Ide o partizánskeho veliteľa Karola Adlera, ktorý so svojimi priateľmi operoval v okolí Slavošoviec, Čiernej Lehoty, Rejdovej i Telgártu. V decembri 1944 v obci Rudná ukoristili od maďarských vojakov veľa zbraní, potravín a odevov. Fašisti ho neustále prenasledovali a chceli ho chytiť živého. Nakoniec vo Vyšnej Slanej sa musel ukryť v pivnici jedného domu. Tam bol jeho úkryt aj prezradený. Ešte predtým, uvedomujúc si zložitosť situácie, do ktorej sa dostal, napísal svoj posledný list, ktorý vám teraz predkladáme. Podľa oslovenia sa javí, že ide o jeho veľmi dobrého priateľa, pravdepodobne z oblasti Nových Zámkov, kde sa nachádza aj jeho rodná obec Kolta, v ktorej sa narodil dňa 20. marca 1920.
Posledný list veliteľa maďarského partizánskeho oddielu "Sándor Petöfi" kapitána in memoriam Karola Adlera - Vyšná Slaná (10.12.1944)
Milý Janko,
v posledných hodinách svojho života sa obraciam na Teba. Neviem, koľko času mi ešte zostáva. Sme úplne obkľúčení a ja sa nesmiem dostať do zajatia, lebo by ma veľmi mučili. V okolí Rožňavy, Plešivca a Štítnika ma každý pozná pod menom "Otec" alebo "Karol". Som veliteľom - totiž bol som veliteľom - jednej veľkej partizánskej skupiny a k tomu ešte prvej maďarskej partizánskej skupiny, ktorá bola pomenovaná "Sándor Petöfi". Janko môj, neviem čo je s mojou drahou manželkou a s mojim zlatým synom. Ak ešte žijú a stretneš sa s nimi, povedz im, že aj v posledných chvíľach, keď som si prikladal hlaveň revolvera k čelu, aj vtedy som na nich myslel. Ak ešte žijú, prajem im, aby boli veľmi, veľmi, šťastní.
Azda som nežil nadarmo. Blaží ma, že aspoň som sa sčasti vypomstil, lebo som kopu tých psov poslal na druhý svet. Žiaľ, keď tento list budeš čítať, ja už pravdepodobne nebudem žiť. No, Bože môj! Nie každému bol daný dlhý život. Ak bude príhodná doba, nech sa moji príbuzní obrátia na hlavné ruské veliteľstvo, tam som evidovaný.
Rozlúčka je ťažká. Chcel by som ešte veľmi žiť. Cítim v sebe ešte veľa energie. Dva týždne ma už naháňajú títo psi, častokrát už bolo tak, že je koniec. Dnes sa nám ešte piatim podarilo vojsť k jedným veľmi srdečným ľuďom, trocha sa vysušiť, odpočinúť si a najesť sa. Ale čo bude zajtra? Dvadsať metrov od nás chodia Nemci. Cez okno pivnice ich sledujeme. V noci chceme vyjsť, ale kam pôjdeme? Obkľúčenie je príliš tesné. Mnoho mojich dobrých ľudí padlo. Z maďarského územia nás prenasledovali a tu sme sa dostali do pasce. Nevidím východisko.
V myšlienkach som so svojou rodinou, občas myslím aj na vás, dobrých priateľov.
Neviem sa rozlúčiť. Pripadá mi to veľmi ťažko. Najradšej by som písal tento list večne. Čo tu posielam, odovzdaj mojim príbuzným s mojimi blahoželaniami a bozkami na rozlúčku.
Tvojej milej manželke ruky bozkávam. Mojim priateľom odovzdaj pozdrav a nepriateľom moju kliatbu.
Svoju rodinu bozkávam nesčíselnekrát. Objímam Ťa Tvoj priateľ
Karol






























__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.