Náučné chodníky (62)
Obec Rejdová leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, pod jeho najvyšším vrchom - Stolicou, na terasovej plošine v doline rieky Slaná, 11 km od Dobšinej. Známa je svojou malebnou prírodou, do súčasnosti zachovanou folklórnou tradíciou a remeselníckou výrobou, nachádza sa tu aj vzácna kultúrna pamiatka – evanjelický kostol z polovice 17. storočia, dochovalo sa aj viacero zrubových domov – pamiatok ľudovej architektúry. Náučný chodník obce Rejdová má nenáročnú trasu s výškovým prevýšením 80 m. Vybudovala ho Obec Rejdová s finančnou podporou SAŽP prostredníctvom Programu obnovy dediny a jeho slávnostné otvorenie sa konalo 19. novembra 2010. Dĺžka náučného chodníka v intraviláne a extraviláne obce je okolo 3,5 km a dá sa prejsť približne
Prírodná pamiatka Prielom Muráňa sa nachádza v juhovýchodnej časti Licinskej pahorkatiny, v katastrálnom území obcí Bretka a Meliata. Oblasť je chránená, predmetom ochrany je meandrujúci tok rieky Muráň, hlboko zarezaný do vápencového podkladu s priľahlými lesnými komplexami a výskytom vzácnej flóry a fauny. Vyskytujú sa tu niektoré krasové formy – škrapy a menšie jaskyne, vytvorené eróziou rieky na výrazných puklinách. Projekt Náučný chodník Prielom Muráňa uskutočnila obec Bretka s finančnou podporou Nadácie Ekopolis z grantu Zelené oázy ´09. Pre verejnosť bol otvorený v roku 2010. Túra je dlhá 3,2 kilometra a trasa dosahuje výškové prevýšenie 66,5 m. Je na nej 6 informačných panelov v slovenčine, angličtine a maďarčine.
Náučný chodník sa nachádza v južnej časti Slovenského raja, vedie cez prírodnú zaujímavosť Občasný prameň na Havraniu skalu. Stredne náročná až náročná poznávacia a informačná trasa s prírodovedným, lesníckym a historickým zameraním má 7 informačných panelov, dĺžku 2 km, prevýšenie 280 m a možno ju absolvovať za 2 hodiny. Chodník bol postavený v roku 1998 a je stále udržiavaný. Začína v doline Veľké Zajfy a končí na Havranej skale, nachádza sa priamo na žltej turistickej značke, ktorá začína na rázcestí v doline Veľké Zajfy. Najjednoduchší prístup je tam z obce Stratená, prípadne z obce Dedinky – Stratenská píla. Zo Stratenej trasa vedie popri toku Hnilca po červenej turistickej značke na Stratenskú pílu, kde sa
Nenáročný prechod z úrovne rieky Turňa na planinu Dolný vrch k štátnej hranici s Maďarskom je možné absolvovať po zelenej turistickej značke. Východiskovými obcami sú zvyčajne Hrušov, Silická Jablonica alebo Jablonov nad Turňou. Zelená značka vedie k hranici z Hrušova, na ceste medzi obcami sa spája so žltou značkou zo Silickej Jablonice. Trasa chodníka vedie cez Jablonov nad Turňou – most ponad Turňu – Starý les, štátna hranica SK/HU – Derenk (Drienky) – okraj obce Szögliget – ruiny hradu Szádvár – Starý les, štátna hranica SK/HU – most nad Turňou. Celú trasu možno prejsť za 5-6 hodín. Náučný chodník začína na moste ponad riečku Turňa pri ceste medzi obcami Jablonov nad Turňou a Hrušov. Zo starej asfaltovej cesty zelená značka prechádza na poľnú a vedie lúkami
Trasa chodníka vedie v katastri obce Stratená, v časti Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Začína od vodotrysku pri parkovisku na štátnej ceste pri Dobšinskej ľadovej jaskyni a končí pri železničnej stanici Dobšinská Ľadová Jaskyňa, neďaleko skalného útvaru Ostrá skala. Chodník, ktorý má asi päťsto metrov, výškové prevýšenie takmer nulové, je obojsmerný s desiatimi náučnými tabuľami s textom v slovenčine a angličtine a s fotografickou a obrazovou dokumentáciou. Vedie popri toku rieky Hnilec, jeho väčšia časť cez veľkú rozkvitnutú lúku a končí lužným lesom. Na miestach, kde je viac rozmočená pôda boli vybudované drevené chodníky. Na náučných tabuliach sú informácie o mokradi z rôznych uhlov pohľadu, texty sú obsažnejšie a ponúkajú hlbšie spracované informácie, väčšinou všeobecne menej známe.
Náučný chodník Krasové javy Hôrky sa nachádza v okolí Gemerskej Hôrky a bol za účasti asi 150 turistov slávnostne otvorený 7. mája 2011. Chodník sprevádza návštevníka cez najjužnejší výbežok Slovenského krasu – Hôrku, ktorá susedí s planinou Koniar. Chodník je dlhý 8,8 km a trasovo uzatvorený, začína i končí pri penzióne Skalná ruža v Gemerskej Hôrke, kde sa nachádza aj prvý informačný pavel. Penzión opustíme podchodom popod trať Plešivec – Muráň. V sedle Hôrky a planiny Koniar (319 m) sa náučný chodník križuje so zelenou turistickou značkou, vedúcou z Plešivca na Hrádok, čím sa zároveň stáva spojkou do siete turistických značiek krasu. Je to príjemná a stredne ťažká trojhodinová prechádzka krasovou krajinou.
Náučný chodník prechádza východným okrajom rezervácie Jasovské dubiny, ktorú tvoria dva blízko seba položené celky v katastrálnom území obce Jasov. Otvorený bol v roku 1989 a obnovený v roku 2007. Patrí medzi okružné pešie trasy, využiteľné na poznávanie hlavne v letnom období. Prechádza chráneným územím v Národnom parku Slovenský kras, národnej prírodnej rezervácii Jasovské dubiny a na trase sa nachádza aj národná prírodná pamiatka Jasovská jaskyňa a národná kultúrna pamiatka Kláštor premonštrátov. Trasa stredne náročného chodníka začína pri Jasovskej jaskyni, od jaskyne smeruje k jazeru popod Skalu a okolo kláštorného cintorína po serpentínach starého chodníka cez lesnú časť NPR Jasovské dubiny miernym stúpaním k pozostatkom
Náučný chodník Jaskyne Slovenského krasu – svetové prírodné dedičstvo
Napísal(a) Marta Mikitová
Náučný chodník, vedúci z Krásnohorskej Dlhej Lúky až po vchod do Krásnohorskej jaskyne bol slávnostne otvorený 27. júna 2006. Je možnosť ho začať pri hrade Krásna Hôrka, alebo na druhom začiatku, ktorý je pri žltej značke v obci Krásnohorská Dlhá Lúka. Na trase Krásnohorská Dlhá Lúka – Krásnohorská jaskyňa v dĺžke 800 m (trasa až z hradu je 4 km) a relatívnym prevýšením 20 m je 6 zastávok s informačnými panelmi. Vybudovaný náučný chodník ideálnym spôsobom slúži k prezentácii a propagácii sprístupnených jaskýň zaradených do zoznamu svetového prírodného dedičstva a k progagácii prírodných krás a prírodných pamiatok Slovenského krasu. Chodník je situovaný v nádhernom prostredí s výhľadom na hrad Krásna Hôrka a vedie popri Kaplnke Svätej
Obec Hrhov leží na juhovýchodných svahoch Národného parku Slovenský kras v Turnianskej kotline, 22 km juhovýchodne od okresného mesta Rožňava. Náučný chodník má 2,4 km, vedie naprieč obcou a prostredníctvom náučných panelov informuje o kultúrnych pamiatkach a prírodných zaujímavostiach obce. Pozoruhodný je Hrhovský vodopád, ktorý tečie priamo v strede obce, má asi 15 metrov a je napájaný vyvieračkou Féj. V minulosti táto vyvieračka napájala aj štyri mlyny, no dnes slúži na zásobavanie dediny pitnou vodou. Vodopád je najväčším vodopádom v Národnom parku Slovenský kras. Ďalšou zaujímavosťou je lokalita Hrhovské rybníky s rozlohou 250 ha, evidovaná ako Významné vtáčie územie Slovenska, technická pamiatka starý vodný mlyn, ktorý sa nachádza uprostred
Náučný chodník sa nachádza vo východnej časti Slovenského krasu v Hájskej doline, medzi Jasovskou planinou a Zádielskou planinou, 40 km východne od Rožňavy. Náučný chodník začína v Hačave pri autobusovej zastávke, pokračuje k penziónu Privát Hačava a k zachovaným dreveniciam v obci, ďalej vedie malebnou krajinou Národného parku Slovenský kras, kde sa tradične obhospodarované lúky a pasienky striedajú s lesom. Chodník vedie do sedla Krížnej Poľany (869 m n. m.) pod Jelení vrch (947 m), na Horné lúky a končí na vyhliadke v blízkosti obce Háj, z ktorej sa otvára pohľad na divokú, kolmými skalnými stenami vytvorenú Zádielskú tiesňavu. Náročný výstup je z obce do sedla Krížna Poľana, ale potom pokračuje mierne zvlnenou krajinou, s napojením na Náučný chodník
Viac...
Gombasecká jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne Národného parku Slovenský kras. Známa je najmä výskytom sintrových bŕk – tenkých trubicovitých stalaktitových útvarov. V rámci jaskýň Slovenského a Aggtelekského krasu je zaradená do svetového prírodného dedičstva. Nachádza sa asi 10 kilometrov od Rožňavy na západnom úpätí Silickej planiny a jej vchod leží 11 m nad Čiernou vyvieračkou vo výške 250 m n. m. Prístup k jaskyni a k náučnému chodníku je autobusová a železničná zastávka Slavec, alebo miestna časť Gombasek na štátnej ceste medzi Rožňavou a Plešivcom.
Náučný chodník začína pri pokladni jaskyne a pokračuje ku vchodu do jaskyne. Má 10 náučných tabúľ, ktoré sú otočné a v troch jazykoch (slovensky, anglicky, maďarsky) informujú o jaskyni a jej histórii
Náučný chodník sa nachádza v južnej časti Slovenského krasu, na juhozápadnom okraji Silickej planiny. Východiskový bod je hraničný priechod Domica – Aggtelek (za obcou Dlhá Ves alebo Kečovo), zastávka SAD, samotný chodník začína pri vstupnom areáli jaskyne Domica, pri pamätnej tabuli Národného parku Slovenský kras. Trasa chodníka je náročnejšia len v jeho začiatku, keď stúpa pod kótu Čertova diera (465 m n. m.). Potom chodník pokračuje mierne zvlnenou krajinou a v závere sa vracia späť k jaskyni Domica. Prevýšenie je 126 m, jeho dĺžka je 4,5 km. Prehliadka tvorí uzavretý okruh a trvá približne hodinu. Na trase je päť zastávok s informačnými panelmi: 1. Chránená krajinná oblasť Slovenský kras, 2. Jaskyňa Domica, 3. Fauna a flóra, 4. Geológia a geomorfológia,
Náučný chodník bol vybudovaný v rámci projektu cezhraničnej spolupráce PHARE. Cieľom bolo zviditeľniť informácie o histórii obce, jej historických a kultúrnych pamiatkach a o významných osobnostiach. Obec Gemerská Poloma leží na juhovýchode Slovenského rudohoria pri sútoku Súľovského potoka a rieky Slaná. Obklopená je malebnou prírodou, z juhu je ohraničená vrchom Turecká, zo severovýchodu Volovcom a zo severu Súľovou.
Chodník začína na Námestí SNP v Gemerskej Polome dreveným altánkom, kde sa nachádza aj informačný panel číslo 1, ktorý podrobne informuje o histórii obce a podáva aj informácie, ktoré neobsahuje náučný chodník (rodák a osobnosť obce Peter Madáč, kultúrna pamiatka zvonica s klasicistickou úpravou). Trasa pokračuje po štátnej ceste č. 533
Náučný chodník prechádza ochranným pásmom Národného parku Slovenský raj z Dobšinskej Maše na Dobšinský kopec a späť. Spolu je na nej 5 zastávok s náučnými tabuľami, altánok s lavičkami a studničkou s pramenitou vodou. Nenáročná trasa tohto náučného chodníka prevedie návštevníkov nádherným okolím osady Dobšinská Maša, s pôsobivými výhľadmi, pričom z vyhliadky na Dobšinskom kopci sa naskytne jedinečný pohľad na kopce Slovenského rudohoria, ktorých názvy sú v smere pohľadu vyznačené na informačnom paneli. Trasa je obojsmerná, jej dĺžka je 4,7 km (aj s odbočkou na vyhliadku z Dobšinského kopca), prevýšenie 120 m. Prechádzku zvládnu za necelé dve hodiny návštevníci rôznych vekových kategórií. Prevádzkovateľom náučného chodníka sú Lesy mesta Dobšiná.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.