Náučné chodníky (62)
Na južných úbočiach Slovenského rudohoria, v Revúckej vrchovine, sa nachádza chránené územie Drienčanský kras. Hoci rozloha tohto územia je len 16 km2, vytvára malebný krasový ostrov medzi Slovenským krasom a Muránskou planinou. Krásy Drienčanského krasu a významné miesta návštevníkom približuje náučný chodník, vybudovaný v roku 1989 (pôvodne mal 9 zastávok), rozšírený v roku 2002, zrekonštruovaný v roku 2015.
Náučný chodník začína v obci Teplý Vrch (zastávka SAD, parkovisko), končí v Drienčanoch pri slnečných hodinách priamo nad Drienčanmi. Jeho celková dĺžka je 7,5 km, avšak v prípade ukončenia prehliadky v Drienčanoch (zastávka č. 4, kde sa uzatvára okruh krasovej časti) je jeho dĺžka 5,2 km. Celkové prevýšenie je 55 m. Terén je nenáročný, vhodný aj pre deti a starších ľudí.
Náučný chodník legendárneho tisovského zbojníka Jakuba Surovca a jeho zbojníckej družiny sa nachádza na Muránskej planine v sedle Zbojská, 12 km od Tisovca, po štátnej ceste Tisovec – Brezno, premávajú tu spoje autobusovej aj železničnej dopravy. Stredne náročný, až náročný chodník je jednosmerný (vystupuje sa roklinou zdola nahor), východzí bod je pri informačnom centre na Zbojníckom dvore na salaši Zbojská a pokračuje súbežne s červeno vyznačenou Rudnou magistrálou smerom na Remetisko, kde opúšťa Rudnú magistrálu a pokračuje cez dolinku Makovo koryto popod železničný viadukt Čertov most smerom k ústiu Čertovej doliny. Pri putovaní Rudnou magistrálou od západu na východ je možné odbočiť na chodník už na Remetisku. Po krátkom vybočení k
Náučný chodník sa nachádza na Muránskej planine. Na prechod stredne náročnej 13,5 km trasy Závadka nad Hronom - Klátna - Pätina - Stožky-horáreň - Randavica - Nad Mišárovou - Pätina - Klátna - Závadka nad Hronom si treba rezervovať 6 hodín. Čaká nás krásna príroda, skalné veže, previsy, jaskyne, skalná brána na Malej Stožke vo vápencoch a dolomitoch, priepasti, lúčne porasty, lesné spoločenstvá. Nástup na trasu si môžeme zvoliť z dvoch bodov. Prvý je v Závadke nad Hronom, zastávka SAD, stanica ŽSR, kým prejdeme k náučnému chodníku, ktorý začína pri horárni Pätina, nás bude čakať dvojhodinová chôdza asfaltovou cestou po modrej značke. Druhým bodom, pre tých, čo prídu autom zo Závadky dolinou Hronca, je možnosť zaparkovania pri závore neďaleko horárne Klátna, odkiaľ vedie asi 2 km modrá značka k horárni Pätina.
Náučný chodník bol otvorený v roku 1983, obnovený v roku 2000 a 2010. Vedie z obce Muráň na Muránsky hrad a Veľkú lúku. Má dĺžku 6,5 km a celkové prevýšenie 530 m. Jeho trasa je stredne náročná, vedie súbežne s červeno a modro značenou turistickou trasou. Pri jej zdolávaní okolo dvoch hodín sa prostredníctvom 14 panelov a 2 informačných bodov dozvieme mnoho o prírodných krásach a zaujímavostiach Národného parku Muránska planina, ako aj o histórii Muránskeho hradu. Trasa Muráň – Chata Zámok pod Muránskym hradom – Muránsky hrad – Chata Zámok – Vešeléniho jaskyňa – Veľká lúka-Piesky začína za námestím obce Muráň pri budove Obecného úradu, za ktorým je prvý panel, potom za malým parčíkom nás privíta
Náučná lokalita okolo artézskej krasovej vyvieračky Morské oko, jazierka s priemerom 60 m, sa nachádza na nive rieky Slaná v južnej časti mesta Tornaľa, v mestskej časti Králik, v areáli plážového kúpaliska, v nadmorskej výške 160 m. Projekt náučného chodníka sa zameral na oplotenie lokality, sadovnícke úpravy, vstupnú bránu (kamenný objekt), premostenie ku stredu jazera a na náučné panely. Realizácia stavby sa začala v auguste 2006 a bola ukončená v máji 2007, otvorená bola 20. júla 2007.
Na náučných paneloch s textami a fotografiami sa záujemcovia dozvedia ako táto vyvieračka krasových vôd vznikla a formovala sa. Dva náučné panely sú umiestnené v čelnej časti vstupnej brány.
Na základe záujmu miest Revúca a Tisovec a obcí Muráň, Muránska Lehota a Muránska Dlhá Lúka bola vypracovaná štúdia pre vedenie trás pre nemotorovú dopravu ako nosný cyklistický i peší koridor prepojením obcí a miest Revúca – Muráň – Tisovec pod názvom "Gemerské zelené cesty". Zámerom je spojiť pešou či cyklistickou túrou mestá Revúca a Tisovec a okolité obce s využitím nedobudovanej železničnej trate, ktorá mala spájať tieto mestá a obce. Bude vedená po násypoch a technických objektoch, ale aj prírodných zaujímavostiach tejto nedokončenej trate. Táto unikátna trasa, ako jediná na Slovensku, nesie označenie Europe Railtrail Slovakia.
Lesnícky náučný chodník je situovaný na severovýchodnom okraji Drienčanského krasu v Revúckej vrchovine na okraji obce Rybník v okrese Revúca. Vďaka malému prevýšeniu a nenáročnosti trasy patrí medzi obľúbené miesta návštevníkov a turistov. Jeho trasa vedie prevažne lúčnymi a lesnými biotopmi, s možnosťou pozorovania vodného ekosystému a historických zaujímavostí, na ktoré upozorňuje osem informačných panelov umiestnených na trase chodníka. (Návšteva NCH je možná v sprievode lesného pedagóga Lesnej správy Ratková.) Hlavným zameraním LNCH Drienok je podľa tvorcov environmentálna výchova a oboznámenie návštevníkov s prírodnými pomermi územia. Vznikol v podmanivom prostredí Gemera ako detský projekt v rámci projektu Slovenskej agentúry
Náučný chodník Zelenej školy Vlachovo – Snehulienka a jej trpaslíci
Napísal(a) M. Mikitová
Náučný environmentálny chodník v rámci environprojektu vybudovala Základná škola s Materskou školou vo Vlachove v roku 2005. Zameranie chodníka je prírodovedné, ekologické i historické. Trasa začína pri budove Základnej školy, pokračuje obcou Vlachovo a končí pri Vlachovských rybníkoch. Jeho dĺžka je 2,2 km a jeho prechod trvá približne 2 hodiny. Počet zastávok je 5, každú stráži jeden trpaslík, ktorý formou informačného panelu sprístupňuje návštevníkom zvláštnosti, osobitosti a jedinečnosť obce, rozpráva o krajine, rastlinách, živočíchoch, horninách i nerastoch. Názvy informačných panelov: Snehulienka a jej trpaslíci (úvodný panel) – venovaný je informáciám o obci a náučnom chodníku. 2. Stromko – rozpráva o stromoch v obci Vlachovo s dôrazom na chránený strom
Náučný chodník je cezhraničný, prechádza cez dva štáty – Slovensko a Maďarsko, cez Národný park Slovenský kras a Národný park Aggtelek. Vznikol v rámci európskeho programu Krajina roka 2010/2011. Chodník je obojsmerný, môže sa naň vstúpiť od jaskyne Domica pri pamätnej tabuli Národného parku Slovenský kras, ale podľa číslovaných náučných panelov začína pri vstupnom areáli jaskyne Baradla v Maďarsku a končí pri vstupnom areáli jaskyne Domica. Od jaskyne Baradla pokračuje dolinou Baradla, na konci ktorej sa stočí k štátnej hranici. Odtiaľ pokračuje popri Kečovskom potoku, stúpa pod kótu Poroňa, odkiaľ lesnou cestou postupným klesaním dôjde k vstupnému areálu jaskyne Domica.
Náučný chodník sa nachádza vo východnej časti Slovenského krasu v Zádielskej planine. Chodník s prírodovedným a ochranárskym zameraním otvorili v roku 1977 a naposledy zrekonštruovali v roku 2005. V dĺžke 5 km, s prevýšením 350 m tvorí uzavretý okruh na trase Zádiel – Zádielska dolina-horáreň – Na skale – Zádiel, oboznamuje s charakteristickými a jedinečnými prírodnými danosťami Slovenského krasu. Stredne náročná trasa prechádza národnou prírodnou rezerváciou Zádielska tiesňava, ktorá sa rozprestiera na ploche 214,73 ha. Namáhavý je najmä výstup na okraj Zádielskej planiny a strmý zostup do Zádiela.
Viac...
Náučný chodník Turecká v katastrálnom území obce Rudná sa venuje baníckej a lesníckej tematike a má dĺžku 8,2 km s prevýšením 554 metrov. Na trase chodníka je 26 náučných tabúľ a 2 altánky slúžiace na oddych. Slávnostne bol otvorený 12. decembra 2009, výstavbu realizovalo Združenie obcí „Mikroregión Turecká“ a obec Rudná. Zaujímavé miesta sú osadené informačnými tabuľami s popisom jednotlivých objektov baníckej a lesníckej činnosti s prehliadkou troch sprístupnených starých banských diel. Štart a cieľ je v obci Rudná v okrese Rožňava, začína pred Kultúrnym domom, kde je úvodná tabuľa v nadmorskej výške 350 m, je to najnižší bod chodníka. Najvyšší bod je na vrchole Tureckej v najvýchodnejšej časti Revúckej vrchoviny vo výške 954 m n. m., kde je od roku
Obojsmerný náučný chodník je situovaný v južnej časti Národného parku Slovenský raj v malebnom kaňonovitom úseku Hnilca. Bol sprístupnený 4. novembra 2011. Najvhodnejší nástup na prehliadku je v blízkosti obce Stratená od parkoviska pri východnom portáli cestného tunela po trase: východný portál cestného tunela – Stratenský kaňon – západný portál cestného tunela. Jeho dĺžka je 1,1 km, takmer nulové prevýšenie (2 m), čas absolvovania približne 30 minút. Prechádza po spevnenej ceste vedúcej medzi oboma vstupmi cestného tunela. Vedie kaňonom popri rieke Hnilec, po starej ceste, ktorá pred vybudovaním Stratenského tunela spájala Gemer so Spišom. Je vhodný pre dospelých, deti, cyklistov a aj pre hendikepovaných ľudí – vozičkárov a rodičov s deťmi v kočíkoch.
Náučný chodník sa nachádza v južnej časti NP Slovenský raj v katastri obce Mlynky, významnom stredisku cestovného ruchu. Bol otvorený v roku 2003. 1 km dlhá trasa v ochrannom pásme NP, s prevýšením 20 m, s 2 zastávkami začína v obci Mlynky pri odbočke do osady Havrania Dolina. Trasa chodníka smeruje do Havranej doliny, je tematicky zameraná na banícku históriu obce Mlynky, pričom cestou možno vidieť pamiatky, ktoré dokumentujú ťažbu v tejto oblasti a na paneloch si prečítať informácie o ich histórii. V Mlynkoch, ktoré sa skladajú zo siedmich pôvodných baníckych osád, sa nachádzali viaceré bane na železnú a medenú rudu, v oblasti Rakovca a Sykavky sa ťažili aj ortuťové rudy. Ťažila sa ale najmä železná ruda z viacerých žilných ložísk a kvalitný železorudný siderit.
Náučný chodník Slovenský raj - juh má dĺžku 11 km, čas prechodu cca 3,5 hodiny, prevýšenie 268 m, obtiažnosť je pomerne vysoká. Prechádza južnou časťou Slovenského raja z Dediniek cez Biele vody, Zejmarskú roklinu, Geravy, Veľké a Malé Zajfy, Stratenskú pílu a späť na Dedinky. Pohybovať na tomto území sa smie len po vyznačených turistických chodníkoch. Prechod tiesňavou Zejmarská roklina je jednosmerný, možný len zdola nahor, proti smeru toku potoka. Počas celej trasy musí návštevník dodržiavať návštevný poriadok. Od parkoviska pri hoteli Priehrada v Dedinkách vedie trasa červenou značkou do osady Biele Vody, miestnej časti obce Mlynky. Z rázcestia ďalej Zejmarskou roklinou po modrej značke trasou náučného chodníka, tiesňavami a rebríkmi cez Vodopády kpt. Jána Nálepku,
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.