neskoršieho spisovateľa - básnika (po smrti jeho rodičov) Daniela Bacháta. Bol pri založení čitateľského spolku v Ratkovej v r. 1867. A samozrejme venoval sa pastorizačnej činnosti v cirkvi ratkovskej aj fíliách. Odkazujem v miere nad popularizačný záujem na odbornú literatúru.
Azda nedocenený zostal význam tohto muža z pohľadu odbornej biblio- či bio-historiografickej pozornosti jeho aktivít v snahách o slovakizáciu školstva v predobrodeneckom i v obrodeneckom - matičnom období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní pri všeobecných maďarizačných tendenciách. V Encyklopédii Slovenska niet však o ňom ani zmienky. Skoncipoval dokument - prosbopis pred seniorálny konvent, konaný v Slavošovciach: „Dáno z všeobecné cirkevné porady držané v Ratkové 4. sept. 1858. August Šulek, farár...“ (viď priloženú ukážku fragmentu rukopisu autora Augustína (Augusta) Šuleka z popisovaného prosbopisu). Hovorí o maďarizácii na cirkevných evanjelických školách a návrhoch na riešenie. Spolupracoval pri tvorbe pamätného spisu o pomeroch v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku s kritikou maďarizácie na cirkevných školách - pravdepodobne na podnet Štefana Marka Daxnera, a cirkev ratkovská ho odobrila. Tento dokument vošiel do histórie ako „Ratkovské memorandum“ – namierený bol proti pripravovanej únii evanjelikov a kalvínov v Uhorsku i proti zásahom štátnych úradov na cirkevnú správu. Podaný bol dištriktuálnemu konventu potiskej superintendencie v Rimavskej Sobote 27.7.1864. Oficiálnou uhorskou cirkevnou vrchnosťou v tých rokoch bol hodnotený ako panslavistický akt. Vyšiel vo Viedni v r. 1865 nákladom ratkovskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V tejto súvislosti treba pripomenúť i iný dokument, vydaný už predtým a koncipovaný taktiež Augustínom Šulekom s názvom „Nárady o tom, dľa ktorých pravidiel by sa mali usporiadať vyššie evanjelické školy v Uhorsku a zvlášť v Superintendencii potiskej podľa ministerského návrhu“ - tlačou u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1852, nákladom viacerých potiských evanjelických kňazov. Taktiež počas jeho pôsobenia v Ratkovej bola vydaná u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1851 útla knižočka s názvom „Pořadek Svaté pašie jako ona v Veliký Pátek v cirkvi evanjelické ratkovské nábožné a vzdelavatedlné čtena býva“. Taktiež pripomeňme, že za jeho účinkovania a jeho iniciatívou začala sa budovať nová fara (v r. 1852 - 1853), dobudovaná v tej podobe ako existuje dnes, ale aktuálne už v značne „chátrajúcom stave“ pôvodného neoklasicistického architektonického štýlu. Menovite zaznamenával v mestečku Ratkovej richtárov a vicerichtárov od r. 1847 až do r. 1858, odkedy už žiadnej chronologickej evidencie niet. Nakoniec k biografickému obrazu dodajme, že ako ratkovský farár pôsobil od 18. februára 1849, zomrel 21. septembra 1890. Študoval v Gemeri, Rožňave, Levoči, Prešove a v Halle (Nemecko).
Text je o históriou „čiastočne pozabudnutého a nedohodnoteného muža – Augustína Šuleka“. A nie nakoniec je tiež dokreslením profilu neohrozeného národovca, rodoľuba a vzdelanca pozoruhodnej úrovne, ktorého pomoc v čase politicky vypätých období emancipačných slovenských národných snáh bola významná, potrebná až nevyhnutná, predovšetkým pri presadzovaní potrieb vyššieho slovenského školstva. Je súčasne dokumentom o tom, ako pre svoje postoje bol diskriminovaný cirkevnou administratívou a osudom frustrovaný, žiaľ, i rodinnými pomermi.
Epilógom, nech je „empaticky ľudské“ vysvetlenie i hodnotenie pôsobenia Augustína Šuleka jeho nástupcom vo funkcii ratkovského pastora - Samuela Zachara (1865-1905) v slovách:
„Blahej pameti nekdy velebný Pán August Šulek po težké dluho trvanlivé nemoci roku Páne 1890 dne 21. septembra usnul v Pánu. Roku 1854 dne 14. februára za manželku pojal sobe urozenú pannu Emíliu Lovčanyi. Manželstvo toto nebylo zdarilé, nebo manželka jeho po 9 letech zanechala manžele svého i s jedinou devečkú. Po tomto nasledovalo úplne zákonité rozlúčení. Po této udalosti smutný život jeho velmi trpký a nešťastný byl. Cokoli len započal, nic se mu nedarilo. Pamäti hodné jest to, ale pro neho velice smutné vystúpení proti dústojnemu nekdy p. f. Karolovi Maday, když jej co arcipastýre cirkve súc navštevujíciho, za superintendenta uznat a do cirkvi prijati nechtel. Vedenie celého dekanátu ratkovského na tom sa uznieslo, že Karla Madaya za superintendanta neuznajú a co biskupa neprijmú proto ponevádž na priek dobšinskej koalícii bol zvolený a pri instalácii trojedinému ne jenom živému Bohu prísahal. Jakmile se ale superitendent do kraje našeho ukázal všichni jej ze slávu prijali krome Šuleka, který jej jen co brata prijal. Pre Šuleka vec a vystúpenie toto dost smutné následky malo. Za takzvaného panslava vyhlásený súc navzdor jeho vysokej učenosti nenapredoval, utrpení ale odmenila dúverou a láskou cirkev ratkovská, která pastýre svého až do poslednú duši milovala. Ustavične pracovitý život vedl. Na daleko co zvláštny kazatel a obzvlášte príjemný liturgus byl povestný. Nemilé nepríjemnosti účinkovali na ducha jeho. Co 69 ročný starec slabnul telesne i duševne. Duch kdysi vznešený onemocnel, rozum se zeslabil a pastýr Kristu verný, cirkvi neohrozený v náboženstvi vecech neuprositedlný dostal slabnutí mozgu. V politovaní hodné nemoci 2 leta se trápil až r. 1890 dne 21. septembra tiše usnul v Pánu. Boj výborný bojoval, víru zachoval, mnohých vyučoval. Oslávil jej Pán. Úradoval 41 let.“
Epitaf na pomníku ratkovského cintorína schvieva akcentom z citlivých slov v emóciách z chladnej bielo - šedej plochy mramoru - venovaný jeho dcérou a zaťom: „Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval / Svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili / dcéra a zať tento pomník postavili.“
Z vlastnej reminiscencie autora textu vzlietla aj ojedinelá spomienka z detstva na spomínajúcich Ratkovčanov - seniorov: že často chodieval cez hory do Hnúšte a Tisovca a že revúcki národovci ho zase navštevovali v Ratkovej. Roku 1924 pri kanonickej vizitácii v Ratkovej za prítomnosti biskupa Dr. Juraja Janošku (bývalého študenta Prvého slovenského revúckeho gymnázia), ktorý ho pripomenul poznámkou ako hrávali v Ratkovej divadlá a farára Šuleka ako iniciátora týchto aktivít a mimoriadne vzácneho človeka.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. marca 2014

































Zo staršej ratkovskej cirkevnej histórie - doplňujúce súvislosti k profilu - portrétu osobnosti Augustína Samuela Šuleka (1820-1890) - národovca, ratkovského evanjelického farára v rokoch 1849-1890 (V. časť)
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-