nedeľa, 28 august 2011 21:25
Hrdinom zápasu Bohúňovo – Drnava bol domáci brankár, a to aj napriek trom inkasovaným gólom Doporučený
Napísal(a) Ondrej Doboš
Bohúňovo - DRNAVA 0:3 (0:2), góly: Orbán, Mázik, Rencsok. Drnava mohla v 4. kole I. triedy vyprášiť Bohúňovo poriadnou nádielkou, no vyprášili len rukavice domáceho brankára. 0:3 je pre domácich dobrý výsledok, pretože okrem jednej veľkej tutovky, čo Zakhar kryl, nepredviedli nič. Dôvodom toho mohla byť aj veľká maródka, no hostia z Drnavy tiež potrebovali aj dorastencov na doplnenie kádra na tento zápas. Mázik, Orbán a Rencsok - strelci drnavských gólov, mohli skončiť aj s piatimi gólmi, no dnes zahodili šance na tri zápasy. Ale nie len oni, Drnava strelecky zlyhala. Dôležitý je však zisk troch bodov z vonku a tie sú zaslúžene v Drnave. Zápas rozhodoval Šofranko, na čiare s Ráššim a
Luczom. Od začiatku sa hralo na jednu bránu. Párkrát sa vybrali dopredu aj domáci, ale Zakhar bol bez práce. Na druhej strane začal nepremenenou tutovkou Mázik, ale zblízka namieril do brankára. Hrdina zápasu, brankár Bohúňova, vytlačil na roh aj Slávkayovu strelu, ktorá mierila do šibenice. Prvýkrát si mohli drnavskí fanúškovia zakričať gól až po polhodine hry. V pokutovom území sa predral ku strele Orbán a otvoril skóre zápasu. 0:1. Hneď nato ho nasledoval aj Mázik, keď jeho tečovanú strelu zastavila už len sieť brány. 0:2. Do polčasu sa mohol dočkať aj Rencsok, no on svojich spoluhráčov, Orbána a Mázika napodobnil len neskôr. Rozhodca Šofranko udržal v rukách zápas a nedovolil domácim nebezpečnú hru, správne rozdával karty. Hneď v prvom polčase sme ich mohli vidieť štyri. Jednu z nich však dostal aj hosťujúci F. Kovács, čo však už nikoho neprekvapuje. Polčas 0:2.
V druhom polčase začali vystrkovať rožky aj domáci. Pomohli im k tomu hostia, ktorí zaspali úvod druhej štyridsaťpäťminútovky. Na oboch stranách prepadli zálohy a Drnava začala s nepremenenými
šancami. F. Kovács, Orbán, Mázik, Slávkay i Rencsok mohli skórovať, no aj vďaka zlému terénu, aj vďaka domácemu brankárovi nie a nie uspieť. Štvrťhodinu pred koncom sa ale dočkal aj Rencsok. Vtedy už nebol na ihrisku zranený kapitán hostí Búlik. 0:3. Domáci mali najväčšiu šancu 7 minút pred koncom, ale Zakhara neprekonali ani zo samostatného nájazdu. Útok zaváňal ofsajdom, ale postranný Lucza pustil hru ďalej. No bolo to už jedno. Po konečnom hvizde si berie Drnava domov tri body a čisté konto.
Najbližšie Drnavu na domácom trávniku čaká súper z Dlhej Vsi, ktorý doteraz ešte nestratil ani bod.
Zostava Drnavy: Zakhar - Búlik, Krága, N. Kovács, T. Petro - F. Kovács, Mázik, R. Kovács, Slávkay - Rencsok, Orbán. Striedali: G. Petro, Emödi a Bakoš.
{jcomments on}
Zverejnené v
Futbal
Najnovšie od Ondrej Doboš
- Seniori zo ZO JDS Revúcka Lehota opäť aktívni
- Na futbalových ihriskách horného Gemera zavládlo ticho, ktoré bude trvať do konca marca 2024
- Boj o prvé miesto vo futbale trvá do konca ročníka
- Cyklistické preteky Muránskou dolinou – II. ročník
- Futbal nášho regiónu v máji skrášlený hokejovými majstrovstvami sveta
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.