- Majstrovský titul v 7. lige: Tím obhájil pozíciu lídra a stal sa oficiálnym majstrom 7. ligy ObFZ Rožňava pre ročník 2025/2026.
- Víťazstvo v Zimnom pohári: V marci 2026 si hráči zabezpečili triumf v Zimnom pohári predsedu ObFZ Rožňava, keď vo finále skupiny A zdolali najväčšieho rivala, rezervu MFK Rožňava B/Rudná, výsledkom 3:2.
- Dlhodobé vedenie: Už po jesennej časti si Vyšná Slaná vypracovala sľubný 6-bodový náskok, ktorý si počas jarných odviet dokázala udržať.
Hoci športová stránka priniesla klubu radosť, záver ročníka sprevádzalo niekoľko negatívnych momentov:
-
Logistické obmedzenia: Počas jarnej časti musel tím odohrať svoje domáce zápasy v azyle na štadióne v Nadabule.
-
Nevydarený pohárový duel: V 1. kole Prezidentského pohára utrpeli hráči tvrdú prehru 1:14 proti Liptovskej Teplej, čo bola jediná výrazná facka v ročníku.
-
Záver s organizačnou paródiou: Posledné ligové kolo proti Krásnohorskému Podhradiu (prehra 1:2) prebehlo v napätej atmosfére
Výsledky v 7. lige:
Hrhov – V. Slaná 1:2, góly: J. Gallo, Tokarčík
V. Slaná – Slavošovce 9:1, góly: Domik 5, Seman 3, Tokarčík, 50 divákov
Krh. Dlhá Lúka – V. Slaná 1:2, góly: F. Gallo, Jer. Barnák
V. Slaná – Dobšiná 5:1, góly: Domik 2, J. Gallo, Bizik, Jer. Barnák, 100 divákov
Dlhá Ves – V. Slaná 1:3, góly: Kalis, Tokarčík
V. Slaná – Rakovnica 4:0, góly: Kalis , F. Gallo, Jer. Barnák 2, 77 divákov
Betliar – V. Slaná 0:0
V. Slaná – Rožňava B 2:1, góly: A. Gallo, J. Gallo, 150 divákov
Lipovník – V. Slaná 2:6, góly: Kuzma 2, A. Gallo, Seman, Bizik 2
Drnava – V. Slaná 0:7, góly: Tokarčík, Kalis, J. Gallo, A. Gallo 2, Domik
V. Slaná – Krh. Podhradie 3:0, góly: A. Gallo, Domik, Ruščin, 50 divákov
V. Slaná – Hrhov 8:0, góly: Ruščin 2, Bizik 2 Jer. Barnák J. Gallo, Domik, Tokarčík, 62 divákov
Slavošovce – V. Slaná 0:5, góly: Jer. Barnák 3, Kalis, Bizik
V. Slaná – Krh. Dlhá Lúka 3:0, góly: Jer. Barnák, Seman, Bizik, 50 divákov
Dobšiná – V. Slaná 0:7, góly: F. Gallo, Kračún, Tokarčík, J. Gallo 2, A. Gallo
V. Slaná – Dlhá Ves 2:1, góly: Kalis, Tokarčík, 100 divákov
Rakovnica – V. Slaná 1:4, góly: Domik, Kuzma 2
V. Slaná – Betliar 7:1, góly: Bizik 2, Kuzma 2, Kalis, Domik, Tokarčík, 120 divákov
Rožňava B – V. Slaná 1:2, góly: Kuzma, Tokarčík
V. Slaná – Lipovník 6:0, góly: Bizik 2, A. Gallo, Kuzma 2, Seman, 50 divákov
V. Slaná – Drnava 10:0, góly: Bizik 3, Seman 3, Kuzma 3, J. Gallo, 100 divákov
Krh. Podhradie – V. Slaná 2:1, gól: Bizik.
TABUĽKA
|
1. |
OFK Vyšná Slaná |
22 |
20 |
1 |
1 |
98:14 |
61 |
|
2. |
MFK Rožňava B |
22 |
15 |
3 |
4 |
108:40 |
48 |
|
3. |
FK Krásnohorské Podhradie |
22 |
14 |
3 |
5 |
54:40 |
45 |
|
4. |
TJ Tatran Betliar |
22 |
14 |
2 |
6 |
62:41 |
44 |
|
5. |
TJ Zlatý klas Dlhá Ves |
22 |
10 |
4 |
8 |
50:39 |
34 |
|
6. |
MFK Dobšiná |
22 |
10 |
4 |
8 |
73:59 |
34 |
|
7. |
TJ Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka |
22 |
9 |
4 |
9 |
68:62 |
31 |
|
8. |
FK Baník Drnava |
22 |
7 |
4 |
11 |
49:71 |
25 |
|
9. |
FK Hrhov |
22 |
7 |
2 |
13 |
49:70 |
25 |
|
10. |
FK Lipovník |
22 |
7 |
1 |
14 |
37:59 |
22 |
|
11. |
TJ Papiereň Slavošovce |
22 |
2 |
1 |
19 |
23:98 |
7 |
|
12. |
TJ Baník Rakovnica |
22 |
1 |
3 |
18 |
26:104 |
6 |
|
|
TJ Baník Rožňavské Bystré (odstúpené) |
|
Strelci
16 – Domik
14 – Bizik
11 – Jer. Barnák
10 – Ján Gallo, Kuzma
9 – Tokarčík
8 – Seman
7 – A. Gallo
5 – Kalis
4 – F. Gallo
3 – Ruščin
1 – Kračún
Niektoré zaujímavosti
- Najviac žk: 6 – Tokarčík
- Najviac odohral – F. Gallo – 1844 minút
- 1. miesto – doma – 33 bodov, 1. miesto – vonku – 28 bodov
- Najstarší hráč: 55 rokov – Jozef Barnák
- Brankárom je od ročníka 2002/2003 Roman Lindák
Pripravil Ing. Štefan Tomášik + AI
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.