Revúca (273)
Podradené kategórie
Vo veku 72 rokov zomrel v Revúcej známy publicista Dušan Dubovský
Napísal(a) Ondrej Doboš
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že dňa 7. februára 2016 vo veku 72 rokov zomrel v Revúcej známy publicista Dušan Dubovský. Posledná rozlúčka bude v stredu 10. februára 2016 o 12:00 hodine v Dome smútku v Revúcej.
Dušan Dubovský sa narodil 16.
Sedemdesiate prvé výročie oslobodenia mesta Revúca si uctila aj podpredsedníčka NR SR Jana Laššáková
Napísal(a) Martina Urbanová
V pondelok, 25. januára 2016 o 13:00 hodine sa pred pomníkom na Námestí slobody uskutočnili spomienkové oslavy 71. výročia oslobodenia mesta Revúca, ktoré každoročne organizuje Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Revúcej a Mesto Revúca.
Každý z nás občas pocíti vnútorný impulz zmierniť svoj každodenný, neraz vybičovaný pracovný rytmus a pracovné tempo. Nielen oddych, ale tiež túžba po stretnutí s príjemnými ľuďmi, známymi aj neznámymi, vedie naše kroky do krásne vyzdobenej plesovej siene. A práve na takú sa v sobotu, 16. januára 2016 premenila bielo-červeno
Betlehemské svetlo už horí aj v revúckych domácnostiach
Napísal(a) M. Urbanová
Počas štvrtej adventnej nedele (20.12.2015) sa o 15:00 hodine pri Rímskokatolíckom kostole sv. Vavrinca v Revúcej odovzdávalo Betlehemské svetlo, ktoré do mesta už deväťnástykrát doniesla vedúca bývalého skautského oddielu Skalka Mária Sviežená, ktorá celý program otvorila. Potom sa mnohopočetnému publiku tradične prihovorila primátorka mesta Eva Cireňová, rímskokatolícky pán farár Pavel Bodnár a evanjelická pani farárka Danica Hudecová. Zaželali krásne, požehnané Vianoce a šťastný nový rok 2016.
Veselý Krašún v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej
Napísal(a) Lucia Koreňová
Radosť, oddych a vianočná pohoda, tieto štyri slová aj tento rok vystihovali atmosféru v Múzeu Prvého slovenského gymnázia, v dňoch od 10. do 11. decembra 2015. Predajná výstava - Veselý Krašún v múzeu zapôsobila nielen výrazom, ale hlavne bohatým a pestrým obsahom z dielničiek našich miestnych kreatívnych ľudí. Svojimi ručne robenými výrobkami sa prezentovali nielen šikovné ruky z Revúcej, ale aj z Muráňa, Jelšavy a Hrnčiarskych Zalužian, Svojimi výrobkami nás ohúrili manželia Böhmerovci, Danka Moldová, Oľga Hižnayová, Tonka Meriačová, Alicka Dubecká, Renka Zacherová, Janka Klimentová, Katka Sentandrášiová, Vierka Guliariková, Tatianka Brezinská, Mirka Matejková, Janka Ormisová,
Vôňa punču, vínka, medoviny a kapustnice lákala Revúčanov
Napísal(a) Martina Urbanová
V piatok 4. a v sobotu 5. decembra 2015 revúcke námestie doslova dýchalo predvianočnou atmosférou. Pre obyvateľov a jej návštevníkov bol okrem vianočných trhov, tradičnej kapustnice, výborného punču, vareného vínka a horúcej medoviny, pripravený aj pestrý predvianočný kultúrny program, ktorý zorganizovalo Mesto Revúca a MsKS v Revúcej.
V piatok o 9:30 sa pred budovou Súkromnej strednej odbornej školy uskutočnila prezentácia vianočných gastrošpecialít a pečiva. O 10:00 hodine sa otvorili vianočné trhy a súťaž vo varení kapustnice, do ktorej sa zapojilo až 9 tímov.
Zariadenie opatrovateľskej služby „CILKA“ takmer 30 rokov prevádzkuje Mesto Revúca
Napísal(a) Borošová
Mesto Revúca prevádzkuje Zariadenie opatrovateľskej služby „CILKA“ už takmer 30 rokov. Pôvodným prevádzkovateľom bol Okresný úrad v Revúcej, no od roku 2002 patrí do zriaďovateľskej pôsobnosti mesta. Vzhľadom na skutočnosť, že zariadenie opatrovateľskej služby už nevyhovovalo súčasným hygienickým normám, v rokoch 2010-2011 bola realizovaná rozsiahla rekonštrukcia a modernizácie tohto zariadenia, ktorá bola financovaná zo zdrojov EÚ so spolufinancovaním mesta v celkovej hodnote 1 452 000 €.
Kultúrnu obec okresného mesta Revúca i celého Gemera v sobotu 21. novembra 2015 vo veku 69 rokov opustil PhDr. Ján Bendo.
Ťažko hľadať slová útechy, ktoré by vedeli utíšiť žiaľ jeho najbližších, keď bolestná smrť urobila koniec všetkému práve v dobe prichádzajúceho adventu.
Ján Bendo sa narodil 29. augusta 1946 v Mokrej Lúke. Navštevoval gymnázium a hudobný odbor v ľudovej škole umenia. Ako člen spevohry bol prijatý do Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Po absolvovaní filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v odbore pre vzdelanie a výchovu dospelých so špecializáciou Teórie a sociológie kultúry, vykonal štátnu rigoróznu skúšku a bol promovaný na doktora filozofie.
Kultúrnu obec okresného mesta Revúca i celého Gemera zastihla smutná správa. Dňa 21. novembra 2015 vo veku 69 rokov zomrel PhDr. Ján Bendo, ktorý až do odchodu do dôchodku pracoval ako riaditeľ Mestského kultúrneho strediska v Revúcej. Jeho vzťah ku kultúre a zvlášť k ľudovej sa prejavil už od mladých rokov, keď aktívne pôsobil ako člen folklórneho súboru Lykovec a v neskorších rokoch aj ako člen dychového súboru Gemerčanka. Patril k prvým členom kapely Rytmus 60. V spomínaných telesách sa vyprofiloval ako hudobník i spevák - sólista. Okrem svojich pracovných povinností nevynechal i ďalších svojich koníčkov, najmä fotografovanie a vo voľnom čase aktívne prispieval aj na stránku Maj Gemer.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.