kde bolo pripravené malé občerstvenie v podobe čaju s rumom, pre deti malá sladkosť. Odtiaľ bol možný výstup na Muránsky hrad, keďže bolo jasno a výborná viditeľnosť, naskytli sa turistom nádherné výhľady do celej revúckej doliny. Tento rok sme túto možnosť nevyužili a na hrad sme už z časových dôvodov nevystúpili, keďže sme nešli po tejto klasickej trase.
Na Veľkej Lúke sme sa oddelili od ostatných turistov a vydali sa na trasu na Maretkinú. Táto trasa sa za dobrých snežných podmienok využíva pre bežkárov, tentoraz ale bola prístupná aj pre peších. Na chate na Maretkinej sme si dali malú prestávku na čaj a stadiaľ odbočili na Poludnicu, odkiaľ sme videli hádam až do Plešivca. Bola vynikajúca viditeľnosť, dolina ako na dlani, čoho dôkazom sú aj fotky, ktoré sa nám tam podarilo urobiť. Pohľad pre bohov.... človek sa cíti malý ako mravček, keď sa pred ním rozprestiera nádhera našich hôr.
Z Poludnice sme sa vrátili na cestu a pustili sa naspäť na Veľkú Lúku a odtiaľ na chatu pod Muránskym hradom. Boli sme asi jediní, ostatní turisti z našej trasy sa pustili ďalej na Lopušné, Havranie, Studňu cez Kľak až do Muráňa, kde sme sa napokon stretli všetci v školskej jedálni pri výbornom guláši s pivom, ktoré boli súčasťou občerstvenia. Odtiaľ už bol individuálny rozchod domov.
Napriek ranným výkyvom počasia sa prechodu zúčastnilo veľa turistov rôzneho veku. Veríme, že tento XXXIII. ročník nebol posledným a o rok sa stretneme znova.
Text a foto: Martina Rusnáková
{gallery}sport/turistika/planina{/gallery}
{jcomments on}
Človek sa cíti malý ako mravček, keď sa pred ním rozprestiera nádhera našich hôr Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Ako som sľúbila v predchádzajúcom článku o prechode Stolickými vrchmi, zúčastnili sme sa aj 33. Zimného prechodu Muránskou planinou. V sobotu 12.2.2011, presne po týždni, sme sa znova zhromaždili na parkovisku pred Billou v Revúcej, kde už čakali autobusy, ktoré nás vyviezli na Javoriny. Bežkárov bolo málo, keďže snehu niet, ale predsa sa len niekoľko odvážlivcov našlo. Počasie bolo všelijaké, chvíľu snežilo, chvíľu dul silný severák, potom vyšlo slnko a znova sneh a vietor, ktorý sa ale nakoniec celkom upokojil. Aspoň rozohnal sivé mračná a ukázalo sa slniečko, ktoré sa nám opieralo do červených líc.
Základná trasa viedla z Javoriny cez Veľkú Lúku na chatu Pod hradom,
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.