, za superintendenta uznat a do cirkvi prijati nechtel. Vedenie celého dekanátu ratkovského na tom sa uznieslo, že Karla Madaya za superintendanta neuznajú a co biskupa neprijmú proto ponevádž na priek dobšinskej koalícii bol zvolený a pri instalácii trojedinému ne jenom živému Bohu prísahal. Jakmile se ale superitendent do kraje našeho ukázal všichni jej ze slávu prijali krome Šuleka, který jej jen co brata prijal. Pre Šuleka vec a vystúpenie toto dost smutné následky malo. Za takzvaného panslava vyhlásený súc navzdor jeho vysokej učenosti nenapredoval, utrpení ale odmenila dúverou a láskou cirkev ratkovská, která pastýre svého až do poslednú duši milovala. Ustavične pracovitý život vedl. Na daleko co zvláštny kazatel a obzvlášte príjemný liturgus byl povestný. Nemilé nepríjemnosti účinkovali na ducha jeho. Co 69 ročný starec slabnul telesne i duševne. Duch kdysi vznešený onemocnel, rozum se zeslabil a pastýr Kristu verný, cirkvi neohrozený v náboženstvi vecech neuprositedlný dostal slabnutí mozgu. V politovaní hodné nemoci 2 leta se trápil až r. 1890 dne 21. septembra tiše usnul v Pánu. Boj výborný bojoval, víru zachoval, mnohých vyučoval. Oslávil jej Pán. Úradoval 41 let.“
Epitaf na pomníku ratkovského cintorína schvieva akcentom z citlivých slov v emóciách z chladnej bielo - šedej plochy mramoru - venovaný jeho dcérou a zaťom: „Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval / Svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili / dcéra a zať tento pomník postavili.“
Z vlastnej reminiscencie autora textu vzlietla aj ojedinelá spomienka z detstva na spomínajúcich Ratkovčanov - seniorov: že často chodieval cez hory do Hnúšte a Tisovca a že revúcki národovci ho zase navštevovali v Ratkovej. Roku 1924 pri kanonickej vizitácii v Ratkovej za prítomnosti biskupa Dr. Juraja Janošku (bývalého študenta Prvého slovenského revúckeho gymnázia), ktorý ho pripomenul poznámkou ako hrávali v Ratkovej divadlá a farára Šuleka ako iniciátora týchto aktivít a mimoriadne vzácneho človeka.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. marca 2014




























Zo staršej ratkovskej cirkevnej histórie - doplňujúce súvislosti k profilu - portrétu osobnosti Augustína Samuela Šuleka (1820-1890) - národovca, ratkovského evanjelického farára v rokoch 1849-1890 (V. časť)
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-