Naozaj boli za čias centrálneho plánovania a ústredných zjazdov Komunistickej strany Československa lepšie, chutnejšie či dokonca zdravšie mäsové výrobky ako tie súčasné? My sme sa pokúsili nájsť na túto otázku nestrannú a fundovanú odpoveď. 
Chutnejšie?
Mäsové výrobky tých čias obsahovali bezpochyby viac mäsa. Tento fakt bol daný viacerými faktormi. Samotná surovina bola relatívne lacná a nemalo žiaden ekonomický význam nahrádzať ju napríklad drahšou sójou z dovozu. Nezabudnime aj na fakt, že miera životnej úrovne sa v tých časoch merala napríklad aj spotrebou mäsa. Tá v tých časoch dosahovala úctyhodných 84 kg na obyvateľa a rok.
Dnes je to podpriemerných (v rámci EU) 50,2 kg. S nižším priemerným obsahom mäsa v dnešných výrobkoch priamo úmerne súvisí vyšší obsah vody, tá je v mäse viazaná chemickými látkami. K lepšej chuti vtedajších výrobkov zrejme prispievalo aj používanie čistých, prírodných korenín. Tie sa síce používajú aj dnes, ale väčšie mäsospracujúce podniky ich nakupujú v tzv. kombi zmesiach, kde je už namiešané takpovediac všetko, vrátane emulgátorov. Samotná vstupná surovina, t.j. mäso, sa používala najmä v čerstvom stave, čo tak isto malo nepochybne svoj podiel na výslednej chuti výrobkov. Dnes sa nakupuje surovina takmer z celého sveta a z logistických dôvodov sa jej trvanlivosť rôzne predlžuje (balenie v ochrannej atmosfére, mrazenie). Samostatnou kapitolou dnešných mäsových výrobkov je “vynález” separátu. Separát je vlastne mäso mechanicky oddelené od kosti. Ak to veľmi zostručníme, kosti so zvyškami mäsa sa pomelú a následne sa na základe rôznych fyzikálnych vlastností mäsa a kosti od seba oddelia, pričom vzniká akási pasta obsahujúca aj mikroskopické čiastočky kostí. Prínos používania separátu do mäsových výrobkov si každý zhodnotí sám. Toto všetko spolu vytvára rozdiel v chutnosti medzi výrobkami dnešnými a socialistickými.
Pamätníci z tých čias spomínajú na prípady keď hostili nejakého zahraničného hosťa a ten si nevedel vynachváliť plnú, poctivú chuť mäsových výrobkov. My dnes zažívame niečo podobné napríklad pri ceste na Balkán, kde sú podľa všetkého ešte v technologických inováciách v oblasti spracovania mäsa pár rokov pozadu.
Za všetko “vďačíme” prídavným látkam
Technologický pokrok priniesol zmeny aj v oblasti potravinárstva a treba povedať, že nie všetko je iba negatívne. Pri spracovaní mäsa predstavuje technologické inovácie najmä aplikácia prídavných látok.
Prídavné látky sa pridávajú do mäsových výrobkov s cieľom dosiahnuť typickú charakteristiku daného výrobku (farba, chuť, vôňa, vzhľad) a predlžujú jeho trvanlivosť. Pri výrobkoch, kde legislatíva stanovuje minimálne percento bielkovín, sa ich obsah často doháňa znova iba prídavnými látkami. Umelé prísady sa do potravín používali aj v období
socializmu, ale narábalo sa s nimi podstatne opatrnejšie.
Zdravšie?
Ak máme pod slovom zdravšie na mysli zdravotnú bezpečnosť potravín, tak potom sú v súčasnosti najzdravšie mäsové výrobky, aké kedy v histórii ľudstvo malo. V byrokratickej a úzkoprsej EÚ to platí dvojnásobne. Ak si ale pod slovom zdravšie predstavujeme menej chémie, viac prírodných surovín, tak potom musíme skonštatovať, že za socializmu boli jedny z najzdravších mäsových výrobkov, aké si dokážeme predstaviť.
Lokálny pôvod? Dnes rarita, za socializmu samozrejmosť
Ak by to náhodou niekto nevedel, tak za socializmu bolo, ako všetko, tak aj výroba, spracovanie a predaj mäsových výrobkov prísne riadené a naplánované. Takže, ak ste žili v okresnom meste XY, bol tam pravdepodobne menší alebo väčší mäsospracujúci závod, ktorý nakupoval živé zvieratá z Jednotných roľníckych družstiev najmä zo svojho okresu. Výrobky, ktoré tento závod vyrobil, skončili v úplnej väčšine zasa iba v danom okrese. Výnimkou boli iba podniky špecializované na výrobu
trvanlivých salám alebo konzerv. A ako to je dnes? Z bývalých socialistických mäsozávodov ich prežilo iba zopár a tie nakupujú surovinu v rámci celej EU, svoje výrobky potom vozia často krížom-krážom cez celú republiku cez rôznych distribútorov a logistické centrá. O lokálnom pôvode tak u stredných a väčších výrobcov nemôže byť ani reč.
Nedostatky socializmu
Tých bolo viac než dosť a väčšinou sú dobre známe. Ak túto problematiku zúžime iba na oblasť výroby a predaja mäsových výrobkov, potom musíme konštatovať, že v tej to bolo najmä nepravidelné a nedostatočné zásobovanie. A tak ak ste chceli zabezpečiť pre svoju rodinu nejakú tu lepšiu suchú salámu alebo kvalitnú šunku, museli ste mať svojho známeho mäsiara. Do
mäsiarstva sa tak chodilo nielen predným vchodom, ale aj zadným. Odtiaľ sa potom predávala sviečková, bravčová panenka, roštenka, ale aj saláma Nitran či Pražská šunka. Nedostatočné zásobenie obyvateľstva mäsom a výrobkami vygenerovalo celú generáciu drobných farmárov, mäsiarov a garážových výrobcov. Dnes už je to skôr rarita, ale za oných čias v čase zabíjačkovej sezóny sa zabíjali prasiatka, králiky, kačice, husi, morky možno v každom druhom dome. Všetkého bolo málo a to čo do množstva aj do šírky ponuky. Podobne ako topánky, ovocie a ďalšie veci, aj mäsové výrobky sa nekupovali, ale zháňali. Na druhej strane, ak ste už niečo kúpili, mali ste istotu , že či si kúpite malokarpatskú salámu v Košiciach alebo v Bratislave, bude jej zloženie rovnaké. Bolo to vďaka jednotným normám. Takzvané ČSN platili v celej republike a boli záväzné pre všetkých výrobcov. K pozitívam tých čias patrilo aj prehľadné pomenovanie výrobkov a určitá “poctivosť” v ponuke. Ak patrila saláma do kategórie lacných výrobkov, zodpovedal tomu aj jej názov a cena, inými slovami turistická saláma bola turistická saláma a nehrala sa na uherák. Dnes sa môže pod honosným názvom skrývať aj podradný výrobok.
Na druhej strane nás jednotné unifikované normy oberali o pestrosť a rozmanitosť ponuky.
K negatívam čias minulosti treba tiež pričítať obmedzenú ponuku, úzky sortiment a takmer žiadne inovácie. Pred rokom 1989 ste si nekúpili talianske prošuto, salámu s provensálskym korením alebo schwarzwaldskú šunku. Dnes nájdeme v ponuke obchodov takmer čokoľvek, za to však musíte byť veľmi ostražití, pretože nikdy neviete s istotou, či kupujete liptovskú, litovskú, litavskú či dokonca lipovskú salámu a či bude mať obsah mäsa 50, 40 alebo 10%.
K notoricky známym neduhom plánovaného hospodárstva patrili aj priam katastrofálna úroveň služieb (z dnešného pohľadu), neochota (niekedy až arogancia) obsluhujúceho personálu, vzhľad a hygiena predajní, takmer nulový marketing, nepríťažlivé balenia a prezentácia tovaru. Toto všetko spolu tvorí výsledný zážitok z predaja aj samotného produktu, a mali by to vziať na zreteľ všetci zástancovia
“starých dobrých čias”.
Paradoxne sa aj exportovalo a zrejme viac ako dnes. Komunisti totiž potrebovali devízy a mali snahu vyvážať aj mäso. Niektoré továrne mali tzv. exportné povolenie a vyvážali najmä konzervy- pražskú šunku, jazyky, vyvážala sa bravčovina v živom, najmä na Balkán. Naopak, dovoz mäsa bol značne obmedzený. Dovážala sa hovädzina z Argentíny a Mongolska, a mnohí z vás si možno ešte spomenú na legendárne čínske Lunchmeaty.
Môžeme si za to sami
S mäsovými výrobkami je to podobné ako napríklad s paradajkami. My, spotrebitelia, si svojím dopytom objednávame ”umelohmotné” paradajky, pretože ich chceme mať v januári a chceme, aby stáli 2 € za kilo. A predajcovia iba plnia naše želania a odpovedajú: nech sa Vám páči, tu máte januárové paradajky v cene 2 € za kilo. Podobne je to aj s mäsovými výrobkami, chceme, aby mali párky trvanlivosť 30 dní, aby šunka bola krásne ružová a nestála viac ako 4€. Výrobcovia splnia našu objednávku a odpovedajú: nech sa páči, tu sú párky v cene 2,5 € a šunka v cene 3,5 € za kilo, vydržia Vám zabalené celý mesiac a farbu majú krásnu ružovú. Našťastie si dnes už môžeme aj vyberať, a tak, ako sa dajú kúpiť chutné paradajky, dajú sa kúpiť aj poctivé domáce výrobky.
Svoj diel viny ale nesú aj štátne orgány, ktoré, ako to už na Slovensku býva, plnia ustanovenia noriem Európskej únie zásadne nad ich rámec, a tak napríklad nie je žiaden problém, ak bude v jaternici 20 rôznych “éčok”, ale problém nastane, ak do nej budeme chcieť pridať čerstvú krv, nebude vadiť, ak párok zabalíme do ochrannej atmosféry tvorenej zmesou piatich - šiestich všakovakých plynov, ale problém nastane ak by sme ho chceli predávať nebalený, podobne tak štátne orgány nemajú žiaden problém s údenou krkovičkou, ktorá obsahuje 20 % mäsa, ale majú problém s údeninami, ktoré sa údia v tradičnej udiarni na bukovom dreve.
Namiesto záveru prehľadné zhrnutie všetkých kladov a záporov:
| MÍNUSY | PLUSY | |
| nie vždy boli dostupné, dlhé rady pred obchodmi | menej chémie | |
| rovnaké celorepublikové normy (malá pestrosť) | rovnaké celorepublikové normy (istota pri kúpe) | |
| úzky sortiment | rovnaké celorepublikové ceny | |
| nepríťažlivé obaly, balenie, zlá kultúra predaja | viac mäsa | |
| zdravotné riziko | prírodné koreniny | |
| málo informácií | takmer 100 % lokálny pôvod | |
| takmer žiadne inovácie | relatívne lacné | |
| žiadne škandály a aféry (aspoň o nich nevieme) | ||
| menej vody | ||
| prevažne čerstvá vstupná surovina |
Mäsové výrobky v súčasnosti
| MÍNUSY | PLUSY | |
| neprehľadné názvy | vždy dostupné | |
| rôzna kvalita výrobkov s jedným názvom | široký sortiment | |
| multiregionálny až multinárodný pôvod surovín | neustále inovácie, novinky | |
| viac chémie a prídavných látok | príťažlivé obaly, reklama | |
| aféry a škandály | zdravotná bezpečnosť | |
| pri kvalite vysoká cena | množstvo informácií | |
| viac vody | ||
| menej mäsa | ||
| v niektorých výrobkoch separát | ||
| nekontrolovaný dovoz zo zahraničia |
Takže na základe vyššie spomenutých faktov si dajte sami odpoveď na otázku, či boli za čias socializmu mäsové výrobky lepšie. Autor článku si takýto jednoznačný záver urobiť netrúfa i keď ako sa zdá z tabuľky, plusov je akosi viac práve na strane mäsových výrobkov z “čias minulých”.
Spracoval: Ing. Boris Halaj, masodomov.sk

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-