nej – v prieniku Stratenskej tiesňavy. Zrejme aj ona má podiel na tom, že v útrobách jaskyne sa nachádza gigantický podzemný ľadovec.
Pripomeňme si niektoré fakty aj prostredníctvom textu, ktorý pri príležitosti otvorenia sezóny pripravila Štátna ochrana prírody SR, Správa slovenských jaskýň a Košice Región Turizmus:
„Jaskyňa je genetickou súčasťou obrovského, viac ako 28 km dlhého Dobšinsko-stratenského jaskynného systému.
V roku 2000 bola zapísaná do zoznamu svetového prírodného dedičstva. Ľadová jaskyňa s najväčším objemom ľadu na svete s objemom 110 000 m3 a priemernou hrúbkou podlahového ľadu 13 m.
Zaľadnené plocha má viac než 9770 m².
Vrstevnatý podzemný ľadovec každoročne v hornej časti prirastá, v spodnej na kontakte s horninou sublimuje. Vrstvy tak postupujú čoraz nižšie. Predpokladá sa, že úplná výmena ľadu trvá asi 2500 rokov.
Vďaka priesakovej vode sa v jaskyni vytvárajú mohutné ľadové stalaktity s výškou až 10 m. Ich veľkosť aj tvary sa počas roka výrazne menia.
Vďaka sezónnemu zamŕzaniu vodnej pary sa na stropoch Malej a časti Veľkej siene vytvárajú krásne ľadové kryštály.
Jaskyňu v roku 1870 objavila výprava pod vedením dobšinského lekára Fehéra. Na dno ľadovej diery spustili banského inžiniera Ruffinyho, ktorý pred zostupom výstrelom z brokovnice plašil drakov, ktorí mohli číhať v neznámom podzemí.
Od roku 1892 sa vo Veľkej sieni organizovali korčuliarske Ľadové slávnosti. Do polovice 20. storočia tu trénovali československí krasokorčuliari aj hokejisti.
Jaskyňa patrí medzi najstaršie elektricky osvetlené v Európe. Po prvýkrát ju elektrické svetlo ožiarilo v roku 1881, stabilne od roku 1887.
Je útočiskom chladnomilných netopierov a viac než 90 druhov bezstavovcov. V roku 2019 tu bol objavený glaciálny relikt, chvostoskok Megalothorax dobsinensis.“
Spracoval O.D.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.