cirkvi, jej predstaviteľov, magistrátu a mešťanov mestečka Ratkovej, výhradne evanjelickej konfesie a slovenskej národnosti. Načasovaný deň osláv sa viaže ku dňu 25. júna 1530, kedy prvýkrát bolo augsburské vierovyznanie vyhlásené na sneme v Augsburgu, smerovalo ku cisárovi Karolovi V. a bolo podpísané ako spoločné vierovyznanie niektorých nemeckých kniežat aj nemeckých miest. Taktiež dodajme, že Martin Luther už predtým dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí proti predávaniu odpustkov a neporiadku vo vtedajšej cirkvi. Týmto vystúpením sa začína proces, ktorý nazývame reformácia. Nezamýšľajme sa ani nad tým, či tento júnový dátum vtedy bol oficiálne uznávaný ev. a. v cirkvou, či ratkovská cirkev si ho vybrala sama, alebo či v tých rokoch ako Pamiatka reformácie sa neslávil 31. október ako je tomu dnes v rámci svetového dňa reformácie i v ECAV na Slovensku.
O priebehu ratkovských osláv 300. výročia vyhlásenia augsburského vyznania existuje pomerne podrobný zápis, napísaný švabachom v slovakizovanej bibličtine, ktorého text citujeme:
“Tohoto roku držená byla také storoční památka (jubileum) Augšpurského vyznání, mela síce svecená byt dne 25-ho juniuse, ponevadž 25. junia roku 1530 čteno bylo to vyznání víry v meste Augšpurku, které Luther Márton a Philip Melanchton byli napsali a knížatá a mestá nekteré Ríši Nemecké podepsali, ale ponevadž 25-ty junius padnúl v pátek, tak preložený jest tento pametný svátek na nedelu, totiž 27. junius. Svetil se nasledujícim spúsobem:
Dvuma týdny predtým pán farár vyučoval mládež o reformácii a in specie o gruntu Augšpurského vyznání. V sobotu po poledni držel krátké premyšlování pán farár v kostole o nasledujícim svátku. Večer v sobotu okolo deváte hodine byli illuminatie: Na kostole, kterú p. farár spravil, na fare, na meskom dome tri, skrze p. fiskála urobené, na škole tež tri, dva pán rechtor Zbel a jednu p. cantor Andreas Gál spravili. O deváté hodine začalo se zvonit na všeckých zvonoch. Zvonil se jeden puls. Za ním se spívala písen „Hrad prepevný jest pán Bůh náš“. Když se táto vyspívala jedenkrát se vystrelilo z mažára velkýho, opet se zvonilo. Za týmto zvonením tam na turni mendíci umelejší i mládenci ve speve skúsenejší opet spívali „O bože tvé slovo svaté“. Za spevem zase se vystrelilo a potom zvonilo. Spev tento v tichém hlase nasledoval i velký húf mešťanú, kterí se na illuminatie, obzvlášte na meskom dome postavené (jenžto se nad všecky jiné skvela) čudovali až do púlnoci.
Druhý den, totiž v nedeli ráno o treté hodine opet spívali na turni mendíci i mládenci a zvonili. Illuminatie se do kostola na obloky popripravovali, kteréž slunce osvecovalo, neb celý ten den velmi pekný, jasný a teplý den byl. O osmé hodine zvonilo se do kostola. Magistrát se zišel na meský dom, kde prišel i pán farár, držel krátku reč a se staršíma do kostola (který až dotud vždy zavrený bol) šel. Pán cantor intonoval Veni sancte. Spívala se jedna písen, pán farár prečetl text, zase se jedna písen spívala, za kterú pán farár mel znamenitou kázen o tom „jak potrebné jest každému človeku čisté náboženství“. Po kázni byl jeden krst vykonaný, díte - chlapec z Repišť na jmeno Martina, Philipa, Jána krstený, potom mládež, která prvníkrát k spovedi pristúpit mela, byla na krátce pred oltárem skrze pána farára examinovaná o večeri Páne, za tým užívali večeru Páne i jiní, takmer všichni poslucháči. Za tým spívalo se Te deum laudamus, po kterým speve trikrát se z mažárú vystrelilo. Po poledni četl pán farár historiu o vyznání Augšpurském. Večer opet na žádost mešťanú illuminácie na meskom dome byla. Na túrni zvonili i spívali.“
Nechajme k tejto udalosti spred dvesto rokov prehovoriť ešte i nápis na doteraz nepovšimnutej starej tabuli, nachádzajúcej sa v ratkovskej sakristii. Text nápisu: „Na rozkaz cisáre Karola V. Luther a Melanchthon z učení svatého články víry píši, v Augšpurgu, jé Říši, zjevne přečteli.“ V pravom dolnom rohu plochy tabule drobnými literami je napísané: „K památce jubilejní zložil And. Gál Kantor. Napsal Dan. Ružička“. Nápis nie je priamo datovaný, ale je chronogramom, ktorého nápadne červeným vyznačené veľké písmená udávajú ako rímske číslice príslušný letopočet – rok 1830.
Dekódujme detailnejšie autorov. Kantor Andreas Gál pôsobil v ratkovskej škole do roku 1833, kedy odišiel do Tisovca, bol otcom Ľudovíta Augustína Gála (1822-1894) národovca, farára v Muránskej Dlhej Lúke, ktorý ako študent s trinástimi ďalšími študentmi odchádza manifestačne z Bratislavy do Levoče, na protest proti zbaveniu Ľudovíta Štúra vedenia katedry. Daniel Ružička bol miestny ratkovský vynikajúci majster cechu stolárskeho, ktorý po katastrofickom požiari Ratkovej v roku 1827 vyhotovil so svojím synom všetky lavice v obnovenom chráme, ktoré doteraz slúžia svojmu účelu. Podľa všetkého táto tabuľa bola počas jubilejných osláv vystavená v chráme alebo v priestore kostolného areálu, verejnosti prezentujúca dávnu históriu legitimity augsburského vierovyznania. Ratkovským farárom v týchto rokoch bol Samuel Bradovka (1774-1848), Adam Zbell bol učiteľ evanjelickej školy, richtárom bol v roku 1830 Ján Pelech, pod označením „fiskál“ sa skrýva advokát mestečka Ratkovej tých rokov Ján Marton (?-1851).
Ratková - mestečko tých rokov v metaforicky ľahko nadnesenom pohľade akoby zobrazovalo idylickú predstavu pohody a pokoja, postupne sa zaceľovali rany po hroznom požiari z roku 1827, remeslá organizované v cechoch fungovali na plný výkon ešte bez hroziacej konkurencie, bolo po napoleonovských vojnách, náboženská sloboda úplná, národnostné problémy ešte v krajine len driemali pod povrchom, ratkovskí protagonosti – budúci národovci boli sotva desaťroční (Daniel Gallay, Samuel Beláni, Ľudovít Augustín Gál, Augustín Šulek), iní protagonosti budúceho obrodeneckého obdobia ešte neboli ani narodení (Daniel Bachát, Cyril Gallay a iní).
Spomienkou na archívny autentický zápis o slávnostnej takmer dvestoročnej udalosti vo vtedajšom významnom cirkevnom zbore i v celej veriacej evanjelickej miestnej kultivovanej spoločnosti mestečka Ratkovej, ktorou de facto bola oslava Pamiatky reformácie, uctime si starodávny obraz tejto pre ECAV tak významnej skutočnosti a pohlaďme si dušu prirodzeným akcentom z prežitého v našej dávnej minulosti.
Miroslav Ďurinda,
Košice, október 2015

































Nevnímajme dnes v predvečer pre ECAV významného sviatku Pamiatky reformácie prechádzku po starom dobovom popise sviatočnej udalosti v anachronizme uplynulého, skoro dvestoročného intervalu, ale vcíťme sa do priam emocionálneho prežívania slávnosti so všetkými atribútmi prejavu
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-