a keď už boli tvárou tvár zafunel:
„Dnes ťa zabijem! Teba, a potom tvoju mater...Židovku jednu!“ Dokonca si odpľul. „Potom všetkých židákov, ktorí mi prídu do cesty..., lebo moja mama povedala...,“ a nedokončil.
Zdrapil o máličko nižšieho Johana za vlasy a druhou rukou do neho buchnátoval ako len vedel. Ibaže nevládal. Rozkašľal sa, a žeby ho nezadusilo, musel Johana pustiť.
Paulov výpad nebol ani taký tvrdý, ako predsa len prekvapujúci. Johan bol doposiaľ privyknutý na slovné útoky, do bitiek sa Paulo veľmi nepúšťal. Ešte tak do neho strčiť, alebo ruvať sa... To dokázal, lepšie povedané ešte uvládal.
„Čo povedala tvoja mama?! To som už počul veľakrát. A aby si vedel, nemá ani štipku pravdy. Klame, tára, hovorí o nás zle, lebo nás nepozná, lebo nevie celkom, celkom nič o našom náboženstve,“ nedal sa Johan, a aj on zodvihol hlas.
Spočiatku dúfal, že sa nebude musieť púšťať s Paulom ani do sporu, a už vôbec nie do bitky, ale napätie sa stupňovalo a Paulo sa nedal zastrašiť ničím. Práve naopak.
„Moja mamele mi všetko pekne vysvetlila, a ešte vravela, že nie si zlý, len si zle vychovaný,“ ani nestačil dopovedať a Paulova pesť sa rútila medzi Johanove oči.
Lenže ani ten nečakal. Pri svojej sile a pružnosti, sa rýchlo otočil a Paulov buchnát zasiahol iba jeho chrbát. Johan preskakujúc široké kamenné schody utekal do kopca, ku kostolu. Paulo pozbieral všetky svoje sily, priložil k nim svoj neovládateľný hnev a nenávisť, a rovnako šikovne vytrielil za Johanom. Zastavili sa len pred chrámovými dverami. Nikoho nikde. Len dokorán otvorené kostolné dvere sľubovali záchranu.
„Vbehnem dnu, tam budem v bezpečí,“ zauvažoval Johan a na chvíľočku sa upokojil. Predsa len, mal strach z nevyspytateľných myšlienok staršieho chlapca, ktorého ešte pred časom bol by mal rád za kamaráta. Nestalo sa. Mnohokrát sa presvedčil, že v Paulovi je viacej nevraživosti, ako by ktokoľvek predpokladal.
„Nemysli si, že ťa kostol zachráni. Pozri sa dnu, len sa poriadne pozri...!“ schytil Johana za košeľu a ten v prekvapení i oslabený rešpektom pred miestom, do ktorého práve vchádzali, nekládol ani odpor. Paulo ho strkal až pred hlavný oltár. Tam zastal a pomedzi zuby sipel: „Pozri sa hore, no, len sa pozri! Na ten kríž, i na Toho čo na ňom visí...! a búchal Johana do hlavy, aby upriamil chlapcov zrak na kríž s ukrižovaným Ježišom. Jedinečne vytvorený, ale večne meravý drevený korpus visel so sklonenou, či skôr vyvrátenou hlavou, akoby ani nechcel vidieť čo sa deje pred oltárom, presne pred jeho očami.
„Neveril som, že ťa sem doženiem,“ pokračoval Paulo zlostne, no potichu. Zdalo sa, že aspoň teraz rešpektuje prostredie. Ľavou rukou zdrapil Johanove vlasy, vyvrátil mu hlavu dozadu a tvár i jeho pohľad namieril na ukrižovaného Ježiša. „Zabili ste nášho Boha! Vy, židovskí psi, vy ste ho zabili!“ akoby to nešlo z Paulových chlapčenských úst.
Hrozné slová sa ozývali vo vysokej klenbe kostola a odrážali od prázdnych chórov. Johanovi sa naraz zazdalo, že hlas sa znásobil, že „zabili ste nášho Boha!“ kričí celá dedina, aj farár Stanko, aj Karolína, i ich Hanzi, Eduard Klimko... – všetci. Zatmelo sa mu pred očami a obraz ukrižovaného Ježiša vystriedala tvár jeho drahej mamy, a v predsa len menej ostrých kontúrach pri nej stál dávno nebohý otec Jákob. Zamaril sa mu i starý Indich... Iba stará Herta, ktorá ho naposledy vyprevádzala z mestečka stála bokom. Žeby k nikomu nepatrila? Hej, iba ho strážila.
Johan nekládol takmer žiadny odpor a bez náznaku protestu poslušne stál. S vyvráteným pohľadom a bez slova. Neodporoval, iba sa tak zvláštne čudoval. Nechápal Paulove slová, nechápal kruté obvinenie, i keď o tomto všetkom voľačo predsa len vedel z maminho rozprávania. Po večeroch ani tak nečítala, skôr mu sama od seba rozprávala o Starom Testamente, o prorokoch, a napokon i o Ježišovi. Veľmi rád ju počúval, veľmi rád zaspával s jej príbehmi. Nikdy by však nepredpokladal, že to čo počul aj z matkiných úst mu niekto iný a inde vykričí ako vinu, ktorú nesie on, Johan, jeho mamele, jeho už nebohý otec Jákob, starý Indich, mŕtva tante Ester... - len preto, že sú židia. Uprostred chrámu stál ako svieca, ale previnilým sa necítil.
Paula náhle nebolo. Ten využil Johanovu meravosť, a jednako v chaotickom okamihu, ktorý sa mu odrazu ponúkol, rozbehol sa pod chór, kde v prítmí kostola zbadal dlhú drevenú palicu, na konci ktorej bol pripevnený akoby lievik, taká plechová čiapočka. Eduard Klimko - to bola len jeho robota - zahášal ním sviečky na oltári i po bočných svietnikoch, a to tak, že palicou čiahal na plamienok, ktorý plechovým kepienkom udusil. Rad za radom, po celom kostole... Žeby dočiahol všade, drevená rukoväť mala hádam aj vyše dvoch metrov.
Paulo schytil máličko vykrivenú, ale zato mocnú tyč a už-už sa rozbehol dopredu k Johanovi. Aj sa rozohnal, ale našťastie netrafil ho. Iba ho štrajchol po ľavej ruke. Oči mu išli vypadnúť a bolo jasné, že čo koná, to robí s veľkým jedom, nerozmyslene a zmätene. O to však horšie. V jeho údere bola i sila, bolo nebezpečenstvo. A to si Johan veľmi skoro uvedomil. Duchaprítomne sa poobzeral dookola a prvé čo mu prišlo pod ruky, bola neveľká a ľahučká lavička, ktorá stála pred masívnymi dubovými kostolnými lavicami. Najskôr ju ulapil obomi rukami, že sa bude brániť, ale na Paulove opätovné zaháňanie dlhou tyčou musel lavičku zodvihnúť nad hlavu a vytvoriť si z nej akýsi nedobytný štít. Aj sa mu darilo, ibaže to do krajnosti vydráždilo rozzúreného Paula, ktorý čím ďalej tým viac a už načisto bez náznaku súdnosti horel spravodlivým hnevom. Rozháňal sa, zaháňal sa a bil drúkom hlava nehlava. V snahe nájsť tú Johanovu, drúzgal po všetkom čo zachytil. Najskôr padlo niekoľko mosadzných svietnikov, ktoré leteli na kamennú dlažbu s neuveriteľným hrmotom. Ani ten rachot Paula nezastavil. Tichší zvuk vydala padajúca drevená tabuľka s číslicami spievaných piesní. Ani oltár nezostal bez ujmy. Háčkovaný okraj oltárneho rúcha zachytený nohami drevenej lavičky, s ktorou sa zase oháňal, bránil Johan, sa na kuse rozdrapil, ale celkom nepovolil. Celé sa potom zadrapilo na neopracovanom dreve lavice, nielenže sa zošuchlo na zem, ale na veľkom kuse sa i rozdrapilo a zároveň so sebou ťahalo všetko čo bolo na oltári. Boj pokračoval. Johan stratil rešpekt pred prostredím a Paulove nadávky a obvinenia, ktoré sa v obmenách opakovali a pod kopulou chrámu akoby boli navyše hrozivejšie, vydráždili chlapcovu bojovnosť. Už sa aj lavička rozsypala. Ostala z nej iba lata. Aj Paulo dávno nalomil drevenú žrď a pokračoval iba s dlhším kýpťom. Bili sa ako vládali, a kým vládali.
„Ty nebudeš mojej mame nadávať do židovských materí...,“ s plačom a s obrovskou krivdou na duši rozliehalo sa kostolom. „A už nikdy nepovieš, že nebudeš žrať židovkine koláče...! Moja mama ti ich poslala, lebo tá tvoja sa o teba nestará, a furt si hladný, a špinavý, otrhaný. Aj plátno na košeľu ti chcela poslať, lenže prišla Róza Talbert a zakázala...!“ Kričal Johan pomedzi Paulove vyhrážky, i pomedzi vzájomné údery, ktoré naberali na sile.
Už len tak fučali. Paulo viac, ale ani Johan tentoraz veľa nevládal. Čo bolo na dosah bolo rozbité a zničené, iba neveľký luster uprostred odolával. Jeho jemnučké sklenené ozdôbky občas zaštrngali, ale to iba rozvíreným vzduchom, ktorý sem tam zahvižďal popri tupých úderoch. Víťaza dovtedy nebolo. Vtom Paulo zastal, rozkročil nohy, aby udržal rovnováhu, zvyšok, kýpeť palice zobral do oboch rúk a z celej sily sa rozohnal. Na Johana. Ten mu stál zoči voči celý upachtený, doškriabaný a špinavý. Nie raz spadol, nejeden úder zachytil ktorýmkoľvek kúskom tela. Drúk zahvižďal vzduchom. A trafil – priamo visiace ozdoby hlavného lustra. Tie sa ako zamrznutý dážď sypali zhora, akoby rovno z neba. Smutno zacinkali, veľmi smutno.
Palica dopadla hneď vedľa Johanovho ucha, našťastie iba na plece. Obrovská bolesť sa mu rozliala po celej ruke, do chrbta a zvalila ho medzi lavice. V očiach sa mu naskrze zatmelo. Ale vnímal. Uvedomoval si iba jedno: odrazu zostalo v kostole obrovské ticho. Ako po búrke.
A Paulo? Posledné sily vynaložil na ostatný úder. Záchvat kašľa ho načisto odzbrojil. Na studenej chrámovej dlažbe sa schúlil do klbka, oprel o ešte chladnejší múr, a kašľal. Kašľal a pľul čosi červené, čo nemohlo byť ničím iným ako krvou. Keď už nevládal ani vykašliavať, keď už iba z posledných síl iba odŕhal, potichu zlomeným hlasom zašepkal:
„Židáci..., zabili ste nášho Boha..!“ Ale to už Johan počuť nemohol.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
sobota, 05 marec 2011 11:17
Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 17. časť
Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
17. časť
Paulo čupel medzi kríkmi a sledoval zraneného Johana. Musel si trošku oddýchnuť a ani nie tak premyslieť čo spraví teraz, ako nabrať dych. Žeby dokončil to, na čo sa dlhšiu dobu chystal a čím sa - hlavne poslednú dobu - zastrájal. Johan už stál na rovných nohách. Rukami si prešiel po tvári, akoby chcel zmazať zo seba nielen bolesť, ale najmä tú chvíľkovú temnotu a bezmocnosť. Potom ľavou šmátral pomedzi vlasy, ale dotkol sa iba zaschnutej rany. Nekrvácal. Paulovi viac nebolo treba. Iba teraz s veľkým revom – ako rozbesnené zvieratko – vyletel zo svojho zeleného úkrytu. Postavil sa rovno pred začudovaného Johana
Zverejnené v
Mamele Daniela Hroncová Faklová
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.