Rozhľadňa Maginhrad
stojí nad obcou Veľké Teriakovce v historicky významnej lokalite Maginhrad. Vďaka jej polohe na 430 metrov vysokom kopci je z nej panoramatický výhľad na široké okolie. Za dobrého počasia je z nej vidno až na Kráľovu hoľu a až do Maďarska. S výškou 17 m je najvyššou rozhľadňou malohontského regiónu. Kedysi stál na mieste rozhľadne stredoveký drevený hrad, ktorý bol postavený v 15. storočí. Hrad slúžil ako husitská pevnosť.
K rozhľadni sa dá dostať po turistických trasách z troch okolitých obcí – Horné Zahorany, Nižný Skálnik a Veľké Teriakovce. Najjednoduchšia je žltá turistická trasa vedúca z obce Veľké Teriakovce. Maginhrad je súčasťou Náučného chodníka po stopách Maginhradu. Náučný chodník vedie okolo ďalších tunajších zaujímavostí a je na ňom umiestnených viacero drevených sôch a informačných tabúľ.
GPS: 48.4477793N, 19.9841459E
Rozhľadňa Slopovo
Na rozhraní obcí Klenovec a Kokava nad Rimavicou sa nachádza rozhľadňa Slopovo. Stojí v nadmorskej výške 851 metrov v krásnom prostredí malohontskej prírody. Rozhľadňa je drevená a je vysoká 9,5 m, postavená bola v roku 2015. Má dve vyhliadkové plošiny, z ktorých sa za dobrého počasia ponúkajú nádherné výhľady na obec Klenovec, Hnúšťu, vodnú nádrž Klenovec, Kokavu nad Rimavicou, okolitú laznícku krajinu, Skorušinské vrchy, Muránsku planinu a za dobrého počasia Nízke a Vysoké Tatry. Srdcom rozhľadne je zvon, ktorý zhotovila a osadila skupina dobrovoľníkov. V blízkosti rozhľadne sa nachádza štartovisko paraglidistov a pilotov závesných klzákov z celého Slovenska, ktoré je oficiálnou letovou plochou Leteckej amatérskej asociácie Slovenskej republiky.
Dostanete sa k nej po žltej turistickej trase zo sedla Chorepa, nachádzajúceho sa na ceste z Klenovca do Kokavy nad Rimavicou. Pre zdatnejších cyklistov je tadiaľto dostupná i v sedle horského bicykla (lesnou a hôľnou cestou, s prevýšením cez 300 m). Druhá možná trasa pre peších turistov vedie po zelenej turistickej trase z námestia v Kokave nad Rimavicou (cca 3.5 km), trvá jeden a trištvrte hodiny, s prevýšením 520 metrov, alebo po značených turistických trasách z Klenovca (cca 3.5 km).
GPS: 48.59535, 19.84277
Rozhľadňa Tomášov vrch
Nad obcou Tachty na juhu okresu Rimavská Sobota sa sťaby strážca dediny vypína 11 metrov vysoká rozhľadňa. Poskytuje pekný výhľad do celého okolia, na pohorie Cerová vrchovina, blízku vodnú nádrž i do len kilometer vzdialeného Maďarska. Zaujímavosťou je, že z tohto najjužnejšieho cípu regiónu dovidieť za dobrého počasia až 80 kilometrov vzdialenú Kráľovu hoľu. Rozhľadňa na Tomášovom vrchu vznikla z vlastných finančných prostriedkov miestnej samosprávy, v rámci rozvoja turizmu v mikroregióne Medveš. Bola postavená za pomoci domácich majstrov a aktivačných pracovníkov. S výkopovými prácami sa začalo 22.4.2016 na Deň zeme, o približne jeden a pol mesiaca neskôr bola rozhľadňa hotová. Všímavému oku turistu neujde podobnosť veže s rozhľadňou na Slopove, ktorá má rovnakého projektanta a realizátora stavby. Okolie rozhľadne je vhodné či už pre oddych a prechádzky pri neďalekej vodnej nádrži, alebo nenáročné cyklovýlety v rovinatom údolí riečky Gortvy, ktorá nad obcou Tachty pramení. Peším turistom sa na neďalekom cestnom hraničnom prechode do Maďarska ponúka nástup na zeleno značenú turistickú trasu, ktorá Vás z časti územím Maďarska, zväčša ale kopírujúc štátnu hranicu, dovedie po 19 kilometroch putovania Cerovou vrchovinou až na hrad Šomoška.
Rozhľadňa Vŕšok
sa nachádza na úbočí rovnomenného vrchu približne 1,5 km severne od Rimavskej Bane a je obľúbeným cieľom turistov z Rimavskej Bane a okolia. Bola postavená v roku 2018 a poskytuje nádherné výhľady na Rimavskú dolinu, okolité vrchy a až do Maďarska. Vysoká je 7 metrov a vyrobená je prevažne z kovu. Pri rozhľadni je umiestnená socha Permona, ktorý je symbolom baníckej histórie Rimavskej Bane. Socha je dielom miestneho rezbára Pavla Švantnera. Je prístupná po vyznačenom chodníku, ktorý vedie z centra obce. Chodník je dlhý približne 1,5 km a prevýšenie je okolo 200 metrov.
GPS: 48.5214368N, 19.9412155E
Rozhľadňa Zbojská
je neprehliadnuteľnou dominantou sedla Zbojská, ktoré je súčasťou Národného parku Muránska planina. Nachádza sa 12 km od Tisovca, po štátnej ceste Tisovec – Brezno, premávajú a zastávajú tu spoje autobusovej aj železničnej dopravy. Vyhliadku uvidíte priamo zo sedla Zbojská a peši ste pri nej do 10 – 20 minút.
Rozhľadňa stojí na trávnatom vŕšku, obklopená nádhernou prírodou. Vďaka svojmu originálnemu vzhľadu určite patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Stavba sa nesie v znamení ľudovej architektúry. V spodnej časti rozhľadne je umiestnená malá kaplnka Sv. Juraja, so samostatným vchodom. Interiér veže spestrujú vypreparované lesné zvieratá, tematické predmety a náučné panely. Z veže je čarokrásny pohľad na sedlo Zbojská, Čertovu dolinu, neďaleký salaš a hlboké lesy. Za dobrého počasia je z nej viditeľný hrebeň Nízkych Tatier. Na najvyššom poschodí vo výške 13 metrov sa nachádza vyhliadková plošina so zvonom, na ktorý si návštevníci môžu zazvoniť. Je súčasťou Náučného chodníka Jakuba Surovca, ktorého východzí bod je pri informačnom centre na Zbojníckom dvore.
GPS: 48.7407634N, 19.8505461E
Vyhliadka Hajnáčka
Stará zvonica sa nachádza v blízkosti hradu v obci Hajnáčka. Zvonica už dnes neslúži svojmu účelu, ale len ako malá vyhliadka. Návštevníci z nej môžu vidieť hrad Hajnáčka, obec a krásnu okolitú prírodu. Zvonica je jednoducho prístupná a je skvelou zastávkou po ceste na hrad. Tunajší náučný chodník prechádzaj aj okolo nej.
GPS: 48.2182775N, 19.9583366E
Rozhľadňa Jeden strom
Na severovýchodnom okraji Cerovej vrchoviny, priamo nad obcou Jesenské bola postavená vyhliadková veža Jeden strom v motíve organickej architektúry, ktorú slávnostne odovzdali do prevádzky 28. augusta 2025. Drevená rozhľadňa so železobetónovými základmi vo výške 350 m n. m. má 13 metrov a z jej vrcholu sa otvára panoramatický výhľad na južnú časť okresu Rimavská Sobota. Za jasného počasia vidieť aj siluetu Vysokých a Nízkych Tatier, maďarské pohorie Mátra, vyhasnutú sopku Ragáč či okolie obce Hajnáčka.
Rozhľadňa bola postavená na mieste, ktoré miestni obyvatelia poznajú pod názvom „Jeden strom“. Kedysi tu stál osamotený majestátny dub – výrazný orientačný bod a miesto výletov, spomienok a táborákov. Strom však zasiahol blesk a jeho život sa skončil. Miesto však ostalo výnimočné.
Možností, ako sa dostať k rozhľadni, je niekoľko. Prvou je prístup od Jesenského. Z cesty medzi Jesenským a Širkovcami treba pri zastávke Tehelňa odbočiť doprava a potom na prvej odbočke doľava. Asfaltka sa po chvíli skončí, ďalej sa dá ísť poľnou cestou. Druhou možnosťou je modrý turistický chodník zo Širkoviec na Širkovský hrad, nazývaný aj Kapla. Značenie z hradu pokračuje ďalej a prechádza asi 50 metrov od rozhľadne.
Pripravila Marta Mikitová
Zdroj:
Spoznaj Slovensko.eu, TopSlovensko.sk, Najmiesta.sk, Hiking.sk,
regiongemer.sk, slovenskycestovatel.sk
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/gemer/sport/221/turistika/13005/gemerske-rozhladne-a-vyhliadkove-veze-2-okres-rimavska-sobota#sigProGalleriad9cbaffe17
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.