Jar 2011 Drnava – N. Slaná 5:0, pokles hostí pod 7
Hostia mali problém postaviť na zápas čo len 11 hráčov, napokon boli siedmi, zápas sa nedohral. Napokon predseda Ján Pitoňák a výbor zabezpečili občerstvenie hráčom, ktorí prišli na ten zápas.
Jar 2011 – Hluchý rozhodca alebo kde sa stala chyba ?
Jedná sa o zápas N. Slaná – Jovice 7:1, totiž pri ojedinelej útočnej akcii hostí fauloval Jur. Junger hráča hostí a situáciu komentoval, ale nie vulgárne. Napriek tomu dostal červenú kartu a stop 4 zápasy od DK. Rozhodoval Gallo.
Rozhodca Gyenes st. sa zastal brankára
Jedná sa o prípravný zápas Honce – G. Poloma 3:3 v roku 2008. Hostia viedli, ale vedenie neudržali, v bráne bol brankár, ktorý celú jesennú časť strávil na lavičke. Niektorí hráči mali na neho vysoké nároky, ale rozhodca Gyenes st. sa ho zastal.
V piatoligovom zápase N. Slaná – Teplička mal dvakrát chybné vhadzovanie ľavý obranca hostí, čo by sa v kategórii dospelí nemalo stávať. Asistentkou na danej čiare bola Bognová.
V piatoligovom zápase N. Slaná – Teplička hostia pricestovali bez brankára, napokon išiel do brány Ivan Uhrinovský.
V zápase N. Slaná – Jablonov 5:0, išiel do brány predseda hostí Tibor Kardoš st. (Paperák bol zranený).
Viete že:
1. Neprerokované prestupy jar 1998: Milan Macko – N. Slaná – Vlachovo, Jozef Barnák – Dobšiná – N. Slaná
2. Kunova Teplica mala byť béčkom Rimavskej Soboty.
3. S Nižnou Slanou v príprave na jarnú časť trénoval hráč Dediniek Rastislav Čuchran, k realizácii hosťovania nedošlo.
2004/2005
8. kolo, zápas Harichovce – Štítnik K. T. , rozhodca Dubinský ukázal desať žltých, dve červené karty.
Podhradčania okúsili studenú sprchu vo Veľkom Folkmare (jar 2008)
Po stretnutí domáci prekvapili hostí, keď im najprv neumožnili osprchovať sa. Po upozornení vodu síce pustili, ale tá bola takmer studená. Zdá sa, že pri množstve sponzorov, ktorými mužstvo ašpirujúce na postup disponuje, nemôže si dovoliť ani len teplý kúpeľ pre hosťujúce mužstvo.
Vysoké výsledky v sezóne 2005/2006 – 5. liga – JZ
Štítnik – V. Folkmar (9:0), Štítnik – Prakovce (7:2), Kr. Podhradie – Harichovce (5:3), Kr. Podhradie – Nálepkovo (5:3), Štítnik – Chrasť (7:0), Štítnik – Nálepkovo (6:1), Veľký Folkmar – Vyšné Opátske (0:7), Helcmanovce – Plešivec (6:0).
Brankár chytil jedenástku a ešte sa aj s divákom za bránou rozprával
Ide o zápas Nižná Slaná – Kunova Teplica na jeseň 2002. Nižná Slaná mala možnosť skorigovať stav zápasu, keď po faule v šestnástke nasledoval pokutový kop. Loptu si postavil Štefan Ruszó, jeho strelu k pravej žrdi Martin Stankovič vyrazil. Počas zápasu, či pred jedenástkou a aj po jedenástke, sa zhováral aj s jedným domácim divákom.
Sezóna 2006/2007
Na áčko do Brzotína prišli dvaja delegáti
Na výkon rozhodcu Štefana Iglaia v stretnutí Ml. Brzotín – Kečovo nemal kto dozerať z pohľadu delegáta zväzu. Podľa úradnej správy sa stretnutie malo odohrať o 12.30 hod., nakoľko áčko hralo taktiež doma o 15.00 hod. Delegát Milan Gallo, ktorý túto zmenu nepostrehol, sa dostavil až pred druhým zápasom, ale tu už zaujal svoj post delegát Ján Šmelko. A tak pre pána Galla už stolička delegáta neostala.
Jeseň 2009, Zápas Krh. Podhradie – Smižany
Na stretnutie nastupovali hostia zo Smižian s náhradným brankárom, keďže registračka gólmana Krištofča sa niekde cestou stratila. V samotnom zápase prevládali vášne, emócie i nervozita, ktorá vyústila do fyzického kontaktu diváka s hráčom hostí.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.