Pomôžme si (51)
"Jermok Velkorevúcky" nás spája aj inšpiruje
Napísal(a) ORR MsÚ Revúca
Jermok Velkorevúcky sa už tradične po piatykrát konal 14. – 16. marca 2018 v priestoroch budovy Prvého slovenského gymnázia. Tradícia Turistického informačného centra sa tak stala živá, čo dokazuje nielen rastúci počet návštevníkov našej veľkonočnej predajnej výstavy, ale i veľký záujem predajcov z Revúcej aj okolia. Naši umelci a remeselníci vo svojej tvorbe s radosťou využívajú pôvodné techniky a vzory, ktoré dokážu s citom pretvoriť do súčasnej podoby s autentickým nádychom. Drevo, koža, keramika, medové sviečky, textilné doplnky, modrotlač a naša výzdoba dokonale podčiarkli veľkonočnú atmosféru a preniesli nás opäť do krajiny detstva a fantázie.
Nominujte svoju mimovládnu organizáciu a zabojujte o Cenu Nadácie Orange
Napísal(a) B. Oberučová
Výnimoční ľudia, ktorí svojou nezištnou prácou a odhodlanosťou robia zo Slovenska lepšie miesto pre život sa aj tento rok môžu uchádzať o Cenu Nadácie Orange. Na Slovensku jedinečné ocenenie práce mimovládnych organizácií otvára svoj nominačný proces už po deviaty raz. Cieľom Nadácie Orange je vyjadriť podporu a verejné uznanie organizáciám a ich predstaviteľom za ich dlhodobé a inšpiratívne verejnoprospešné aktivity, ktorými prispievajú k riešeniu aktuálnych potrieb spoločnosti. „Cena Nadácie Orange vznikla a je tu už deväť rokov preto, aby sme postavili do svetla prácu neziskoviek a empatických ľudí, ktorí za nimi stoja.
Autobusovú zastávku v Rochovciach skrášlili drevené sochy baníkov
Napísal(a) MG od
Niekedy postačí aj krátka informácia o tom, že sa niečo v niektorej obci nášho regiónu udialo, aby som jej dal miesto medzi ostatnými správami na stránke Maj Gemer. Keď však podnet príde od starostu obce Rochovce, ako v tomto prípade od pána Stanislava Levrinca, len mi potvrdzuje, že taká udalosť si zaslúži väčšiu pozornosť. Napísal síce krátko, ale že mám pravdu, potvrdíte mi aj vy. V podstate uviedol, že v ich obci v čase od septembra 2017 do 17. januára 2018 prebiehala rekonštrukcia autobusovej zastávky. Aby všetkým, ktorí nielen v obci bývajú, ale aj tým, ktorí ňou prechádzajú, pripomenula, že táto obec vznikla na rozhraní 13. a 14. storočia ako banícka osada. Preto autobusovú zastávku upravili v štýle banského diela so sochami baníkov a banských škriatkov. Baníci ich nazývali aj Permoníkmi.
Radíme si: Nie je klobása ako klobása, ale prečo?
Napísal(a) Ing. Boris Halaj
Zimné obdobie je ako stvorené na prípravu i vyhotovenie rôznych dobrôt najmä z mäsa. Voľakedy sa v tomto období pred Vianocami takmer v každom gazdovskom dome veselo zakáľalo, aby Vianoce boli pri bohato prestretým stolom, na ktorom nechýbali ani vlastné výrobkyi nielen z pečiva, ale aj mása. A potom, veď Vianoce sa využívali aj na rôzne iné príležitosdzi, kedy bolo treba hostí ponúknuť aj vlastnými špecialitami. Preto sa takmer každý hotoval najmä na kvalitnú klobásku a slaninku, tlačenku, atď. Mnohé rodiny boli nimi preslávené v celej obci, ale i na okolí.
Prezradíme vám desať najčastejších chýb, ktoré robíme pri grilovaní
Napísal(a) Ing. Boris Halaj
Zo slovenských záhrad, terás, altánkov, prístreškov aj balkónov sa priamo úmerne so stúpajúcou ručičkou teplomeru zintenzívňujú aj vône pečeného mäsa, klobások či grilovanej zeleniny. Tohtoročná sezóna je už definitívne otvorená a my Vám prinášame prehľad najčastejších grilovacích prehreškov a chýb, ktoré pre nás zostavil portál masodomov.sk.
Boli mäsové výrobky za socializmu lepšie ako tie dnešné?
Napísal(a) Ing. Boris Halaj
Určite áno! Takto si zrejme odpovedala väčšina z čitateľov vekovej kategórie 40+ už po prečítaní nadpisu článku. Tí mladší si zas spomenú na situáciu, s ktorou sa už pravdepodobne stretli, a síce, ako pri konzumácii mäsových výrobkov ľudia skôr narodení povedali: toto nie je tá pravá chuť salámy ako za našich čias, tá klobása už dnes nemá žiadnu vôňu, ako mávala za komunistov, tie párky sú samá múka, nedajú sa porovnať s tými socialistickými ... a tak ďalej a tak podobne.
Pomôžme si sami - Naša osamotená diskusia o cestovnom ruchu v regióne Gemera (4)
Napísal(a) Ľ. J. Šomšák
Milý Juraj,
naše stretnutie medzi sviatkami bolo pre nás oboch prínosom a vnieslo viac svetla do našej osamotenej diskusie o cestovnom ruchu. Zhodli sme sa publikovať spoločné závery ku ktorým sme dospeli:
1/ Vzhľadom na nám dostupný a známy stav v cestovnom ruchu v konkrétnom regióne Gemera konštatujeme, že úspešné podnikanie v cestovnom ruchu
Mali by oprášiť rozvojové programy obce súvisiace s cestovným ruchom
Napísal(a) Ľudo
Milý Juraj,
Som rád, že chrípku máš za sebou a začal si normálne fungovať, čo potvrdzuje aj tvoj list.
Zaujali ma tvoje kreatívne názory a postrehy v rámci oživenia cestovného ruchu v obci, mikroregióne a v regióne (chápem ho ako okres).
Milý Juraj,
vo svojom liste, v súvislosti s cestovným ruchom, si až nepríjemne a razantne skeptický. Tvrdíš, že cestovný ruch sa nedá robiť bez peňazí, pomoci štátnych a samosprávnych orgánov. Nuž, nemôžem s tvojim názorom súhlasiť. Sú predsa aktivity, aj v rámci cestovného ruchu, ktoré vyžadujú viac, niektoré menej a iné,
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.