miesto. V spomienkach sa rád vracal do rodného Gemera, kde prežil detstvo pod národnostným a sociálnym útlakom. Ako trojročný sa musel v "OVODE" (materskej škole) učiť maďarskému jazyku. Pri zápise do školy jeho mamke prikázali, že aj keď je materinská reč slovenská, národnosť je maďarská. Vo veku dospelosti bol informovaný o prípravách na SNP, ako aj o ilegálnej činnosti v rodnom kraji. Zúčastnil sa na prípravách vytvorenia ilegálneho vojenského velenia. Jeho účasť v tomto smere bola v Bratislave a Ružomberku. V dôsledku jeho aktívnych príprav evakuoval svoju rodinu, manželku, dcéru a trojročného syna do rodnej obce Ochtiná, medzi svojich. Vedel, že tu nájdu bezpečnú ochranu do oslobodenia, nenašiel sa nikto, kto by ich vyzradil. Bolo to ešte v apríli 1944. V tom čase sa venoval so svojimi spolupracovníkmi v ilegálnom hnutí prípravám na ozbrojené vystúpenie v SNP. Výsledkom tejto činnosti bol v čase SNP výkon prednostu zdravotníckej služby povstaleckej armády až do oslobodenia.
Už začiatkom povstania bol vážny problém ako a kde odsunúť ranených vojakov a partizánov, vrátane ďalších občanov na liečenie a záchranu ľudských životov. Do úvahy pripadal najvýchodnejší kút povstaleckého územia v Dobšinej (v tom čase okresného mesta), ako aj jej najbližšieho okolia. V tom čase aj na operáciu slepého čreva museli odvážať pacientov po dohode do Rožňavy, ktorá po Mníchovskom diktáte pripadla Maďarsku, vo vážnom prípade do Popradu.

Povinnosťou zdravotníckej služby povstaleckej bolo zriadiť na tomto vysunutom bojovom úseku poľnú nemocnicu. Ako pri zriaďovaní všetkých poľných nemocníc, aj tu sa rátalo s pomocou RNV (Revolučných národných výborov), SČK (Slovenského červeného kríža) a tých, čo aktívne podporovali SNP. Vojenská zdravotnícka služba z oslobodeného územia (Brezno, Banská Bystrica) zabezpečila nákladnými motorovými vozidlami prepravu potrebného materiálu, zdravotníckych prístrojov, ale aj chirurgických pomôcok a ďalšieho najnutnejšieho zdravotníckeho materiálu pre vznikajúcu poľnú nemocnicu. Na cestu z Banskej Bystrice do Dobšinej a z podbrezovskej nemocnice určila zodpovedných vojenských lekárov, a to MUDr. Viliama Charváta (po oslobodení profesora I. chirurgickej kliniky v Bratislave) a MUDr. Milana Urbánka (obdobne primára urologického oddelenia OÚNZ v Trenčíne). Materiál, ako aj lekárov prepravili dôležitou spojnicou slavošovským tunelom (Kopráš - Slavošovce) a štítnickou dolinou (cez Roštár - Nižná Slaná) do Dobšinej. Tunel slúžil na prechod ilegálnych pracovníkov, partizánov a banskej munície na povstalecké územie. Na slavošovskej strane bol zdravotnícky a ďalší materiál prevzatý a v spolupráci s RNV v Dobšinej, ako aj za pomoci SČK a obetavých lekárov prepravený do Dobšinej. Tu v rekordnom čase bola zriadená vojenská poľná nemocnica. Jej vedením bol poverený učiteľ Pavlík, Nemcami neskôr v Dobšinej zaistený a odvezený do koncentračného tábora, kde zahynul. Lekársku službu vykonávali, okrem spomínaných lekárov, aj miestni lekári, ako MUDr. M. Tománek, MUDr. E. Líška, MUDr. E. Pálka a MUDr. A. Tochten. Ošetrovateľkami boli dobrovoľné sestry Červeného kríža, a to M. Tomášiková, A. Burgerová, M. Gomoriová, E. Pellionisová, M. Tóthová, a aj ďalšie. V administratíve, ale aj pri lôžkach pacientov, pracovali učiteľky miestnych škôl.
Do zariadenej nemocnice privážali ranených z povstaleckých bojísk na území Gemera, zo slavošovskej, slanskej a dobšinskej doliny. Kto nebojoval priamo, pridal sa k partizánskym jednotkám. Každý pomáhal ako vedel. Sám vďačím neoceniteľnej pomoci ľudí Gemera, všade tam, kde aj ja, hnaný žitia nevôľou som prechádzal, aby som zachránil život. Ochota, obetavosť a neohrozenosť boli neoceniteľné, ale dojímavé a na to sa, ani s odstupom rokov, zabudnúť nedá.
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko: Sloboda prichádzala v januári 1945, ObO SZPB Rožňava, december 2015, ROVEN Rožňava, s.r.o.)
Ján Brocko
Boj o Revúcu
Deň jesenný zdvihol sa z hustých hmiel
a vo svite skúpom tresk pušiek zahrmel
Ohlásili poplach hrubé delá
a vojakov našich hŕstka smelá
s útočníkom sa zvítala
Od juhu z Jelšavy ženú sa záplavy
praskajú zošialeno mínomety
a hviždia spreklínané míny
Do dymu výstrelov zapadajú svety
hory v hmlách i výše
a výbuch ozvien píše
básni tejto rýmy
Guľomet neskrotný
tanky
delánepriateľov posadlých
stále blíž sa blížia
Lesy hučia
a v meste fŕknu okenice
jak strela za strelou padá do ulice
Bráni sa páli strieľa
tá hŕstka naša smelá
lež z juhu z Jelšavy
ženú sa divé záplavy
Hrdinstvo malé stvára divy
ohnivko skromné v reťazi
Mesto padlo skončil bojov
boj veľký spravodlivý
lež hrdosť naďalej v obetiach víťazí
Ústup smutný do hôr poďme
Sbohom buď
Sbohom
Mesto rodné
A keď deň šerý v slzách vyhasol
na duši zbudol iba bôľ
_________________________________________________________________________________________________________
POZNÁMKA: MUDr. genmjr. Ján Paškan (* 27. január 1907, Ochtiná – † 1. september 1989, Bratislava) bol slovenský lekár a generál. Prednosta zdravotnej služby MNO v Bratislave. Účastník protifašistického odboja a SNP. Počas SNP príslušník veliteľstva 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici, prednosta zdravotníckej služby (1944). Organizátor vojenského a civilného zdravotníctva, náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave, vedúci Katedry vojnového zdravotníctva Inštitútu ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov v Bratislave. Spoluautor odborných prác, autor článkov o zdravotníctve v SNP. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-