Nevnímajme dnes v predvečer pre ECAV významného sviatku Pamiatky reformácie prechádzku po starom dobovom popise sviatočnej udalosti v anachronizme uplynulého, skoro dvestoročného intervalu, ale vcíťme sa do priam emocionálneho prežívania slávnosti so všetkými atribútmi prejavu cirkvi, jej predstaviteľov, magistrátu a mešťanov mestečka Ratkovej, výhradne evanjelickej konfesie a slovenskej národnosti. Načasovaný deň osláv sa viaže ku dňu 25. júna 1530, kedy prvýkrát bolo augsburské vierovyznanie vyhlásené na sneme v Augsburgu, smerovalo ku cisárovi Karolovi V. a bolo podpísané ako spoločné vierovyznanie niektorých nemeckých kniežat aj nemeckých miest. Taktiež dodajme, že Martin Luther už predtým dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí proti predávaniu odpustkov a neporiadku vo vtedajšej cirkvi. Týmto vystúpením sa začína proces, ktorý nazývame reformácia. Nezamýšľajme sa ani nad tým, či tento júnový dátum vtedy bol oficiálne uznávaný ev. a. v cirkvou, či ratkovská cirkev si ho vybrala sama, alebo či v tých rokoch ako Pamiatka reformácie sa neslávil 31. október ako je tomu dnes v rámci svetového dňa reformácie i v ECAV na Slovensku.
O priebehu ratkovských osláv 300. výročia vyhlásenia augsburského vyznania existuje pomerne podrobný zápis, napísaný švabachom v slovakizovanej bibličtine, ktorého text citujeme:
“Tohoto roku držená byla také storoční památka (jubileum) Augšpurského vyznání, mela síce svecená byt dne 25-ho juniuse, ponevadž 25. junia roku 1530 čteno bylo to vyznání víry v meste Augšpurku, které Luther Márton a Philip Melanchton byli napsali a knížatá a mestá nekteré Ríši Nemecké podepsali, ale ponevadž 25-ty junius padnúl v pátek, tak preložený jest tento pametný svátek na nedelu, totiž 27. junius. Svetil se nasledujícim spúsobem:
Dvuma týdny predtým pán farár vyučoval mládež o reformácii a in specie o gruntu Augšpurského vyznání. V sobotu po poledni držel krátké premyšlování pán farár v kostole o nasledujícim svátku. Večer v sobotu okolo deváte hodine byli illuminatie: Na kostole, kterú p. farár spravil, na fare, na meskom dome tri, skrze p. fiskála urobené, na škole tež tri, dva pán rechtor Zbel a jednu p. cantor Andreas Gál spravili. O deváté hodine začalo se zvonit na všeckých zvonoch. Zvonil se jeden puls. Za ním se spívala písen „Hrad prepevný jest pán Bůh náš“. Když se táto vyspívala jedenkrát se vystrelilo z mažára velkýho, opet se zvonilo. Za týmto zvonením tam na turni mendíci umelejší i mládenci ve speve skúsenejší opet spívali „O bože tvé slovo svaté“. Za spevem zase se vystrelilo a potom zvonilo. Spev tento v tichém hlase nasledoval i velký húf mešťanú, kterí se na illuminatie, obzvlášte na meskom dome postavené (jenžto se nad všecky jiné skvela) čudovali až do púlnoci.
Druhý den, totiž v nedeli ráno o treté hodine opet spívali na turni mendíci i mládenci a zvonili. Illuminatie se do kostola na obloky popripravovali, kteréž slunce osvecovalo, neb celý ten den velmi pekný, jasný a teplý den byl. O osmé hodine zvonilo se do kostola. Magistrát se zišel na meský dom, kde prišel i pán farár, držel krátku reč a se staršíma do kostola (který až dotud vždy zavrený bol) šel. Pán cantor intonoval Veni sancte. Spívala se jedna písen, pán farár prečetl text, zase se jedna písen spívala, za kterú pán farár mel znamenitou kázen o tom „jak potrebné jest každému človeku čisté náboženství“. Po kázni byl jeden krst vykonaný, díte - chlapec z Repišť na jmeno Martina, Philipa, Jána krstený, potom mládež, která prvníkrát k spovedi pristúpit mela, byla na krátce pred oltárem skrze pána farára examinovaná o večeri Páne, za tým užívali večeru Páne i jiní, takmer všichni poslucháči. Za tým spívalo se Te deum laudamus, po kterým speve trikrát se z mažárú vystrelilo. Po poledni četl pán farár historiu o vyznání Augšpurském. Večer opet na žádost mešťanú illuminácie na meskom dome byla. Na túrni zvonili i spívali.“
Nechajme k tejto udalosti spred dvesto rokov prehovoriť ešte i nápis na doteraz nepovšimnutej starej tabuli, nachádzajúcej sa v ratkovskej sakristii. Text nápisu: „Na rozkaz cisáre Karola V. Luther a Melanchthon z učení svatého články víry píši, v Augšpurgu, jé Říši, zjevne přečteli.“ V pravom dolnom rohu plochy tabule drobnými literami je napísané: „K památce jubilejní zložil And. Gál Kantor. Napsal Dan. Ružička“. Nápis nie je priamo datovaný, ale je chronogramom, ktorého nápadne červeným vyznačené veľké písmená udávajú ako rímske číslice príslušný letopočet – rok 1830.
Dekódujme detailnejšie autorov. Kantor Andreas Gál pôsobil v ratkovskej škole do roku 1833, kedy odišiel do Tisovca, bol otcom Ľudovíta Augustína Gála (1822-1894) národovca, farára v Muránskej Dlhej Lúke, ktorý ako študent s trinástimi ďalšími študentmi odchádza manifestačne z Bratislavy do Levoče, na protest proti zbaveniu Ľudovíta Štúra vedenia katedry. Daniel Ružička bol miestny ratkovský vynikajúci majster cechu stolárskeho, ktorý po katastrofickom požiari Ratkovej v roku 1827 vyhotovil so svojím synom všetky lavice v obnovenom chráme, ktoré doteraz slúžia svojmu účelu. Podľa všetkého táto tabuľa bola počas jubilejných osláv vystavená v chráme alebo v priestore kostolného areálu, verejnosti prezentujúca dávnu históriu legitimity augsburského vierovyznania. Ratkovským farárom v týchto rokoch bol Samuel Bradovka (1774-1848), Adam Zbell bol učiteľ evanjelickej školy, richtárom bol v roku 1830 Ján Pelech, pod označením „fiskál“ sa skrýva advokát mestečka Ratkovej tých rokov Ján Marton (?-1851).
Ratková - mestečko tých rokov v metaforicky ľahko nadnesenom pohľade akoby zobrazovalo idylickú predstavu pohody a pokoja, postupne sa zaceľovali rany po hroznom požiari z roku 1827, remeslá organizované v cechoch fungovali na plný výkon ešte bez hroziacej konkurencie, bolo po napoleonovských vojnách, náboženská sloboda úplná, národnostné problémy ešte v krajine len driemali pod povrchom, ratkovskí protagonosti – budúci národovci boli sotva desaťroční (Daniel Gallay, Samuel Beláni, Ľudovít Augustín Gál, Augustín Šulek), iní protagonosti budúceho obrodeneckého obdobia ešte neboli ani narodení (Daniel Bachát, Cyril Gallay a iní).
Spomienkou na archívny autentický zápis o slávnostnej takmer dvestoročnej udalosti vo vtedajšom významnom cirkevnom zbore i v celej veriacej evanjelickej miestnej kultivovanej spoločnosti mestečka Ratkovej, ktorou de facto bola oslava Pamiatky reformácie, uctime si starodávny obraz tejto pre ECAV tak významnej skutočnosti a pohlaďme si dušu prirodzeným akcentom z prežitého v našej dávnej minulosti.
Miroslav Ďurinda,
Košice, október 2015
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.