po nás, zasiahne nás tu určite prvý delostrelecký granát. Verte, to bolo znamenie pre nás, aby sme odtiaľto utekali. Viem, cítim to, že sa nedožijeme rána! -
            Napodiv mu nikto z nás nedokázal oponovať, umlčať ho, zahriaknuť, tobôž vysmiať ho, že si počína ako vyplašená baba. Viem pochopiť jeho zlyhanie, depresívny šok, ktorému podľahol. Všetci sme mali od včerajšieho rána toho dosť, veď od odchodu z domu prežívame neustále stresovú situáciu, ktorá sa chvíľami vyhrocovala do ťažko zvládnuteľných polôh. Dlho trvajúci psychický tlak už Ondrej nedokázal ďalej udržiavať pod pokrievkou predstieraného chlapského hrdinstva a vybuchol podobne, ako vybuchne prehriaty Papinov hrniec, ak mu zlyhajú poistné ventily pre únik nadmerného tlaku pary v ňom. Videl som raz následky takého výbuchu celkom zblízka. Mladá gazdiná susedka varila zemiaky v šupke v takom hrnci. Došlo k výbuchu. V kuchyni strašne zadunelo, zdeformovaná pokrivená pokrievka ležala na podlahe, na povale v strope zízala po jej náraze veľká diera, vymrštené zemiaky smiešne opečiatkovali celú povalu a prisali sa k omietke tak, ako by boli na ňu pricementované. Steny postriekané vodou. Strašne zohyzdená bola tá kuchyňa. Susedku sme zo šoku preberali kalíškom domácej slivovice. Neustále opakovala to isté, vzhľadom na možné následky ktorým našťastie unikla, bezvýznamné: - Bože môj, tá kuchyňa, muž ma zabije, minulý týždeň ju vymaľoval, - a tak stále dokola.
            Aj naša nálada bola teraz tak veľmi zohyzdená ako tá kuchyňa. Nanešťastie, domácu slivovicu sme teraz so sebou nemali, aby sme ňou prebrali z úľaku Ondreja, podobne ako vtedy mladú susedku. Aj by sme jej teraz boli potrebovali viac, nielen pre Ondreja.
            Už čušal, len ústami nemo pohyboval. Možno sa modlil. Sedel na stoličke pri sporáku. Aj chlapi v izbe si opäť políhali za dverami. Z izby polo počuť tlmený hovor:
- Čo to mohlo zahrmotať? – začul som otázku.
- Neviem, - znela strohá odpoveď.
            Ktosi tam zavzdychal, ktosi si odkašľal, potom nastalo zase ticho. Tiesnivé, zlovestné. Už sme mu nedôverovali. Poľudšťovalo ho iba svetlo sliepňajúcej lampy. Opretý o stôl som sa snažil zadriemať. Nedarilo sa mi. Aj Jano Baran vedľa mňa sa silil do spania. Ponad lakeť podložený pod hlavu škúlil na mňa, skúmal, či spím.
- Nespím, - šepkám mu, keď som pochopil, čo zisťuje.
- Ani ja. Nemôžem zaspať. Bojím sa. –
- Čoho? –
- Toho, čo buchlo. –
Pozerám na Ondreja na stoličke pri sporáku. Ten asi spí. Ústa má už nehybné. Hlava mu odkväcla, opiera sa o hrudník.
             Do dvier sa oprel silný závan vetra. Fí, fí, zafičalo za oknami. Akoby sa zadychčaní čertíci preháňali po zasneženom dvore. Fiú, fiú, priberá vietor novú tóninu. Fiúúú... Bum. Uuuuum, rozťahuje ozvena hroznú detonáciu. Náš domček sa otriasol od základov. Stôl nám nadvihlo pod rukami, lampa na ňom nadskočila a zhasla. Sviečky položené na stole sa skotúľali k mojim nohám. Šmátram v tme po zápalkách na stole, nestihnem ich ešte nahmatať, keď od sporáka zaznie kvílivý hlas:
- Bože, už je to tu, to už je náš koniec. Nepovedal som vám, nepovedal som vám, poďme preč odtiaľto! – Prebudený Ondrej pokračuje v tiráde krátkym spánkom prerušených žalmov. Rukou natrafím na krabičku zápaliek, nahmatám jednu, škrtnem a pripaľujem knôt lampy. Vo dverách izby sa zjavujú vydesené tváre prebudených, spýtavo sa na nás pozerajú. Upokojujeme sa navzájom, upokojujeme Ondreja. Vonku je opäť ticho, aj vietor prestal, iste sa naľakal desného výbuchu.
- Nie, to nebude delostreľba, to bola sólová explózia. Nemci vyhodili niečo do vzduchu, cestu, most, dáku budovu. Keď ustupujú, vždy tak robia, vždy dačo demolujú, - utešuje nás otec.
- Bodaj by tak bolo, bodaj by ste mali pravdu, - poznamenal ktosi z mladých. A naozaj tak bolo. Tá detonácia v Muránskej Hute nad ránom v nedeľu 28. januára 1945 bola posledným výbuchom, ktorým sa s nami rozlúčila vojna. Aspoň so mnou a s mojím otcom. Nemci, ako sme sa ráno dozvedeli, vyhodili v dedine most a ešte za tmy dedinu opustili, ustupujúc na Červenú Skalu. Do rána sa už nič neudialo. Aj sme si trošku potom podriemali, pospali sme si do bieleho dňa. Ten nový deň bol pre nás doslova nový, začínal pre nás nový život v oslobodenom rodnom kraji. A bol zároveň dňom výsostne sviatočným, sviatočným nielen preto, že bola nedeľa, ale najmä preto, že bol koniec vojny. Pre nás.
            Zobudil nás všetkých až príchod gazdu domov. Vrátil sa od manželky z jaskyne ráno niečo po siedmej hodine. Hneď nám zvestoval, čo vyššie spomínam, že Nemci opustili dedinu, že sa už aj my môžeme vrátiť domov.
- Ale aby ste to nebrali tak, že vás vyháňam, aj tak je zrána ešte zima, počkajte, kým sa kus oteplí. Teraz idem podojiť kravu, napijete sa na raňajky mlieka. –
            Dávame sa troška do poriadku, dávame do poriadku izbu, zametáme kuchyňu, skočíme do drevárne ešte po drevo do sporáka. Gazda sa po chvíli vracia z maštale, preciedza mlieko na stole, chystá pre nás hrnčeky. Omámeným eufóriou slobody pripadajú nám pripravované skromné mliečne raňajky ako najskvostnejšia hostina. Až sa zadúšame od šťastia, žartujeme, vtipkujeme, niektorí dosť nevhodne aj na účet ustráchaného Ondreja a tých dvoch, čo sa utekali po výbuchu míny skryť do jamy na zemiaky. Keď sa nás gazda pýta, či sme si pri tej mínovej hrmavici v noci aspoň trošku pospali, ozvú sa uštipačné hlasy:
- Pre míny by sme si aj boli pospali, ale potkany tu v noci šramotili.-
(Pokračovanie.)