Revúca (273)
Podradené kategórie
Tak pomenoval svoju najnovšiu samostatnú výstavu fotografií po štyroch rokoch Revúčan i svetobežník Dušan Sekerka.
Môžete ju vidieť vo výstavnej sieni MsKS v Revúcej do 13. októbra 2021.
Ing. DUŠAN SEKERKA sa narodil v Ratkovskom Bystrom a väčšinu života prežil v Revúcej. Absolvoval Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene (1964), pracoval pre štátne lesy a stále je pracovne aktívny. Má viacero záľub: včelárstvo, turistiku a cestovanie. Lásku k prírode cítiť z každej jeho fotografie.
Fotografickému koníčku sa systematicky venuje od začiatku šesťdesiatych rokov. V československých fotosúťažiach získal viacero cien, plakiet, diplomov aj čestných uznaní. Za výhru v takejto súťaži cestoval dvakrát do zahraničia.
Každú svoju zahraničnú cestu navždy zhmotnil v knihách a dokumentárnych filmoch. Najviac mu učarovali Nový Zéland, Tibet, Himaláje a národné parky v Spojených štátoch. Jeho fotografie obdivovali na kolektívnych výstavách v Poľsku, Anglicku, Bulharsku, Španielsku, v Juhoslávii, Nemecku aj Brazílii. Publikoval vo viacerých knihách, časopisoch, kalendároch i na pohľadniciach.
DEŇ OBETÍ HOLOKAUSTU A RASOVÉHO NÁSILIA SI PRIPOMENULI AJ V REVÚCEJ
Napísal(a) J. Genčanský
Presne pred 80 rokmi vláda vojnovej Slovenskej republiky vydala nariadenie o právnom postavení Židov – takzvaný Židovský kódex, ktorý v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny režim občanov židovského vierovyznania, ktorí tak stratili občianske práva. Práve preto sa tento dátum stal pamätným dňom. Tohto roku sa táto slávnosť po prvýkrát uskutočnila v 67 mestách a obciach po celom Slovensku v rovnakom dni i čase.
Aj v Revúcej sme si pripomenuli prenasledovanie a násilné vyvezenie našich židovských spoluobčanov, ktoré končilo väčšinou smrťou, a tiež tých, ktorí prenasledovaným pomáhali...
Na zhromaždení sme prečítali príhovor preživšieho – prof. MUDr. Pavla Traubnera. Potom list generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, Mgr. Ivana Eľka, prečítala miestna zborová farárka ECAV Mgr. Ing. Danica Hudecová.
Povstanie v Gemeri – fotopríbeh Petra Pobočeka
Napísal(a) J. Genčanský
29. augusta 1944 zo slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrice zaznel povel národu na otvorený odpor proti fašizmu.
Začalo sa slávne Slovenské národné povstanie!
Svet s úžasom prijal správu, že maličké Slovensko sa postavilo na odpor veľkému, po zuby ozbrojenému nepriateľovi. Nemci sa domnievali, že Povstanie rýchle potlačia. Obrovská presila nepriateľských vojsk každý deň zúrivo útočila a zužovala povstalecké územie...
Doliny naše driape pazúr šelmy,
do sadov hádže chrchle ohnivé,
pažravé nozdry dvíha predo dvermi,
čo by tu bolo ešte nažive.
V RODNEJ ZEMI – na výročie úmrtia revúckeho povstaleckého básnika
Napísal(a) J. GenčanskýJán Brocko: Mám sa tu dobre. Hodne som sa zotavil, nabral niečo síl
Napísal(a) O.D.
Tvoj list bol pre mňa nevyspytateľným prekvapením. Mnoho som premýšľal, či napísať, či nenapísať Ti. No, pri spomienkach stáva sa človek mäkším, prístupnejším – a ja teraz veľa spomínam i rozmýšľam.
Tak ako už vieš, dostal som sa do nepríjemného položenia. Premohla ma tbc. Začalo to vlani v jeseň za povstania, do ktorého som sa aktívne zapojil. Vydával som cyklostylovaný miestny časopis, v ktorom som nešetril nadávkami proti Nemcom. Preto, keď k nám zavítali Nemci, musel som veru utekať sa skryť. Dve noci som spal v hore, potom som sa usídlil vo filierskych stodolách, poriadne som prechladol, dostal žalúdočný katar, čo znamenalo, že som tri týždne žil na čiernej káve. Z toho som úžasne oslabol a prišli neblahé následky v podobe tbc. Cez zimu dúfal som, že sa musím ísť liečiť. V máji dostal som sa do Košíc. Bolo to práve 8. mája, košické ulice boli plné davmi, sirény hučali, zvony zvolili – hlásili koniec vojny, nový život – a mne počínal sa nový život v nemocnici. Bolo to pre mňa nevýslovne strašné.
„ČLOVEK BY MAL VEDIEŤ DÁVAŤ“
Človek má obdivuhodnú schopnosť tešiť sa z dobrých vecí. Taká je väčšina ľudí – chcú dobro, chcú úsmev. Žiaľ, ľudstvo permanentne opakuje staré chyby, a tak nás v živote nestretajú len víťazstvá, ale musíme sa naučiť riešiť aj problémy a ťažkosti. Nič nie je nikdy isté – okrem daní a smrti, ako hovoria realisti. Všetko sa môže v okamihu zvrtnúť k horšiemu (alebo k lepšiemu). Denne bojujeme o lepší život, ktorý by mal byť plnohodnotný, aktívny, tvorivý, vyplnený prácou i zábavou.
Človek by sa mal naučiť dávať. Svojmu okoliu, ale aj spoločnosti. Len tak ľudia dokážu vytvoriť lepší svet. Egoisti ho lepším neurobia – snažia sa vyťažiť z neho čo najviac pre seba. Nemali by sme nikoho podceňovať ani preceňovať. Život nám môže zachrániť človek, ktorého sme si predtým ani nevšimli, a zradiť nás môže aj ten, ktorému sme absolútne dôverovali. Ak hodnotíme ľudí, skúsme si položiť otázku, či by sme toho-ktorého človeka zobrali so sebou na ťažkú cestu či prizvali na riešenie vážneho problému...
Zavedenie letného času u nás a jeho história v archívoch
Napísal(a) Ing. Silvia Oravcová
V letných mesiacoch sa nepoužíva čas daný príslušným časovým pásmom, ale čas, ktorý je obvykle o 1 hodinu posunutý dopredu. Cieľom zavedenia letného času bola predovšetkým úspora elektrickej energie. Po jeho skončení sa hodiny posúvajú dozadu, čo zodpovedá v našom pásme stredoeurópskemu času, ktorý sa nazýva aj zimný čas. Princíp podobný letnému času spomenul už americký spisovateľ, štátnik, vynálezca a fyzik Benjamin Franklin v roku 1784 v jednom zo svojich zápiskov. Franklin však nechcel zaviesť zmenu času, ale aby ľudia chodili spať skôr, čím by lepšie využili denné svetlo. Prvý vážny návrh na zavedenie letného času urobil londýnsky staviteľ William Willet v roku 1907 v eseji The Waste of Daylight (doslovný preklad: Mrhanie denným svetlom). V praxi bol letný čas prvýkrát zavedený v niekoľkých európskych krajinách v roku 1916. Opatrenie si nezískalo obľubu a po vojne ho zrušili. Na území Československa fungoval letný čas s prestávkami v 40. rokoch 20. storočia. Na území Protektorátu Čechy a Morava bol zavedený letný čas od roku 1940, konkrétne v letných mesiacoch medzi 1. aprílom a 4. októbrom. V archívnom fonde Okresný národný výbor v Revúcej je už v roku 1945 zmienka, kde sa nariaďuje Miestnym národným výborom,
Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva - Kráľova hoľa
Napísal(a) P. PobočekViac...
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva – Hra so životom
Napísal(a) P. PobočekDobrovoľný hasičský spolok v Revúcej a roky jeho vzniku
Napísal(a) Ing. E. Jergová
Organizovaný boj proti požiarom vyústil do vzniku a rozvoja dobrovoľných hasičských spolkov. V Revúcej tiež panoval nepokoj a neistota z prípadných požiarov. Richtár v roku 1823 vydal prísne policajné nariadenia, ktoré boli zamerané na organizáciu likvidovania požiaru, na udržiavanie poriadku a disciplíny. V roku 1856 mesto dalo postaviť prístrešok pred rímskokatolíckym kostolom, aby striekačky a protipožiarny materiál bol chránený pred poveternostnými vplyvmi. Striekačky boli primitívne, voda sa do nich nosila vo vedrách, preto mesto v roku 1857 zakúpilo dva veľké sudy na štyroch kolesách.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej mohol vzniknúť už v roku 1868. Najväčšiu iniciatívu pri jeho založení vyvíjali PhDr. Ivan Branislav Zoch a Samuel Ormis. Samuel Ormis s ďalšími nadšencami už 15. marca 1868 v správe nabádal predstaviteľov mesta, aby prijali stanovy remeselníckeho spolku a pre jeho členov vytvorili podmienky pre vzdelávanie. V jej závere sa zmieňuje aj o potrebe založenia hasičského spolku. V tom istom roku PhDr. Ivan Branislav Zoch v Pešťbudínskych vedomostiach informoval, že požiadal mesto, aby pre hasičský výcvik študentov vyšších tried gymnázia prepožičalo hasičskú striekačku a vedrá.
Július Botto, zakladateľ Československého štátneho reálneho gymnázia a profesor I. slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej
Napísal(a) Archív Rožňava
Július Botto, slovenský pedagóg, advokát, historik, cirkevný historik, publicista, prekladateľ a kultúrny činiteľ sa narodil 24. júla 1848 v slovenskej dedine Rozložná. Jeho otec Ladislav Botto bol evanjelický farár a Július podľa rodinnej tradície mal byť tiež teológom. Keď skončil elementárne školy v Jelšave, tak pokračoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Teológiu študoval na kolégiu v Prešove, kde pri teologických a neskôr právnických štúdiách zažil nezabudnuteľné chvíle v skupine slovenských junákov združených do krúžku okolo Pavla Országha Hviezdoslava.
V školskom roku 1869/70 bol povolaný za suplujúceho profesora do Veľkej Revúcej, a to rozhodlo o celom ďalšom jeho živote. Ešte sa síce vrátil k právnickým štúdiám do Prešova, ale v školskom roku 1871/72 bol opäť v Revúcej, aby bol svedkom radostných chvíľ otvorenia gymnaziálnej budovy. Len dva roky bolo slovenské gymnázium v novej vlastnej budove. Generálny konvent evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorý bol zvolaný na 2. septembra 1874, mal už len formálnu úlohu a vyhlásil gymnázium za zrušené.
V REVÚCEJ SA TO PODARILO! MIKULÁŠ PRIFRČAL ZAS!
Napísal(a) J. Genčanský
Azda si niekto pomyslí, že to je predsa na začiatku decembra celkom prirodzená samozrejmosť, ibaže to by sa veľmi mýlil. V tomto roku sme vídavali skôr pracovníkov z Hygieny, ako dlhoročné tradičné podujatia. Všetko v tom veľkom svete je dnes totiž akési zamotané a postavené z nôh na hlavu! Vari by tým dospelým pomohlo aspoň trochu detského rozumu či rozprávkového nadhľadu...
Ale Mikuláš v Revúcej piateho decembra naozaj bol, a to je pre naše deti dôležité. A čo je dobré pre deti, to je dobré aj pre nás!
Neodmysliteľná decembrová postavička prifrčala do mesta pod Kohútom celkom moderne – čertovskou rýchlosťou na čertovsky dobrom aute. Pekelne červený kabriolet zdobil na sedadle bodygarda Anjel strážny a s volantom musel za trest krútiť Pekelník. Dobrácky starý ujo Mikuláš zo zadného sedadla zdravil zvedavé davy Revúčanov, schovaných v predpísanom bezpečí svojich domovov – v oknách aj na balkónoch. Cestoval podľa grafikonu riadne schváleného na tých najvyšších miestach, aby neobišiel ani jedno dobré decko...


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-