cirkvi, jej predstaviteľov, magistrátu a mešťanov mestečka Ratkovej, výhradne evanjelickej konfesie a slovenskej národnosti. Načasovaný deň osláv sa viaže ku dňu 25. júna 1530, kedy prvýkrát bolo augsburské vierovyznanie vyhlásené na sneme v Augsburgu, smerovalo ku cisárovi Karolovi V. a bolo podpísané ako spoločné vierovyznanie niektorých nemeckých kniežat aj nemeckých miest. Taktiež dodajme, že Martin Luther už predtým dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí proti predávaniu odpustkov a neporiadku vo vtedajšej cirkvi. Týmto vystúpením sa začína proces, ktorý nazývame reformácia. Nezamýšľajme sa ani nad tým, či tento júnový dátum vtedy bol oficiálne uznávaný ev. a. v cirkvou, či ratkovská cirkev si ho vybrala sama, alebo či v tých rokoch ako Pamiatka reformácie sa neslávil 31. október ako je tomu dnes v rámci svetového dňa reformácie i v ECAV na Slovensku.
O priebehu ratkovských osláv 300. výročia vyhlásenia augsburského vyznania existuje pomerne podrobný zápis, napísaný švabachom v slovakizovanej bibličtine, ktorého text citujeme:
“Tohoto roku držená byla také storoční památka (jubileum) Augšpurského vyznání, mela síce svecená byt dne 25-ho juniuse, ponevadž 25. junia roku 1530 čteno bylo to vyznání víry v meste Augšpurku, které Luther Márton a Philip Melanchton byli napsali a knížatá a mestá nekteré Ríši Nemecké podepsali, ale ponevadž 25-ty junius padnúl v pátek, tak preložený jest tento pametný svátek na nedelu, totiž 27. junius. Svetil se nasledujícim spúsobem:
Dvuma týdny predtým pán farár vyučoval mládež o reformácii a in specie o gruntu Augšpurského vyznání. V sobotu po poledni držel krátké premyšlování pán farár v kostole o nasledujícim svátku. Večer v sobotu okolo deváte hodine byli illuminatie: Na kostole, kterú p. farár spravil, na fare, na meskom dome tri, skrze p. fiskála urobené, na škole tež tri, dva pán rechtor Zbel a jednu p. cantor Andreas Gál spravili. O deváté hodine začalo se zvonit na všeckých zvonoch. Zvonil se jeden puls. Za ním se spívala písen „Hrad prepevný jest pán Bůh náš“. Když se táto vyspívala jedenkrát se vystrelilo z mažára velkýho, opet se zvonilo. Za týmto zvonením tam na turni mendíci umelejší i mládenci ve speve skúsenejší opet spívali „O bože tvé slovo svaté“. Za spevem zase se vystrelilo a potom zvonilo. Spev tento v tichém hlase nasledoval i velký húf mešťanú, kterí se na illuminatie, obzvlášte na meskom dome postavené (jenžto se nad všecky jiné skvela) čudovali až do púlnoci.
Druhý den, totiž v nedeli ráno o treté hodine opet spívali na turni mendíci i mládenci a zvonili. Illuminatie se do kostola na obloky popripravovali, kteréž slunce osvecovalo, neb celý ten den velmi pekný, jasný a teplý den byl. O osmé hodine zvonilo se do kostola. Magistrát se zišel na meský dom, kde prišel i pán farár, držel krátku reč a se staršíma do kostola (který až dotud vždy zavrený bol) šel. Pán cantor intonoval Veni sancte. Spívala se jedna písen, pán farár prečetl text, zase se jedna písen spívala, za kterú pán farár mel znamenitou kázen o tom „jak potrebné jest každému človeku čisté náboženství“. Po kázni byl jeden krst vykonaný, díte - chlapec z Repišť na jmeno Martina, Philipa, Jána krstený, potom mládež, která prvníkrát k spovedi pristúpit mela, byla na krátce pred oltárem skrze pána farára examinovaná o večeri Páne, za tým užívali večeru Páne i jiní, takmer všichni poslucháči. Za tým spívalo se Te deum laudamus, po kterým speve trikrát se z mažárú vystrelilo. Po poledni četl pán farár historiu o vyznání Augšpurském. Večer opet na žádost mešťanú illuminácie na meskom dome byla. Na túrni zvonili i spívali.“
Nechajme k tejto udalosti spred dvesto rokov prehovoriť ešte i nápis na doteraz nepovšimnutej starej tabuli, nachádzajúcej sa v ratkovskej sakristii. Text nápisu: „Na rozkaz cisáre Karola V. Luther a Melanchthon z učení svatého články víry píši, v Augšpurgu, jé Říši, zjevne přečteli.“ V pravom dolnom rohu plochy tabule drobnými literami je napísané: „K památce jubilejní zložil And. Gál Kantor. Napsal Dan. Ružička“. Nápis nie je priamo datovaný, ale je chronogramom, ktorého nápadne červeným vyznačené veľké písmená udávajú ako rímske číslice príslušný letopočet – rok 1830.
Dekódujme detailnejšie autorov. Kantor Andreas Gál pôsobil v ratkovskej škole do roku 1833, kedy odišiel do Tisovca, bol otcom Ľudovíta Augustína Gála (1822-1894) národovca, farára v Muránskej Dlhej Lúke, ktorý ako študent s trinástimi ďalšími študentmi odchádza manifestačne z Bratislavy do Levoče, na protest proti zbaveniu Ľudovíta Štúra vedenia katedry. Daniel Ružička bol miestny ratkovský vynikajúci majster cechu stolárskeho, ktorý po katastrofickom požiari Ratkovej v roku 1827 vyhotovil so svojím synom všetky lavice v obnovenom chráme, ktoré doteraz slúžia svojmu účelu. Podľa všetkého táto tabuľa bola počas jubilejných osláv vystavená v chráme alebo v priestore kostolného areálu, verejnosti prezentujúca dávnu históriu legitimity augsburského vierovyznania. Ratkovským farárom v týchto rokoch bol Samuel Bradovka (1774-1848), Adam Zbell bol učiteľ evanjelickej školy, richtárom bol v roku 1830 Ján Pelech, pod označením „fiskál“ sa skrýva advokát mestečka Ratkovej tých rokov Ján Marton (?-1851).
Ratková - mestečko tých rokov v metaforicky ľahko nadnesenom pohľade akoby zobrazovalo idylickú predstavu pohody a pokoja, postupne sa zaceľovali rany po hroznom požiari z roku 1827, remeslá organizované v cechoch fungovali na plný výkon ešte bez hroziacej konkurencie, bolo po napoleonovských vojnách, náboženská sloboda úplná, národnostné problémy ešte v krajine len driemali pod povrchom, ratkovskí protagonosti – budúci národovci boli sotva desaťroční (Daniel Gallay, Samuel Beláni, Ľudovít Augustín Gál, Augustín Šulek), iní protagonosti budúceho obrodeneckého obdobia ešte neboli ani narodení (Daniel Bachát, Cyril Gallay a iní).
Spomienkou na archívny autentický zápis o slávnostnej takmer dvestoročnej udalosti vo vtedajšom významnom cirkevnom zbore i v celej veriacej evanjelickej miestnej kultivovanej spoločnosti mestečka Ratkovej, ktorou de facto bola oslava Pamiatky reformácie, uctime si starodávny obraz tejto pre ECAV tak významnej skutočnosti a pohlaďme si dušu prirodzeným akcentom z prežitého v našej dávnej minulosti.
Miroslav Ďurinda,
Košice, október 2015
































Nevnímajme dnes v predvečer pre ECAV významného sviatku Pamiatky reformácie prechádzku po starom dobovom popise sviatočnej udalosti v anachronizme uplynulého, skoro dvestoročného intervalu, ale vcíťme sa do priam emocionálneho prežívania slávnosti so všetkými atribútmi prejavu
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-