František Bábela: Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany - (3) Doporučený
Napísal(a) František Bábela
(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Teda, tu už nie je niečo s kostolným poriadkom! Bezúspešné hľadanie príčiny hrmotu si nevieme nijak logicky vysvetliť a zmocňuje sa nás údes, niektorí vystrašenci reagujú celkom panicky a začínajú sa modliť. Ondrej, statný mládenec, dobrácky, útlocitný človek pribehne naľakaný z izby k nám do kuchyne, usadí sa na stoličke pri sporáku a celkom vykoľajený začne lamentovať: - Ja viem, že to bolo znamenie, zlé znamenie, uvidíte, že my tu všetci zahynieme, nedožijeme sa rána! Poďme, preboha, preč, zmiznime odtiaľto, radšej poďme s Nemcami ďalej do zajatia. Ujdime, kým je ticho, ak začne delostrelecká paľba, možno o chvíľu začnú páliť
Napodiv mu nikto z nás nedokázal oponovať, umlčať ho, zahriaknuť, tobôž vysmiať ho, že si počína ako vyplašená baba. Viem pochopiť jeho zlyhanie, depresívny šok, ktorému podľahol. Všetci sme mali od včerajšieho rána toho dosť, veď od odchodu z domu prežívame neustále stresovú situáciu, ktorá sa chvíľami vyhrocovala do ťažko zvládnuteľných polôh. Dlho trvajúci psychický tlak už Ondrej nedokázal ďalej udržiavať pod pokrievkou predstieraného chlapského hrdinstva a vybuchol podobne, ako vybuchne prehriaty Papinov hrniec, ak mu zlyhajú poistné ventily pre únik nadmerného tlaku pary v ňom. Videl som raz následky takého výbuchu celkom zblízka. Mladá gazdiná susedka varila zemiaky v šupke v takom hrnci. Došlo k výbuchu. V kuchyni strašne zadunelo, zdeformovaná pokrivená pokrievka ležala na podlahe, na povale v strope zízala po jej náraze veľká diera, vymrštené zemiaky smiešne opečiatkovali celú povalu a prisali sa k omietke tak, ako by boli na ňu pricementované. Steny postriekané vodou. Strašne zohyzdená bola tá kuchyňa. Susedku sme zo šoku preberali kalíškom domácej slivovice. Neustále opakovala to isté, vzhľadom na možné následky ktorým našťastie unikla, bezvýznamné: - Bože môj, tá kuchyňa, muž ma zabije, minulý týždeň ju vymaľoval, - a tak stále dokola.
Aj naša nálada bola teraz tak veľmi zohyzdená ako tá kuchyňa. Nanešťastie, domácu slivovicu sme teraz so sebou nemali, aby sme ňou prebrali z úľaku Ondreja, podobne ako vtedy mladú susedku. Aj by sme jej teraz boli potrebovali viac, nielen pre Ondreja.
Už čušal, len ústami nemo pohyboval. Možno sa modlil. Sedel na stoličke pri sporáku. Aj chlapi v izbe si opäť políhali za dverami. Z izby polo počuť tlmený hovor:
- Čo to mohlo zahrmotať? – začul som otázku.
- Neviem, - znela strohá odpoveď.
Ktosi tam zavzdychal, ktosi si odkašľal, potom nastalo zase ticho. Tiesnivé, zlovestné. Už sme mu nedôverovali. Poľudšťovalo ho iba svetlo sliepňajúcej lampy. Opretý o stôl som sa snažil zadriemať. Nedarilo sa mi. Aj Jano Baran vedľa mňa sa silil do spania. Ponad lakeť podložený pod hlavu škúlil na mňa, skúmal, či spím.
- Nespím, - šepkám mu, keď som pochopil, čo zisťuje.
- Ani ja. Nemôžem zaspať. Bojím sa. –
- Čoho? –
- Toho, čo buchlo. –
Pozerám na Ondreja na stoličke pri sporáku. Ten asi spí. Ústa má už nehybné. Hlava mu odkväcla, opiera sa o hrudník.
Do dvier sa oprel silný závan vetra. Fí, fí, zafičalo za oknami. Akoby sa zadychčaní čertíci preháňali po zasneženom dvore. Fiú, fiú, priberá vietor novú tóninu. Fiúúú... Bum. Uuuuum, rozťahuje ozvena hroznú detonáciu. Náš domček sa otriasol od základov. Stôl nám nadvihlo pod rukami, lampa na ňom nadskočila a zhasla. Sviečky položené na stole sa skotúľali k mojim nohám. Šmátram v tme po zápalkách na stole, nestihnem ich ešte nahmatať, keď od sporáka zaznie kvílivý hlas:
- Bože, už je to tu, to už je náš koniec. Nepovedal som vám, nepovedal som vám, poďme preč odtiaľto! – Prebudený Ondrej pokračuje v tiráde krátkym spánkom prerušených žalmov. Rukou natrafím na krabičku zápaliek, nahmatám jednu, škrtnem a pripaľujem knôt lampy. Vo dverách izby sa zjavujú vydesené tváre prebudených, spýtavo sa na nás pozerajú. Upokojujeme sa navzájom, upokojujeme Ondreja. Vonku je opäť ticho, aj vietor prestal, iste sa naľakal desného výbuchu.
- Nie, to nebude delostreľba, to bola sólová explózia. Nemci vyhodili niečo do vzduchu, cestu, most, dáku budovu. Keď ustupujú, vždy tak robia, vždy dačo demolujú, - utešuje nás otec.
- Bodaj by tak bolo, bodaj by ste mali pravdu, - poznamenal ktosi z mladých. A naozaj tak bolo. Tá detonácia v Muránskej Hute nad ránom v nedeľu 28. januára 1945 bola posledným výbuchom, ktorým sa s nami rozlúčila vojna. Aspoň so mnou a s mojím otcom. Nemci, ako sme sa ráno dozvedeli, vyhodili v dedine most a ešte za tmy dedinu opustili, ustupujúc na Červenú Skalu. Do rána sa už nič neudialo. Aj sme si trošku potom podriemali, pospali sme si do bieleho dňa. Ten nový deň bol pre nás doslova nový, začínal pre nás nový život v oslobodenom rodnom kraji. A bol zároveň dňom výsostne sviatočným, sviatočným nielen preto, že bola nedeľa, ale najmä preto, že bol koniec vojny. Pre nás.
Zobudil nás všetkých až príchod gazdu domov. Vrátil sa od manželky z jaskyne ráno niečo po siedmej hodine. Hneď nám zvestoval, čo vyššie spomínam, že Nemci opustili dedinu, že sa už aj my môžeme vrátiť domov.
- Ale aby ste to nebrali tak, že vás vyháňam, aj tak je zrána ešte zima, počkajte, kým sa kus oteplí. Teraz idem podojiť kravu, napijete sa na raňajky mlieka. –
Dávame sa troška do poriadku, dávame do poriadku izbu, zametáme kuchyňu, skočíme do drevárne ešte po drevo do sporáka. Gazda sa po chvíli vracia z maštale, preciedza mlieko na stole, chystá pre nás hrnčeky. Omámeným eufóriou slobody pripadajú nám pripravované skromné mliečne raňajky ako najskvostnejšia hostina. Až sa zadúšame od šťastia, žartujeme, vtipkujeme, niektorí dosť nevhodne aj na účet ustráchaného Ondreja a tých dvoch, čo sa utekali po výbuchu míny skryť do jamy na zemiaky. Keď sa nás gazda pýta, či sme si pri tej mínovej hrmavici v noci aspoň trošku pospali, ozvú sa uštipačné hlasy:
- Pre míny by sme si aj boli pospali, ale potkany tu v noci šramotili.-
(Pokračovanie.)
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-