Pán Minčík, patríte medzi futbalistov, ktorí aj napriek vyššiemu veku sú naďalej registrovaní vo futbalových kluboch a ešte hrajú v nich aj majstrovské zápasy. Dozvedel som sa o Vás, že pochádzate z celkom iného regiónu, kde ste aj začali hrávať futbal. Ako si spomínate na tie časy, keď ste začali obľubovať túto, u nás rozšírenú hru?
- Začal som v žiackych kategóriách na Základnej škole v Starej Ľubovni. Po čase som začal hrávať aj za mesto Stará Ľubovňa, kde som hrával až do staršieho dorastu.
Našiel som informáciu, že v roku 1998 ste prestúpili zo Starej Ľubovne do FC Kečovo. Chcem sa Vás opýtať, prečo nastal až taký skok za futbalom zo severu Slovenska na Gemer? Čo Vás k tomu priviedlo?
- Ovplyvnilo to moje zamestnanie, keďže som bol profesionálny vojak a pracoval som v Jelšave. Do Kečova som sa dostal cez kolegu, ktorý tam hrával. Keďže som v tej dobe už dlhšie nehral za žiaden klub, tak som prijal jeho ponuku hrávať v tomto klube, v tom čase v 2. triede. V Kečove som strávil len jednu sezónu, keď som bol oslovený funkcionármi Rožňavského Bystrého, ktoré hralo prvú triedu, kde som aj nakoniec prestúpil. Strávil som tam pekné štyri sezóny až do roku 2002.
V krátkom čase ste potom dvakrát zmenili svoju pôsobnosť. Najprv ste sa stali hráčom vojenského klubu v Jelšave a po roku Vaša futbalová cesta viedla do neďalekého klubu ŠK BOSTAV Revúca-Revúčka. Spomínate si ako sa Vám v tomto klube hralo a na koho si z toho obdobia najviac spomínate?

- Áno, v krátkom čase som zmenil pôsobisko, keďže v Jelšave futbal skončil. Hráči, ktorí sme sa chceli futbalu ešte venovať, sme prestúpili do klubov v okrese Revúca. Ja som prestúpil aj
s niektorými spoluhráčmi do ŠK BOSTAV Revúca-Revúčka. V roku 2005 sme sa s rodinou presťahovali do Rožňavy, kde som aj pracoval a klub mi umožnil prestúpiť niekde bližšie. Tak som sa rozhodol vrátiť do Rožňavského Bystrého, kde som to dobre poznal a mal som tam dobrých kamarátov spomedzi spoluhráčov, fanúšikov a funkcionárov.
Váš futbalový životopis je teda po ďalšej zastávke, vyše 22 rokov spojený s dedinským klubom, ktorý si dodnes nesie názov TJ Baník Rožňavské Bystré. Je to čas, ktorý Vám zaiste priniesol z pohľadu futbalu viacero skúseností i zážitkov. Môžete nám prezradiť, čomu, resp. komu vďačíte za toto obdobie? Ako je možné, že ste v tomto klube strávili tak dlhý čas?

- Možno to bude znieť ako klišé, ale podľa mňa ak chce človek niekde zotrvať musí sa dobre cítiť. Týka sa to nielen športu ako je futbal, ale predovšetkým kolektívu, v ktorom pôsobí. Základom je hlavne dobrá partia hráčov, ale aj fanúšikov a funkcionárov a ja to v tomto klube zatiaľ mám. Nebudem klamať, bolo aj ťažko, ale radšej spomínam len na to príjemnejšie. Priznávam, že veľmi rád spomínam na toto obdobie. Veď 22 rokov v jednom klube nie je málo. Vystriedalo sa v ňom veľa hráčov, trénerov a funkcionárov.
Prezraďte najmä mladším spoluhráčom, čo pre Vás znamenalo, že ste mohli pravidelné každú nedeľu svoj voľný čas stráviť na futbalovom ihrisku? S klubom ste zrejme za ten čas zažili veselé, ale aj smutné chvíle. Existovala v tom čase pre Vás nejaká motivácia, aby ste rozdávali radosť z hry v tomto malom klube?
- Čo to pre mňa znamenalo? Veľa. Venoval som sa tomu, čo ma bavilo a ešte stále baví. Nie je to stále len o futbale, ale aj o stretnutí sa s kamarátmi.
Vašimi spoluhráčmi za ten čas bolo zrejme veľa rôznych futbalistov. Ktorí z nich sa do Vašej kroniky zapísali tými najlepšími spomienkami?
- Ak môžem, tak spomeniem aspoň niektorých hráčov a trénerov ako je Maroš Borza, Ľubo Uhrín, Marek Ďurský, Ján Urban st., Ján Urban ml., Ján a Jaroslav Gallovci, Ján Tomko, Tomáš Kuchta, Ondrej Ujházi, Miloš Leng, Štefan Dorkín, Jaroslav Gonos, Ján Gonos, z trénerov spomeniem Ľubomíra Galla, Roberta Krágu. Dúfam, že sa nikto neurazí, ak som ho nespomenul.
Ktoré miesto bolo v tomto kolektíve to najlepšie, kde ste mohli prejaviť najlepšie svoje kvality?
- Útočník a momentálne striedačka, haha.
Spomínam si, že v bystranskom klube v minulosti hrali niektorí hráči, ktorí sa takisto ako Vy prejavovali ako skvelí hráči a tiež hrali futbal v pokročilom futbalovom veku. Boli to napríklad Ľudovít Doboš, Ondrej Bakoš, Jozef Krzák a Dubovský z Rožňavy, ale i ďalší hráči, ktorí zanechali za sebou pekné výsledky z hry. Prezraďte najmä mladším spoluhráčom, čo k tomu treba, aby sa človek udržal medzi mladšími hráčmi aj v takomto veku?

- Vedieť hrať futbal, mať radosť z toho čo robím a sem-tam si aj zatrénovať.
Všimol som si, že i napriek Vášmu veku ste ochotný aj zo striedačky doplniť mužstvo a pomôcť mu, keď sa mu futbalovo nedarí, lebo Vaša účasť je z iných dôvodov veľmi potrebná. Ako ste na takéto prípady pripravený? Kde na to získavate fyzické i psychické sily, aby ste boli vždy pripravený mužstvu pomôcť?
- Tak ako som už spomenul, treba, aby vám futbal robil radosť tak po fyzickej stránke ako aj psychickej, i na tréningu.
Vediete si nejaký prehľad, aby ste mohli spomínať koľko gólov ste brankárom vsietili? Spomínate si aj na ten najkrajší, alebo najpotrebnejší vo Vašej kariére, alebo práve v Rožňavskom Bystrom?
- Prehľad si o počte nevediem, ale asi by to bolo zaujímavé číslo. Najkrajší je pre mňa každý gól, ktorý pomôže k víťazstvu. Ale asi jeden je, s ktorým som vyhral anketu "Gól jari 2012".
Nedávno ste si pripomenuli 50. výročie svojho narodenia. Iste na Vás nezabudli ani spoluhráči v Rožňavskom Bystrom. Prezraďte nám, ako ste si ich v tomto kolektíve pripomenuli? Iste máte na to milú spomienku.
- Áno, oslávil som to aj so spoluhráčmi a s niektorými fanúšikmi, ktorí mohli prísť, pri malom posedení a milo ma prekvapili klubovým dresom s číslom 50.
Na záver mi dovoľte dodatočne Vám zapriať pri Vašom životnom jubileu veľa zdravia, radosti i nezabudnuteľných spomienok na túto hru, ktorá vie potešiť mnoho fanúšikov nielen v malých kluboch, ale aj v rámci republikových reprezentácií a veľkých svetových klubov. Želám Vám i Vašej rodine radostné prežitie vianočných sviatkov a veľa zdravia do nového roku 2024.
Za rozhovor ďakuje
Ondrej Doboš

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-