František Bábela: Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany - (3) Doporučený
Napísal(a) František Bábela
(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Teda, tu už nie je niečo s kostolným poriadkom! Bezúspešné hľadanie príčiny hrmotu si nevieme nijak logicky vysvetliť a zmocňuje sa nás údes, niektorí vystrašenci reagujú celkom panicky a začínajú sa modliť. Ondrej, statný mládenec, dobrácky, útlocitný človek pribehne naľakaný z izby k nám do kuchyne, usadí sa na stoličke pri sporáku a celkom vykoľajený začne lamentovať: - Ja viem, že to bolo znamenie, zlé znamenie, uvidíte, že my tu všetci zahynieme, nedožijeme sa rána! Poďme, preboha, preč, zmiznime odtiaľto, radšej poďme s Nemcami ďalej do zajatia. Ujdime, kým je ticho, ak začne delostrelecká paľba, možno o chvíľu začnú páliť
Napodiv mu nikto z nás nedokázal oponovať, umlčať ho, zahriaknuť, tobôž vysmiať ho, že si počína ako vyplašená baba. Viem pochopiť jeho zlyhanie, depresívny šok, ktorému podľahol. Všetci sme mali od včerajšieho rána toho dosť, veď od odchodu z domu prežívame neustále stresovú situáciu, ktorá sa chvíľami vyhrocovala do ťažko zvládnuteľných polôh. Dlho trvajúci psychický tlak už Ondrej nedokázal ďalej udržiavať pod pokrievkou predstieraného chlapského hrdinstva a vybuchol podobne, ako vybuchne prehriaty Papinov hrniec, ak mu zlyhajú poistné ventily pre únik nadmerného tlaku pary v ňom. Videl som raz následky takého výbuchu celkom zblízka. Mladá gazdiná susedka varila zemiaky v šupke v takom hrnci. Došlo k výbuchu. V kuchyni strašne zadunelo, zdeformovaná pokrivená pokrievka ležala na podlahe, na povale v strope zízala po jej náraze veľká diera, vymrštené zemiaky smiešne opečiatkovali celú povalu a prisali sa k omietke tak, ako by boli na ňu pricementované. Steny postriekané vodou. Strašne zohyzdená bola tá kuchyňa. Susedku sme zo šoku preberali kalíškom domácej slivovice. Neustále opakovala to isté, vzhľadom na možné následky ktorým našťastie unikla, bezvýznamné: - Bože môj, tá kuchyňa, muž ma zabije, minulý týždeň ju vymaľoval, - a tak stále dokola.
Aj naša nálada bola teraz tak veľmi zohyzdená ako tá kuchyňa. Nanešťastie, domácu slivovicu sme teraz so sebou nemali, aby sme ňou prebrali z úľaku Ondreja, podobne ako vtedy mladú susedku. Aj by sme jej teraz boli potrebovali viac, nielen pre Ondreja.
Už čušal, len ústami nemo pohyboval. Možno sa modlil. Sedel na stoličke pri sporáku. Aj chlapi v izbe si opäť políhali za dverami. Z izby polo počuť tlmený hovor:
- Čo to mohlo zahrmotať? – začul som otázku.
- Neviem, - znela strohá odpoveď.
Ktosi tam zavzdychal, ktosi si odkašľal, potom nastalo zase ticho. Tiesnivé, zlovestné. Už sme mu nedôverovali. Poľudšťovalo ho iba svetlo sliepňajúcej lampy. Opretý o stôl som sa snažil zadriemať. Nedarilo sa mi. Aj Jano Baran vedľa mňa sa silil do spania. Ponad lakeť podložený pod hlavu škúlil na mňa, skúmal, či spím.
- Nespím, - šepkám mu, keď som pochopil, čo zisťuje.
- Ani ja. Nemôžem zaspať. Bojím sa. –
- Čoho? –
- Toho, čo buchlo. –
Pozerám na Ondreja na stoličke pri sporáku. Ten asi spí. Ústa má už nehybné. Hlava mu odkväcla, opiera sa o hrudník.
Do dvier sa oprel silný závan vetra. Fí, fí, zafičalo za oknami. Akoby sa zadychčaní čertíci preháňali po zasneženom dvore. Fiú, fiú, priberá vietor novú tóninu. Fiúúú... Bum. Uuuuum, rozťahuje ozvena hroznú detonáciu. Náš domček sa otriasol od základov. Stôl nám nadvihlo pod rukami, lampa na ňom nadskočila a zhasla. Sviečky položené na stole sa skotúľali k mojim nohám. Šmátram v tme po zápalkách na stole, nestihnem ich ešte nahmatať, keď od sporáka zaznie kvílivý hlas:
- Bože, už je to tu, to už je náš koniec. Nepovedal som vám, nepovedal som vám, poďme preč odtiaľto! – Prebudený Ondrej pokračuje v tiráde krátkym spánkom prerušených žalmov. Rukou natrafím na krabičku zápaliek, nahmatám jednu, škrtnem a pripaľujem knôt lampy. Vo dverách izby sa zjavujú vydesené tváre prebudených, spýtavo sa na nás pozerajú. Upokojujeme sa navzájom, upokojujeme Ondreja. Vonku je opäť ticho, aj vietor prestal, iste sa naľakal desného výbuchu.
- Nie, to nebude delostreľba, to bola sólová explózia. Nemci vyhodili niečo do vzduchu, cestu, most, dáku budovu. Keď ustupujú, vždy tak robia, vždy dačo demolujú, - utešuje nás otec.
- Bodaj by tak bolo, bodaj by ste mali pravdu, - poznamenal ktosi z mladých. A naozaj tak bolo. Tá detonácia v Muránskej Hute nad ránom v nedeľu 28. januára 1945 bola posledným výbuchom, ktorým sa s nami rozlúčila vojna. Aspoň so mnou a s mojím otcom. Nemci, ako sme sa ráno dozvedeli, vyhodili v dedine most a ešte za tmy dedinu opustili, ustupujúc na Červenú Skalu. Do rána sa už nič neudialo. Aj sme si trošku potom podriemali, pospali sme si do bieleho dňa. Ten nový deň bol pre nás doslova nový, začínal pre nás nový život v oslobodenom rodnom kraji. A bol zároveň dňom výsostne sviatočným, sviatočným nielen preto, že bola nedeľa, ale najmä preto, že bol koniec vojny. Pre nás.
Zobudil nás všetkých až príchod gazdu domov. Vrátil sa od manželky z jaskyne ráno niečo po siedmej hodine. Hneď nám zvestoval, čo vyššie spomínam, že Nemci opustili dedinu, že sa už aj my môžeme vrátiť domov.
- Ale aby ste to nebrali tak, že vás vyháňam, aj tak je zrána ešte zima, počkajte, kým sa kus oteplí. Teraz idem podojiť kravu, napijete sa na raňajky mlieka. –
Dávame sa troška do poriadku, dávame do poriadku izbu, zametáme kuchyňu, skočíme do drevárne ešte po drevo do sporáka. Gazda sa po chvíli vracia z maštale, preciedza mlieko na stole, chystá pre nás hrnčeky. Omámeným eufóriou slobody pripadajú nám pripravované skromné mliečne raňajky ako najskvostnejšia hostina. Až sa zadúšame od šťastia, žartujeme, vtipkujeme, niektorí dosť nevhodne aj na účet ustráchaného Ondreja a tých dvoch, čo sa utekali po výbuchu míny skryť do jamy na zemiaky. Keď sa nás gazda pýta, či sme si pri tej mínovej hrmavici v noci aspoň trošku pospali, ozvú sa uštipačné hlasy:
- Pre míny by sme si aj boli pospali, ale potkany tu v noci šramotili.-
(Pokračovanie.)
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-