Eduard Putra bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov 1908-1914 počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň.
V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Citlivo vnímal dianie okolo seba, a i keď ho existenčné problémy obmedzovali, napriek tomu po návrate z Mníchova neprijal miesto učiteľa kreslenia, ale s plným nadšením sa venoval svojej tvorbe. Kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Chalúpka v Ratkovej, Husitský kostolík v Malých Teriakovciach a mnohé iné, niektoré prinášame k nahliadnutiu v priloženej fotogalérii. Eduard Putra mal od mladosti chatrné zdravie, v novembri 1914 mu diagnostikovali tuberkulózu a srdcovú chybu, ktorej po ťažkom zápale pľúc onedlho podľahol. Nekrológ za ním priniesol maďarský časopis Umenie (Művészet) z r. 1915, č. 2, s. 141 (v rubrike Kronika):
„Sympatického a nadaného umelca sme stratili v Eduardovi Putrovi, ktorý takmer na začiatku svojej umeleckej kariéry zomrel 5. januára tohto roku v Rimavskej Sobote. Jeho kresby mohla vidieť široká verejnosť na výstavách v Budapešti, časť jeho prác získalo Múzeum výtvarného umenia. Väčšinou sa jedná o kresby ceruzkou, z ktorých vyplýva, že s veľkými očakávaniami a chuťou skúmal pôvabné variácie a premeny svetla a tieňa. Časopis Umenie publikoval niektoré jeho práce a niekoľko z nich nájde čitateľ aj v tomto čísle. Eduard Putra pochádzal z Hrušova (Gemer), kde sa narodil dňa 25. februára 1883. Rimavskosobotské gymnázium, ktoré navštevoval, nie veľmi oceňovalo jeho schopnosti a talent, pretože prepadol ešte aj z kreslenia. Vtedy sa dostal do strednej školy v Dobšinej, ktorej riaditeľ objavil talent svojho žiaka a odporučil jeho otcovi, aby ho dal na štúdium na výtvarnej škole. Jeho rodičia mu však chceli zabezpečiť budúcnosť získaním učiteľského diplomu, tak išiel študovať na učiteľskú akadémiu do Banskej Štiavnice, kde si profesor Zsitvay tiež všimol jeho talent a rád ho zdokonaľoval v kreslení a maľovaní. Putrov chabý zdravotný stav mu nedovolil zostať v Banskej Štiavnici, preto zo školy odišiel. Keď sa doma zotavil a zosilnel, odišiel v roku 1903 do Budapešti do školy Ladislava Hegedűsa, kde strávil tri mesiace. Ďalšieho pol roka tu navštevoval umelecko-priemyselnú školu. Vtedy sa spoznal s maliarom Júliusom Rudnayom, na rady ktorého sa rozhodol nastúpiť na dráhu maliarstva.
Rudnay sa mu venoval aj počas ďalších dvoch letných období a učil ho maľovať, až sa konečne splnila Putrova túžba: dostať sa na štúdiá do Mníchova. Začal v škole Hollósyho, potom s veľkou usilovnosťou pokračoval v škole u Magideya. Verejnosti sa prvýkrát predstavil v roku 1912. Vtedy uverejnil jednu kresbu, autoportrét a sadrovú sochu v časopise Umenie. Nasledujúci rok vystavoval svoje kresby aj na Národnom salóne. Minulý rok počas mobilizácie musel nastúpiť do vojenskej služby. Tu prechladol a keď sa jeho zdravotný stav zhoršil a dostal zápal pľúc poslali ho domov do Rimavskej Soboty. Po šiestich týždňoch choroby zomrel. Skromného, sympatického, usilovného a nádejne talentovaného umelca sme stratili.“
Diela Eduarda Putru sa nachádzajú v SNG v Bratislave, v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, zastúpený je aj v zbierkovom fonde Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a možno ich nájsť aj v Budapešti.Ani po dlhých rokoch sa svojho maliara nezabúdame. V roku 1975 pri príležitosti 60. výročia jeho smrti vyšla publikácia: „Maliar Eduard Putra 1883-1915: stručne o živote a diele. Rimavská Sobota, Gemerská vlastivedná spoločnosť 1975, 23 s.“ K 105. výročiu narodenia Novohradská galéria v Lučenci usporiadala výstavu z jeho diela a vydala katalóg: „Eduard Putra - Súborné dielo / [autori] Kinga Szabóová, Ľubomír Badiar, Vladimír Jiroušek. Lučenec : Novohradská galéria 1988, 28 s.“ Pri 110. výročí jeho narodenia v roku 1993 vyšla v POFISe v spolupráci s Gemerským múzeum v Rimavskej Sobote jubilejná pečiatka (číslo emisie PPP 68/93, dátum vydania 15.12.1993).
Jeho diela boli vystavované na viacerých výstavách. V roku 1988 usporiadala Novohradská galéria výstavu z jeho diela pod názvom Eduard Putra: Súborné dielo, v r. 2008 v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci v rámci súbornej výstavy Návraty 2008 boli vystavované diela jubilujúcich výtvarných umelcov, ktorých život je spätý s novohradským regiónom, medzi ktorých zahrnuli aj Eduarda Putru. V rámci výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote v decembri 2012 bol v rámci prierezu zbierkovým fondom múzea v časti výtvarné umenie zastúpený aj Eduard Putra.Keďže v tomto roku uplynie 130 rokov od jeho narodenia, Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote pripravuje výstavu pod názvom Eduard Putra (1883-1915) (kurátorka Mgr. A. Matúšková), ktorá bude výberom z jeho celoživotného diela. Gemersko-malohontské múzeum vlastní množstvo zbierok, najmä kresieb, ale aj niekoľko olejomalieb, fotografií a osobnú korešpondenciu maliara. Výstava vznikne v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci a bude sa konať v decembri 2013 až v januári 2014.
Marta Mikitová
Ďalšie diela si môžete pozrieť na adrese:
http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/simpleSearch/query=Putra
{jcomments on}

































V týchto dňoch si pripomíname 130. výročie narodenia maliara Eduarda Putru, ktorý sa narodil 25. februára 1883 v Hrušove, okr. Rimavská Sobota, zomrel 5.1.1915 v Rimavskej Sobote. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Dobšinej. Po štúdiách na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici sa ako talentovaný adept umenia v roku 1903 zapísal na umelecko-priemyselnú školu v Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole Šimona Hollósyho,
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-