Dňa 8. mája 2013 sme sa prebudili do krásneho slnečného sviatočného dňa. Pred obecným úradom v Čiernej Lehote sa to o 8-mej hodine začalo grupovať a nastala byť príjemná vrava nadšených turistov, ktorí čakali, kedy už bude odchod na výstup. Nakoľko počasie, ktoré ako keby bolo naozaj objednané, robilo svoje, tak sme sa už na to naozaj tešili. Stále boli otázky kedy sa už pôjde, ale my, poslanci Obecného zastupiteľstva sme mali ešte naplánovanú každoročnú povinnosť, a to uctiť si v Deň víťazstva nad fašizmom našich padlých hrdinov a aspoň malým venčekom vzdať úctu ich pamiatke a prejaviť našu vďaku za ťažko vybojovaný mier. Po položení vencov vďaky pri pamätníku a pomníku bolo už všetko pripravené, aby sme mohli začať štartovať a vyraziť na túru. Pravdou je, že prvé kilometre sme poniektorí zdolali vyvezením sa na traktore, až k pamätníku za Čiernou horou, ale keďže sme to mali organizačne trochu nabité, tak sme museli. Pri pamätníku za Čiernou horou sme si tiež uctili vencom pamiatku padlých hrdinov, pri ktorom zaspievali národné piesne a piesne vďaky členky FS Lehoťanka a zároveň MO MS Čierna Lehota. Po uctení si tejto vďaky za mier, sme už boli pripravení na zdolanie nášho výstupu. Cesta sa uberala a my z kroku na krok sme zdolávali trasu. Na počudovanie sme cestou nachádzali aj zvyšky snehu, preto sme to využili a radovali sme sa z guľovania, čo bolo pekné spestrenie túry. Náš cieľ, hroby padlých na Javorinke sme zdolali. Ako každoročne pán Juraj Ondrejčík priniesol kytičky kvetov a poslanci OZ položili veniec vďaky. 
Po krátkej prestávke sme si oddýchli, zaspomínali, trochu sa porozprávali, zasmiali, zapísali do Knihy návštevníkov a boli sme znova pripravení na zostup, teda na zdolanie trasy k chate Tri zvony, kde boli pripravené súťaže pre všetky kategórie a chutný a výborný guláš, ktorý nám aj tento rok navarili naši skvelí priatelia poľovníci z Poľovníckeho združenia Čierna Lehota. Po malej prestávke sme pri chate zorganizovali a pripravili terén pre súťažiacich. Zabávali sme sa, smiali, nakoľko všetci chceli súťažiť a zdolať svoje sily, nás to tešilo a mali sme viac chuti k príprave súťaží. Vyhrávali sa rôzne ceny, samozrejme, všetky boli skôr pre radosť a pre pamiatku na tento výstup. Losovali sme tombolu, každý si netrpezlivo a v duchu hovoril svoje číslo, ale nemohol vyhrať každý, hoci niektorí zase mali viac šťastia a vyhrali aj viackrát. Po súťažiach a príjemných spoločných chvíľach sa už pomaly chýlilo k večeru. Popratali sme všetky rozložené a potrebné veci a zdolali ešte pár kilometrov, aby sme sa rozišli do svojich domovov. No už teraz sa tešíme na budúci ročník, dúfame, že aj potom sa nám podarí „objednať počasie“. Ďakujeme za spoločne strávený výborný turistický deň. Máme krásne lesy, hory, krásne farby stromov, nádhernú prírodu, ktorú je radosť navštíviť.
Text, foto: Mgr. Michal Terrai
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.