Seriál pretekov Slovenského pohára v biatlone 2016 pokračoval predposledný januárový víkend v Národnom biatlonov centre v Osrblí. Takmer arktický vzduch (-18⁰ C) pred štartom sobotňajších rýchlostných pretekov a tvrdé, ale dobre pripravené trate poriadne preverili pripravenosť pretekárov. Pretekov sa zúčastnili ajreprezentanti Klubu biatlonu Magnezit Revúca.
Na štart vybehli najprv žiaci – v najmladších kategóriách absolvovali svoju biatlonovú premiéru tri dievčatá z prípravnej skupiny Mgr. Milana Chrapána - Veronika Šteczová, Alexandra Štempelová, Tamara Molentová. A bola to premiéra veľmi úspešná – Veronika obsadila 4. miesto pár sekúnd od bronzovej priečky. Saška dobehla na 9. a Tamarka na 11. mieste. Zimnú premiéru absolvoval aj Samuel Siman, obsadil 12. miesto.
V kategórii starších žiakov René Chrapáň (0,3) obsadil 5. miesto, od stupňov pre najlepších ho odsunuli tri rany mimo na druhej streleckej položke. Andrej Mladší (0,2) obsadil 14. priečku.
Viac sa darilo Emke Kapustovej (0,2) – aj medzi staršími žiačkami dokázala výbornú pripravenosť a s dvoma netrafenými terčami vybojovala 3. miesto. Anka Fujdiarová (0,1) obsadila 9. a Emma Petalíková (1,0) 16. miesto.
V popoludňajšom programe sa darilo Lukášovi Ottingerovi (3,1) – napriek celkovo štyrom trestným kolám vybojoval 3. miesto. Tomáš Sklenárik (4,2) obsadil 5., Radovan Humeník (2,1) 10. a Andrea Uličná (2,5) 12. miesto.
V nedeľu žiaci absolvovali preteky s hromadným štartom – v najmladšej kategórii sa dievčatá v tlačenici nevyhli viacerým pádom, napriek tomu však dobehli s minimálnymi rozdielmi na peknom 5., 6. a 7. mieste, tentokrát v poradí Alexandra Štempelová , Veronika Šteczová a Tamara Molentová. Samuel Siman svoje umiestnenie zo soboty vylepšil o tri priečky.
Nedarillo sa starším žiakom – René Chrapáň (0,3) obsadil 11. miesto, Andrej Mladší (3,5) po nevydarenej streľbe absolvoval 8 trestných kôl a skončil 18.
Ema Kapustová (0,3) opäť atakovala čelo pretekov, po prvej streľbe sa pohybovala na striebornej pozícii. Tri trestné kolá za rany mimo na “stojke” ju však posunuli na nepopulárne 4. miesto, v tejto sezóne už tretíkrát. Emma Petalíková (0,0) dobehla po bezchybnej streľbe na 9. a Anka Fujdiarová (0,3) po troch ranách mimo na 11. mieste.
Dorastenci mali na programe stíhacie preteky, na trať vybiehali s časovým oneskorením podľa výsledkov zo soboty, streľbu absolvovali až 4-krát. Najlepšie sa s tým vysporiadal Lukáš Ottinger (1,2,0,1), ktorý sa oproti sobote posunul o jednu priečku a skončil strieborný. Bežecky výborne pripravený Tomáš Sklenárik (3,3,3,3) likvidoval manko v každom kole, po každej streľbe ho však spomalili tri trestné okruhy a svoje umiestnenie zo soboty nevylepšil. Radovan Humeník (1,1,4,4) aj Andrea Uličná (1,2,4,3) si oproti sobote o jednu priečku polepšili a nebyť nevydarených položiek v stoji, posun mohol byť ešte výraznejší. Ale taký je biatlon, vyžaduje si absolútu koncentráciu počas celých pretekov a nekompromisne trestá každú chybičku.
Seriál pohárových pretekov má chvíľu pauzu, v Osrblí vrcholia prípravy na preteky Európskeho pohára v biatlone (13.-14. februára), príďte sa pozrieť na kvalitný biatlon. Snehové podmienky v našom okolí sú, žiaľ, opäť nevyhovujúce a svýnimkou troch tréningov sme opäť odkázaní na dochádzanie za snehom, prípadne na alternatívnu prípravu bez neho.
Sledujte nás aj naďalej a podporte našu prácu s deťmi darovaním svojich 2% z dane. Ďakujeme.
Klub biatlonu Magnezit Revúca
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.