Gemer - náš rodný, prekrásny, historický, ale i súčasný milý a biedny. Nedali by sa dopočítať atribúty charakteristiky tejto našej krajiny, ktorú si bytostne všetci ako tunajší rodáci privlastňujeme, ktoré nás s ňou zväzujú raz spomienkami v pomyselných návratoch, raz skutočnými dotykmi v reálnej časovej skutočnosti. Mnohé sme prešli - neprešli, spoznali - nespoznali. Všetky zákutia určite neobjavili. Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo Vyberám niekoľko básní autorov nášho regiónu z periódy 20. storočia, sú mojím subjektívnym výberom a nerobím si nárok na kritické hľadisko exkluzivity tohto výberu.
Miroslav Ďurinda
|
Ivan Krasko: Otcova roľa |
||
|
Pokojný večer na vŕšky padal, Z cudziny tulák kročil som na ňu Strnište suché na vlhkých hrudách |
|
Celý deň slnko, predsa je vlhká Z cudziny tulák pod hruškou stál som
|
|
Daniel Michal Fakla:
|
||
|
Kým svieti rodičovské okno |
||
|
Kým svieti okno na rodnom dome, Kým okno svieti na rodnom dome, |
|
Keď zhasne okno rodného domu, Aj tak sa môžem vždy tešiť tomu
|
|
Ľudo Lašán:
|
||
|
To len tak trochu |
|
Z rodného kraja
|
|
To len tak trochu, gemerský Cigán, To len tak trochu tulácku pieseň To len tak trochu, keď horia prsia, To len tak trochu, keď večer sadá |
|
Brezové vy háje rodné Horské ticho modrých výšok, Hudba kolies v hĺbke hory.
|
|
Gemerský pozdrav |
||
|
Nepočuť hlas môj, Kovové vrchy |
|
V pohorí sedím Však nie som z cínu |
|
|
|
|
|
Milan Kraus:
|
||
|
Tieňohra |
||
|
Hra plameňov a matný tanec tieňov. Klop, klop a klop. To trpaslíci kujú |
|
Húkanie sov... a Zlatovláska plače, Kde je ten hrad, kde je tá temná veža? Kamže, kamže, kam? Kam ma tie krídla nesú? |
|
|
Ján Brocko: Jeseň 1944
|
|
Mosty, mosty k minulosti, Tlčie srdce, váham, váham, Darmo, stráne rannej zory, |
Ach jeseň pochovávaš zlaté pruhy Ach padá padá neúnavný dážď Ach jeseň pochovávaš zlaté pruhy |
|
Miroslav Ďurinda:
|
||
|
|
||
|
Zostarol. Nezvonia už na večernú, V kamennom prahu od nôh priehlbne – Z pozadia duše hmatkám na prahu, Akoby si On na to zvykol – +++ Cigánom dušu za dedinou Keď gaštan z chladu v prstoch oslabol, Zavesil sa mi s vôňou dymu na vlasy, |
|
+++ Starenky sú mi úložnými kútmi. Postrážia skryte ako svätec v kutni Akoby význam preplietal sa kruhmi, +++ Nuž, zmĺkni báseň, nieto koho núkať - Tajomstvo veľké, ktoré v sebe skrývaš Ak pri rozlúčke čriepky z nehy kvília Nech ticho bez slov v nežičlivej chvíli |
|
Ondrej Nagaj:
|
||
|
Stopy |
||
|
1 Tancovali tam polonahí, Do radov kládli na výslnie kým čas mu nitku nezruší...
|
|
2 Kiež po nás ako po nich v zemi Hrejivá neha múrov z hliny z tej hliny múrik postaví, Nepozrie pritom na hodiny. |
|
Eva Kováčová:
|
|
|
|
|
|
|
|
- Ľúbim ťa... - |
|
Klesá mi hlava z toho ticha, Si vtáčí pohľad zhora dole,
|
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.