Napriek teplučkému popoludniu Paula drvila zima. Z mokrých handier - lebo to čo mal práve na sebe sa inakšie pomenovať nedalo – nedbal však. Vychudnuté telo s prepadnutým hrudníkom a veľká hlava so strapatou ryšavo-hnedou kečkou akoby sa chúlili k dlhému krku, ktorý naťahoval a naťahoval, len aby dovidel na cestu, kadiaľ len krátko pred búrkou utekal Johan s akýmsi malým bielym balíkom pod pazuchou. Paulo iba tušil, že Johan upaľoval do domčeka ku Hanzimu, dôvod ho však ani najmenej nezaujímal.
„Veď on pôjde i naspäť, musí...,“ špekuloval, a o to trpezlivejšie čupel vo svojom zelenom úkryte.
Netrvalo dlho a od farských záhrad, poza múr cintorína podskakoval bezstarostný Johan. Trošku bol i v rozpakoch, alebo obavách? čo povie mama na jeho ufúľané ruky, gate i košeľu. A to ešte netušil, že čierne sadze mal roztreté i po tvári, ba ktovie ako, ale ocitli sa i v jeho tmavých gaštanových vlasoch, ktoré ale všetky tie sadze ukryli.
Pri dokmásaných hruškách sa zastavil. Z prvého pohľadu to vyzeralo, že nie sú nikoho, lenže všetko, kde práve oko dočiahlo, patrilo ku kostolu, ku fare, ku dobrosrdečnému farárovi Stankovi, ktorý by sa len potešil, keby niekto to dodrúzgané ovocie pozbieral.
„Zoberiem zopár krajších mame,“ zaumienil si a razom vytiahol zakasanú košeľu, aby do nej – hoci aj poriadne špinavej – naukladal vari päť – šesť spadnutých masloviek. Úžasne voňali! „Mamele ma nedá za nič, naozaj sa poteší, a hádam mi odpustí dobabranú košeľu. Našťastie nie je roztrhaná. To by mi ešte chýbalo.“
Mokré ovocie ho mierne chladilo, on však nedbal. Na spodku košele zaviazal veľký uzol a s batôžkom na bruchu podskakoval po prvých širokých schodoch. Boli také široké a hlboké, že musel urobiť i dva-tri kroky, aby prišiel od jedného k druhému. Múdra robota – pre tých, ktorí stúpali do pokoja chrámu, i do spiacej záhrady tamojších dedinčanov – žiadna námaha, iba pohodlné vykračovanie za útechou, za pokorou, za nádejou. A za Láskou.
Johanovi to bolo jedno. Vládal hore do mierneho kopca, ešte ľahšie mu to išlo smerom dolu. Bol zdravý, na svoj vek i mocný a práve dnes mali nie celkom obyčajný, všedný deň. Len keby mal o tom všetkom, čo práve zažívali s mamou a Hanzim, komu porozprávať. Mať tak takého kamaráta ako je aj Paulo, vyrozprával by mu všetko: o ich dome, o trinástej komnate, o záhadných knižkách, o balíkoch všetkého možného, a napokon i o tej tmavej diere nad pecou v dome paholka Hanziho... Rozprávať nemôže. Nemá komu, a vraj ani nesmie. Mamele zakázala. Žeby chápal, žeby čo len tušil?! Naozaj nevie prečo, ale mama zakázala... Poslúcha ju. Poväčšine na slovo.
Aj keď sa už vyčasilo, vetrík si neustále podúval, aby hádam povysúšal všetku mokrotu. Koruny stromov príjemne šumeli a mnohoraké zvuky okolia sa votreli do dedinského pokoja.
Tupý úder rovno do chrbta ho skoro zvalil. Rovnováhu však udržal a ešte sa stačil otočiť. Potom sa zapotácal. Spadnúť nespadol, ba ešte z posledných síl pridržal košeľu a v nej naložené hrušky pre matku. Za ním nebolo nikoho, len veľký okrúhly kameň ležal presne pri jeho nohách.
„Nebolo ľahké hádzať ním,“ zadivil sa v prvom momente. Ani tak neuvažoval, ako mu preletelo mysľou: „Kto by len vládal ním šmariť?“ nedalo mu. „Odkiaľ doletel?! Nikde nikoho, a takou skalou trafiť z diaľky...?!“ to sa mu veru ani veriť nechcelo. Nestačil domyslieť. V očiach sa mu zatmelo a na temene pocítil štipľavú bolesť.
„Mamele...!“
Stačil iba zašepkať, i to bol skôr výdych ako zreteľné zvolanie. A zostala tma. Ticho. Stratili sa vône, nebolo cítiť teplý vietor. Hrušky spoza košele sa kotúľali dole kopčekom ako opreteky, a nie jedna, nie dve sa načisto rozmliaždili na starobylých pieskovcových platniach, z ktorých ktosi dávno-pradávno vydláždil cestu bližšie k Bohu.
„Ja tebe ukážem, že ...mamele...!“ započul Johan ako z druhého sveta. Ešte stále nič nevidel, za uchom, ba až na krku cítil pramienok niečoho teplého a lepkavého. Nevládal. Ani sa pohnúť, nie to ešte vstať. Iba voslep rukou šmátral po bruchu. Prvé čo si uvedomil: hrušky boli fuč!
„Zachcelo sa židákom farárových hrušiek?! Všetko mu zažalujem..., že si kradol, že si si ich napchal za košeľu,“ vykrikoval chlapčenský hlas, ktorý mu bol povedomý, ale ešte stále žiaden obraz pred očami nerozoznával. „Nemysli si, že tvoja židovská mater sa bude napchávať našimi kresťanskými hruškami...,“ škriekala nad ním ryšavá hlava zúrivého Paula.
Až teraz si Johan uvedomil, odkiaľ priletela skala do chrbta, i kto mu šmaril druhú, menšiu, rovno do hlavy. Hučalo mu v ušiach, zrak ešte stále poriadne nefungoval, ale tá „židovská mater“ ho úplne prebrala. Vynorila sa mu vo vedomí: vždy pekná, upravená, dobrá i pokojná, tichučko podnikavá, ale často ustarostená, poväčšine smutná. Mala byť prečo. Jej milovaný muž Jákob nikdy viac nezájde do synagógy v ich mestečku, v nenávratne sú i jeho takmer nečujné príchody z nej, keď v tichosti ich skromného ale útulného príbytku - len čo vstúpil, kládol ruky na hlavu ich jediného syna a vyriekol zvláštne požehnania, ktoré si židia tak veľmi cenia. Tvrdil na vysvetlenie: podľa Talmudu denne by ich malo byť aspoň sto...
Čo mu to lieta dobitou mysľou?! Naberal vedomie. Pomaličky vstával a keď sa mu to podarilo, poriadne sa otriasol. Na vymokajúcu krv medzi zaprášenými a aj spotenými, zlepenými vlasmi zabudol. O hrušky sa viac nestaral. Poobzeral sa dookola, či ten Paulov hlas nebol iba nejakým prízrakom, vidinou, ktorá ho prenasleduje vtedy, keď sa s ním práve niečo zlé udeje. Mýlil sa, a ako sa mýlil!
Na tie okamžiky sa zabudnúť nedá. Ani roky, veľa, veľa rokov, ba takmer celý prežitý život, nevymazali minúty, či už hodiny toho dávneho augustového dňa. Ako nemyslieť na ne, keď práve oni ma vyhnali z detstva. Stratil som domov, moju najdrahšiu mamele – lebo nebolo vrúcnejšieho oslovenia a nebolo vrúcnejšieho vyznania synovskej oddanosti a lásky, ako keď som sa mojej dobrej matke prihovoril s tým najfamiliárnejším „mamele“; stratil som vieru v spravodlivosť, presvedčenie, že pravda je raz a navždy pravdou, a tá musí premôcť akúkoľvek zlobu. Dokonca ani nádej mi nezostala, i tá pošla...
Mal som necelých jedenásť, bol som vyspelý a mocný, naučený aj pracovať, aj žiť - nie detský, ale vážny život odrastených, priam dospelých. Paulo bol starší, možno trinásť-štrnásť ročný. Vysoký a chudý, lepšie povedané chudorľavý. Zmorený ťažkou prácou, suchotami a najviac nedostatkom lásky. Obaja sme mali svoje matky. Pre nás, ich synov, každá mala pravdu.
Na tých farských schodoch – a keby len na nich – sa strhol veľký zápas. Dvaja nerovnocenní chlapčiskovia - v samej podstate vekom ešte stále sme boli chlapcami - bojovali sme za pravdu, za učenie, za životné múdrosti i „múdrosti“, ktoré nám - každá po svojom, a to podľa prirodzených, či až spontánnych daností, vštepovali naše matky.
Jude, jetzt werde ich dich töten!
Verfluchter Jude!
Týmto to začalo.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}


































16. časť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-