Vojenčina (22)
Previerky autoroty a lov bažantov
Blížil sa čas, keď treťoročiaci mali odísť do civilu a z nás sa mali stať „mazáci“. Na prápor prišla komisia vyšších dôstojníkov zo zväzku letectva, aby urobila previerku bojovej pripravenosti mužstva. Jednou z najdôležitejších disciplín bola streľba zo samopalu a pušky. Odstrieľal som svoje. Čudoval som sa, že niektorí treťoročiaci nevedeli strieľať. Prišli za mnou a žiadali ma, aby som strieľal za nich. V skriňovej „vétrieske“ som si obliekol kabát čatára a hlásil som sa na palebnej čiare: „Četař Zelfl na střelbu připraven.“ Tak som odstrieľal asi za štyroch čatárov. Komisia sedela asi dvadsať
Tragický letový deň 6. februára 1957 Vo večernom rozkaze bol vyhlásený letový deň. Boli určené vozidlá na jeho zabezpečenie. Mňa z T 805-kou pridelili k dôstojníkovi riadiacieho lietanie. Mal som sa hlásiť o šiestej hodine na Operačnom stredisku pluku. Ráno sme sa zobudili do hustej neprehľadnej hmly. V kolóne som išiel ako prvý. Za mnou cisterny, ťahače, sanitka, žeriav a hasičák. V hustej hmle sme sa plazili slimačím tempom. Keď sme došli na letisko, odbočil som k operačnému centru, kde som sa prihlásil. Kolóna postupovala až na stojánku a zaparkovala. Čakal som asi hodinu. Z kancelárie vyšiel kapitán, zrejme letec, ktorému táto služba bola pridelená. Nariadil, že ideme na stojánku, aby sa zúčastnil kontroly, či je všetko v poriadku. Počas cesty mi povedal, že veliteľ pluku uvažuje, či zruší letový deň, alebo
Autonáčelník npor. Miloš Hanousek
Náš najvyšší priamy nadriadený, pod ktorého patrila autorota, bol autonáčelník npor. Miloš Hanousek. Najmenší nadporučík v našom prápore, iba 151 cm vysoký v zelenej uniforme s ostrými rysmi tváre, ktorý mal vrodený nepokoj tela, lebo sa stále vrtel. Keď stál, stále prešľapoval z nohy na nohu, za čo si vyslúžil od mužstva prezývku Pinďo ťap-ťap. My sme to pomenovanie prevzali od našich mazákov. Vyučil sa za obuvníka u Baťu a stále nám ukazoval svoje hnedé poltopánky „tyhle boty jsem si ušil sám,“ a hrde sa vypol. „Je to kvalita, to vám řeknu,“ a stále predvádzal svoje ťap-ťap. Jeho manželka Evička bola pekná a milá žena s okrúhlou tvárou, aj so zaoblenou plnou postavou, o hlavu od neho vyššia, bola obrazom typickej dobrotivej „českej mámy“.
Za 150 civil
V tých časoch bola na vojenčine tradícia osláviť započatie strihania metra, keď mužstvu ostávalo do civilu 150 dní. Každý mazák si musel kúpiť krajčírský meter, ktorý predstavoval vo svojich stopäťdesiatich centimetroch ostávajúce dni do konca našej vojenčiny. Organizovania osláv započatia strihania metra sa ujal výmyselník Emil Šveda. Asi trojmetrový drevený hranol natrel na bielo a červenou farbou vyznačil na ňom centimetre. Posledný dielec označil výrazne 150-kou. Po večeri, keď už lampasáci odišli domov, sme nastúpili celá autorota v bielych nočných košeliach na smútočný sprievod. Išli sme pochovať prvý centimeter z metra. Na čele sprievodu kráčal Emil v biskupskej čiapke, ktorú si zhotovil z veľkého papierového sáčku. V ruke niesol zapálenú veľkú sviečku.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (19)
Napísal(a) M. Slavkay
Hudobno-spevácky súbor Ako všetko dianie na vojenčine aj náš hudobno-spevácky súbor vznikol rozkazom veliteľa práporu plk. Killiána. Vo večernom rozkaze nám bolo prečítané, že vzhľadom na organizáciu súťaže „Armádnej umeleckej tvorivosti“, ktorú poriadalo veliteľstvo zväzku letectva, máme založiť súbor a zúčastniť sa prvého kola súťaže, ktoré sa bude konať v Trenčíne asi o desať dní. Rozkaz je rozkaz, tak sme pospisovali záujemcov a narodil sa súbor. My šoféri sme boli veľmi dobrá partia a spievali sme pri každej príležitosti, aj za triezva aj pod parou. Išlo nám to dobre. Zopár chlapcov sa pridalo k nám aj z technickej roty a jedna čatárka z povolania od veliteľstva pluku, ktorá chodila s naším čatárom Lehnerom z autoroty. Vďaka
Prostějov-Stichovice. Školenie chemických družstiev
Koncom júla 1957 rozkazom som bol prevelený s vozidlom T-805 do Prostějova-Stichovíc, kde malo byť preškolenie chemických družstiev všetkých letištných práporov zväzku letectva. Po prečítaní rozkazu sa Moriak tváril až okázalo škodoradostne a povedal mi: „Slavkaju, na konec vaší služby si to užijete u chemiků. Tam se naučíte jezdit a běhat v masce, každej den.“ Musel som sa ovládať, aby som mu nevrazil päsťou do tej jeho rozďavenej papule. Odpovedal som mu však s úsmevom: „Ja to už tie dva mesiace vydržím aj na šibenici, ale vy budete robiť “zmätky“ pri vojsku až do dôchodku.“
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (21)
Napísal(a) M Slavkay
V roku 1957 ako „mazák“
Tesne pred termínom odchodu do civilu, rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo už som mal vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať jednoročnú brigádu v OKD Ostrava. Na niektorej šachte sa malo zriadiť jedno pracovisko na rúbanie uhlia s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto jednoročnú brigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na túto brigádu.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (22)
Napísal(a) M. Slavkay
Doslov V tomto mojom príbehu som si nič nevymyslel, iba som opísal skutočnosť, ako som prežil svoj vojenský život. Možno, že moje správanie na vojenčine veľa ľudí odsúdi a budú ma považovať za drzého „chuligána“. Moje drzé správanie vyvolala nespravodlivosť voči nám obyčajným chlapcom, z ktorých vtedajšie vojenské predpisy chceli urobiť poslušných robotov s vygumovaným mozgom. Boli to dozvuky, vyžadované od najvyššieho veliteľa armády, Alexeja Čepičku. Ten vojaka považoval za „kus“. Dobrý humor však v autorote bol stále prítomný. Keď sme prichádzali z jazdy na izbu, každý zobral z hlavy čiapku lodičku a zavesil ju na vešiak pri dverách so slovami: „Čepičku pověsíme a uděláme si v autorote pořádek.“ Stále to v našich radoch vyvolávalo smiech.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.