
Kto a kedy zhotovil predmetnú cestu kaňonom?
Stavba cesty údolím Stratenského kaňonu bola ukončená v roku 1840. Dokladovať to má vytesaný nápis z tohto roka, vytesaný do vápencov na najužšom, stúpajúcom a rozšírenom mieste cesty. Nápis sa mi v roku 2010 nepodarilo nájsť. Na jednej z nainštalovaných tabúľ náučného chodníka v kaňone je však autorom zobrazený nápis, na ktorom je uvedený rok a písmená P. a C. Na tabuli v texte je to významovo napísané ako „princ Coburg“. Nepovažujem to však za vierohodné vysvetlenie.
Cesta, pod názvom „Stratenská cesta“, patrila v Gemerskej župe do cestnej siete smerom do údolia rieky Hron. Udávaná dĺžka je 90 km a bola postavená na majetkoch Coburgovcov. Pozostávala z troch úsekov a za ich používanie sa do roku 1885 vyberalo mýto. Neskoršie, okrem trasy Pusté pole – železiareň Stratená, ktorú naďalej spravovali Coburgovci, prešli úseky pod správu Gemerskej župy, a tým boli oslobodené aj od mýta.
Kto bol iniciátorom zhotovenia tejto cesty nie je známe. Predpokladáme že to boli prví zakladatelia úpravne medených a železných rúd v Stratenej, a tými bola dynastia Csáky. Rodinná dynastia Coburg úpravňu od nich kúpila a Agoston Coburg spomínanú cestu len upravil na vhodný profil pre dopravu výrobkov z úpravne rúd. Uvedené je ale potrebné doložiť archívnymi údajmi z vtedajšieho Uhorska.
Pozoruhodné pritom je, že táto úpravňa bola postavená v oblasti, vtedy ťažko prístupnej, s nepriaznivými prírodnými podmienkami, ako i pre infraštruktúru úpravne rúd, akým je okolie obce Stratená. V bezprostrednom okolí nie sú žiadne výskyty nerastných surovín, takže sem sa museli dovážať a pre ukladanie odpadu z pecí nebol vhodný priestor a musel sa odvážať.
Coburgovská dynastia mala najväčší podiel na úpravu spomenutých rúd hlavne z okolia Dobšinej.
Produkty z nej bolo nutné prepravovať do hámrov a železiarní. Dopravne náročná úzka dolina pri rieke Hnilec si preto vyžiadala úpravu cesty pozdĺž jej toku, ktorá umožnila dopravovať produkty z vysokých pecí, najmä do železiarní na Pohroní. Poskytla tiež možnosti pre iné obchodné aktivity a uľahčila spojenie s mestom Poprad. Po objave Dobšinskej ľadovej jaskyne v roku 1870 (pozri obrázok o objaviteľoch), významne tiež pomohla jej návštevnosti.

Coburgovci
Detailné údaje o „Dynastii Sachsen Coburg Gotha“ sú uvedené v knihe: „GOBURGOVCI A SLOVENSKO“, ktorej autorom je Roman Holec, rok vydania 2010. Podrobné pôsobenie Coburgovcov v Stratenej nebolo zatiaľ zo zachovaných archívnych dokumentov spracované.
Prehľad o niektorých členoch dynastie Coburg a ich časovom vývoji podnikania s úpravou rúd v Stratenej uvádzam nasledovne:
Úpravňa a železiareň
Železiareň v Stratenej dal postaviť v 19. storočí gróf Csáky na mieste bývalej medenej huti. V roku 1842 ju predali Coburgovcom. Neskôr zdedil železiareň v Stratenej Filip (1844-1921), ktorý sa oženil s Lujzou Belgickou (1858-1924).
Filip von Sachsen-Coburg-Gotha sa narodil v Paríži 28. marca 1844, zomrel 3. júla 1921 v Nemecku v meste Coburg. Mal mnohé tituly, bol to knieža, princ Sasko-coburgsko-gothajský, rytier Rádu zlatého rúna, držiteľ portugalského Rádu veže a meča a čestný predseda Uhorskej geografickej spoločnosti.
Po jeho smrti prevzal vedenie úpravne Ágoston Coburg-Góthai (1845-1907).
V roku 1858 bola postavená v Stratenej ďalšia vysokú pec a 6 nových pražiacich pecí. Energia potrebná pre výrobu bola získavaná z rieky Hnilec. V roku 1904 bola táto vodná energia nahradená elektrickou.
Pre vyriešenie komplikovanej prepravy železnej rudy do úpravní dal postaviť Filip Coburg v roku 1896 lanovku, spájajúcu Stratenú s Mlynkami a s dobšinskou železničnou stanicou. Spracovanie železných rúd v Stratenej bolo ukončené v roku 1921.

Na obrázku s manželkou princeznou Lujzou, dcérou Leopolda II. Belgického a kráľovnej Márie Henriety Habsburskej.

Na bralo, za vyrazenou Skalnou bránou, bola v roku 1867 umiestnená pamätná tabuľa zo žuly, ktorú dala zhotoviť spoločnosť maďarských lekárov a prírodovedcov na počesť Coburgovcov, a to menovite na Ágostona Coburga-Góthai (1845-1907), ktorá sa, i po zničení Skalnej brány, na pôvodnom mieste zachovala. Prírodné podmienky v okolí obce Stratená, známe veľmi nízkymi teplotami a množstvom snehu, však pôsobili i na tabulu, takže bola už nečitateľná a vyzerala takto:

Stav tabule v roku 2007
Často som navštevoval Stratenský kaňon, ako aj v lete, tak i v zime na bežkách a zastavil som sa pri tejto nečitateľnej tabuľke. Bola umiestnená asi tak v 3,5 m výške. Nebol som, ako geológ, spokojný s nečitateľnosťou tak významnej historicko-kultúrnej pamiatky. Oslovil som i vtedajšie vedenie Národného parku Slovenský raj s otázkou, aby sa s tou nečitateľnosťou zaoberali a že možno by to mohli opraviť i kamenári, žiaci Strednej priemyselnej školy v Spišskej Novej Vsi. Odpovedali, že sa pripravuje projekt na úpravu stavu cesty, ktorá je značne poškodená, ale všetko ostalo v pôvodnom stave.
Rozhodol som sa, že tú tabulu musíme opraviť. Zorganizoval som mojich vnukov a priateľov z baníckeho múzea v Rožňave, menovite už zosnulého Pavla Horvátha a Karola Tomániho. Oslovil som aj vtedajšiu starostku obce Stratená pani Eriku Oravcovú, ktorá našu aktivitu schválila. Požičal som si od nej nevyhnutne potrebný rebrík a pustili sa do práce. Takto sme v roku 2010 tabulu očistili, jednotlivé písmená očistili a Pali Horváth ich čiernou, prírodným podmienkam odolajúcou farbou obnovil.
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |

Tabuľa po očistení a obnove jej textu vyzerala v roku 2010 takto:
Prepis textu na tabuli je nasledovný:
|
Coburg Góthai Ágoston, |
Coburg Góthai Ágoston, gróf, náš predseda, Tebe vzdávajú skaly poctu. Maďarskí lekári a prírodovedci na pamiatku. 21. August 1867.
|
Čitateľný text teraz slúži turistickým návštevníkom nádhernej tiesňavy a je súčasťou náučného chodníka s viacerými informačnými tabuľami.
Zničenie Skalnej brány
Vstup do prírodného kaňonu bol len cez vyrazený vchod do vápencového brala známy pod názvom „Skalná brána“, ktorá však bola počas druhej svetovej vojny zničená použitím trhavín.
Partizáni, v snahe sťažiť ústup nemeckej armády, robili pomocou trhavín cestné zátarasy smerom na Poprad. Vtedy sa neúspešne pokúsili odstreliť aj skalný masív tvoriaci „Skalnú bránu“. K zrúteniu brány došlo, ale až následne, a to niekedy v roku 1947 alebo 1948. Potvrdzuje to nasledovné písomné svedectvo pána Vojtecha Bradovku z obce Nadabula, ktoré sme spolu spísali. Menovaný pracoval vtedy ako stavebný technik v obci Telgárt a s kamarátom sa boli o jej zrútení osobne presvedčiť:
Čestné prehlásenie
k udalosti:
„Zrútenie tzv. „Skalnej brány“, prírodného útvaru nachádzajúceho sa pri obci Stratená v okrese Rožňava“
Ja Vojtech Bradovka, narodený 14.05.1925, č. OP – SH 004356, bytom v Rožňave, miestna časť Nadabula č. 27 k uvedenému prehlasujem:
V rokoch 1946 až 1950 som pracoval ako štátny stavebný dozor pri výstavbe vojnou zničenej obce Telgárt. Býval som na Telgárte a občas som chodieval cez Stratenú do Dobšinej na motocykli, a to cez spomínanú skalnú bránu.
Niekedy v roku 1947 alebo 1948, presný dátum si nepamätám, sa rozchýrilo v Telgárte, že skalný masív nad bránou sa zrútil a cesta je zatarasená. S priateľom sme sadli na motocykel a zo zvedavosti sme sa išli tam pozrieť. Bola to pravda.
Samozrejme, udalosť sa stala v Telgárte témou na debaty a spomienky miestnych občanov, ktorí boli priami účastníci SNP aj v tomto priestore. Z ich vyprávania je najpravdepodobnejšia verzia, ktorú som sa od nich dozvedel a je nasledovná:
Partizáni (alebo vojaci) v SNP v snahe zadržať postup nemeckej armády robili cestné zátarasy. V súvislosti s touto udalosťou sa povrávalo, že mínerom pri odstrele skalnej homole naklonenej nad cestou v úžine medzi Vernárom a Hranovnicou bol partizán, istý mäsiar Karol Mandát, ktorý mal po oslobodení veľké mäsiarstvo v Rožňave.
Pravdepodobne vtedy sa pokúšali povstalci odstreliť aj skalný masív tvoriaci Stratenskú bránu pri Stratenej, ale neúspešne. Je pravdepodobné, že tento pokus narušil vápencovú klenbu Skalnej brány, ktorá sa pozdejšie, v spomínam čase, následne bez vonkajšieho zásahu zrútila. Pokiaľ viem, nikto sa v tej kritickej chvíli v jej blízkosti nenachádzal.
To sú moje spomienky na vyprávanie obyvateľov Telgártu a mojej osobnej obhliadky zatarasenej cesty balvanmi zo zrútenej unikátnej skalnej brány pri Stratenej.
Nadabula dňa 23.11.2009.
podpísal Vojtech Bradovka v. r.
Svedok: RNDr. Ondrej Rozložník, Rožňava, Kozmonautov 10 podpis ..............
Cestné spojenie pre dopravu smerom na sever Slovenska v roku 1840
Pôvodná dopravná cesta vedľa toku rieky Hnilec, s ôsmimi mostami a mnohými zákrutami, slúžila pre cestnú dopravu do roku 1971, kedy bol do prevádzky daný cestný tunel. Dnes je táto prekrásna tiesňava, vyhĺbená do vápenca riekou Hnilec, turisticky prístupná peši, na bicykli, na bežkách a je vhodná pre rodiny i s malými deťmi.
Stav v tom období je na nasledovných obrázkoch, ako boli niektoré zverejnené i na dobových pohľadniciach.
![]() |
![]() |
|
Na obrázku vľavo vložená tabula a nad bránou banícke kladivká (dobová pohľadnica) |
Dobová pohľadnica |

Zobrazenie údajov o dôsledkoch zničenia Skalnej brány

Dobová pohľadnica

Dobová pohľadnica

Dobová pohľadnica

Dobová pohľadnica
Stratenský kaňon vyzerá v roku 2023 takto:
V mesiaci august 2023 som kaňon s rodinou navštívil s cieľom zistiť v akom je stave. Mierne povedané, nie je táto kultúrno-historická pamiatka v takom vyhovujúcom stave, ako by si to zaslúžila.
Tabuľa na Skalnej bráne
V súčasnosti je pamätná tabuľa v takomto stave:
Na prvom obrázku je skalné bralo, na ktorom je umiestnená s informačnou tabulou, ktorá je na ceste a je už ťažko čitateľná. Na druhom obrázku sú len vytesané písmená, bez farby.

Stav cesty
Mosty cez rieku boli zhotovené ako drevené a neskoršie, niekedy v 20. storočí, bola celá cesta pokrytá asfaltom. Súčasne sa niektoré mosty môžu aj zrútiť.

Na viacerých mostoch sú nosné drevené hranoly zničené, čo jednoznačne ohrozuje zrútenie mosta

Meandrujúca rieka pri občasných vodných búrkach takto narúša i cestu.

Miestami je oplotenie cesty v zlom stave
Nápis 1840
Vo vrazenom záreze cesty sa nachádza na ľavej strane vápencovej steny, v smere proti toku rieky, tento nápis z roku 1840. Je vo výške asi 2 m, ťažko identifikovateľný a na nasledujúcich obrázkoch (druhý je dvojobrázok) som miesto a nápis takto upravil:


Informačné tabule
Tabule sú vo veľmi nečitateľnom stave a väčšinou sú už uložené na kraji cesty, pretože železné skrutky, ktorými boli upevnené v stene skorodovali. Na prvom obrázku boli ešte v roku 2015 čitateľné, na druhom obrázku je stav v roku 2023.

Tabuľa v roku 2015

Tá istá tabuľa v roku 2023
Kaňon v auguste roku 2023
Niekoľkými fotografiami zobrazujeme jeho nádherné prírodné prostredie, ktoré je vhodné na výlet i pre rodiny s malými deťmi i v kočíku, a to najmä v letných mesiacoch. Malé stúpanie cesty je v súlade s tokom rieky Hnilec. Prístup pre motorové vozidlá je zakázaný, takže ste v tichu nádhernej prírody. I počas pracovných dní je i teraz hojne navštevovaný, čo uvádzam na nasledujúcich obrázkoch:

Vápencové bralá s výškou asi 100 m
Stratenský kaňon
a turisti na nasledujúcich obrázkoch





Záverom
Mali by sme si uvedomiť, že Stratenský kaňon významne dokumentuje i činnosť dynastie Coburg, ktorá mala úpravu rúd v obci Stratená a významne sa zaslúžila o rozvoj baníctva a najmä hutníctva na Slovensku. Často tu bol návštevníkom i vtedajší bulharský kráľ Ferdinand Coburg (1861 – 1948), ktorý bol i v Stratenej a býval v zámočku na Pustom Poli.
Súčasne návštevníci "Stratenského kaňonu“, ktorí majú záujem o jeho históriu a prírodné podmienky, nemajú možnosť si to na inštalovaných tabuliach prečítať. Niektoré mosty sú v stave, že môžu návštevníkov nebezpečne ohroziť.
Príslušné inštitúcie by mali tomuto stavu venovať zodpovedajúcu pozornosť!
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník, august 2023







































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-