Dedičnej boli niektoré pracoviská, kde sa v rude vyskytovali vložky kremeňa, ktoré pri vŕtaní dokázali zbrúsiť ostrie vrtáku úplne až do pologule. V kováčskej dielni bolo potrebné denne vykuť 20 až 30 vrtákov a urobiť ešte iné práce. Vykuť kramle, železa na šutpysk (otvor na vypúšťanie rudy zo sýpa), jazyky na výhybku a pod. My sme na úseku takého kováča mali. Bol to Samuel Burger. Mal okolo päťdesiatky, strednej svalnatej postavy. Vtedy kulturizmus bol neznámy pojem. Ten chlap však mal tak vypracované svalstvo, že Schwarzeneger by mal čo robiť, aby sa mohol rovnať k nemu. Majster to bol naslovovzatý s výbornou znalosťou svojho remesla. Mal dvoch pomocníkov a keď naraz tromi kladivami začali kuť železo, bola to typická kováčska hudba, ktorú už v dnešných časoch nemôžeme nikde počuť. Kováčska dielňa okrem kováčstva nám slúžila aj ako „výskumne pracovisko pre zisťovanie kvality rudy“. V revíre Rima boli pracoviská, kde metasomatóza spôsobila prechody sideritov do ankeritov a bolo to nerozoznateľné, ani keď sme kusy rudy rozbili kladivom. Všetko bolo čierne, siderit, ankerit aj grafitické bridlice. Baníci už boli naučení tak, že keď nevedeli zistiť či odstrelený materiál je ruda, prišli nás zavolať to posúdiť. Pokým sme nedali súhlas, nenakladali rudu do sýpa. Vedeli, že kvalita rudy je prísne sledovaná a pri nedodržaní predpísaných parametrov prišli by všetky pracoviská na rúbaní o prémie. Naša kontrola pozostávala z vizuálnej kontroly, potom sme kus rudy poťažkávali v ruke a veľmi často sme ani my nevedeli určiť kvalitu. Vtedy prišla skúška overená viacročnou praxou. Vyniesli sme niekoľko kusov odstrelenej rudy do kováčskej dielne, dali sme ich do ohniska a pustili viac vzduchu, aby sa tieto kúsky rudy dobre vyžíhali. Keď vybraté vychladli, doniesli sme banský kompas a kúskom rudy sme sa približovali k magnetickej strelke za sklom. Keď sa táto začala bláznivo krútiť, vedeli sme, že je to dobrá ruda. Keď sa strelka pohla iba vtedy, keď bol kúsok skúmanej horniny v tesnej blízkosti strelky, tak to bol iba slabší ankerit. Podľa toho sme vydali príkaz nakladať materiál, alebo použiť ho ako podsádzku. Rád som sa chodil do kováčskej dielne porozprávať s Burger-báčim. Často mi rozprával zážitky z vojny, aj z normálneho života. Tiež som sa rád prizeral, keď traja kováči kuli železo. Všetci pracovali bez košieľ v lete aj v zime. Boli to svalnatí chlapi, ale starý Burger mohol so svojou svalnatou postavou hrať vo filme Samsona alebo Herkulesa. Raz som mu povedal, že takú postavu by mu závidel aj majster sveta v zápasení. On sa iba usmial a povedal, že keď bol na odvode za vojaka, tak doktor, ktorý ho prezeral, odišiel zavolať ďalších troch doktorov, aby sa na neho prišli pozrieť. Pozerali sa na neho ako vyjavení a nakoniec taký starý doktor sa ho opýtal, že aký šport pestuje. On im odpovedal, že od pätnástich rokov kladivo. Doktorovi sa oči rozsvietili a pohotove sa spýtal, že koľko metrov hodí. „Ta podľa teho jak uteká učen, ked plano udre kladivom na železo.“ Nakoniec im to došlo, že on je kováč a nie vrcholový športovec v hode kladivom.
V kováčskej dielni bola veľká kovadlina, možno ešte z čias Slovenského štátu. Jej vek prezrádzali jamky vyhĺbené po celom obvode hornej rovnej plochy, ktoré vznikli pri vykovávaní nespočetného množstva špirálových vrtákov. Burger báči chodil mesačne najmenej trikrát do kancelárie pýtať, aby sme mu vypísali žiadanku na novú kovadlinu. Vedúci nakoniec žiadanku vypísal, ale problém bol v tom, že zásobovači nevedeli nájsť výrobcu čo vyrába kovadliny. Bolo treba čakať, pokým kovadlinu niekde zoženú. Bol už asi september, keď ma poslal vedúci do skladu vo Vlachovskej Maši fasovať materiál. Na dovoz materiálu nám stále pristavovali nákladné auto Praga RND. Keď som prišiel do skladu, vedúci skladu mi hrdo zahlásil, že sme dostali dlho očakávanú kovadlinu. Naložili sme vyfasovaný materiál a nakoniec dvaja skladoví robotníci horko-ťažko naložili kovadlinu na náklaďák. Položili ju stojato celkom ku zadnému čelu korby. Ja som sa tešil z kovadliny a už som sa nevedel dočkať, ako sa bude tváriť Burger báči, keď mu to poviem. Prišli sme na úsek, ihneď som utekal do kováčskej dielne mu to oznámiť. V dielni bol sám, práve desiatoval. Povedal som mu, že sme doviezli novú kovadlinu. Položil rýchlo chlieb so slaninou na ponk a ponáhľal sa k autu. „Kde máte pomocníkov, ako to chcete odniesť?“ opýtal som sa. „Ta čó, jednú kovadlinu lem odnesem, nie?“ Ponáhľal sa, že som za ním nestačil. Zadné čelo korby bolo už otvorené a na korbe „trónila“ novučičká kovadlina. Tvár Burger báčimu sa rozjasnila do blaženého úsmevu, že mi pripadal ako malý chlapček, ktorý dostal na Vianoce pod stromček vytúženú hračku. Potom pravou rukou kovadlinu objal, tak ako keď objímame dievča okolo drieku, šklbol a už kovadlina bola v objatí jeho paže. Obrátil sa a pristúpil ku mne. V tvári šťastný úsmev, nijaká bolestivá grimasa z váhy kovadliny. Pustil sa so mnou do reči, držiac kovadlinu rovno nad mojimi nohami. Ja som tú kovadlinu odhadoval asi na 60 kg. Uvedomil som si, že keby mu tá kovadlina spadla mne na nohy, tak skončím na invalidnom vozíku. Preto som ustúpil o krok dozadu. On zase podišiel ku mne, voľnou rukou ma potľapkával po pleci a začal mi vykladať, že na tej starej kovadline sa nedali kvalitne vykuť niektoré veci. Čo som mal robiť, musel som stáť a počúvať majstra kováča. Musím sa priznať, že som mal strach a moje oči boli stále upreté na kovadlinu. Bolo to možno aj päť minút. Burger báči stál s kovadlinou, ako keby to bola krabica s topánkami a rapotal mi ako stará baba na trhu. Nakoniec som mu povedal, aby odniesol kovadlinu do dielne, lebo musíme vyložiť materiál z korby auta. Pobral sa a pomalým krokom odchádzal, nesúc kovadlinu bez viditeľnej námahy. Mne sa uľavilo. Uvedomil som si, čo je to za sila v tých jeho svaloch.
V Dobšinej som sa už cítil ako doma. V bani som tiež bol zabehaný a tak sa zdalo, že nič nemôže narušiť môj pokojný život. Asi v polovici októbra som dostal z podnikového riaditeľstva oznámenie, že sa mám zúčastniť šesťtýždňového normovačského kurzu v Helcmanovciach. Volal som na podnik, aby som zistil načo mi bude potrebný uvedený kurz. Bolo mi povedané, že sa začne pripravovať nový zborník noriem pre rudné bane. Preto je dôležité, aby aj prevádzkoví technici vedeli zaujať k tomu stanovisko. K vysvetleniu dodali vtedy veľmi obľúbenú vetu, že som mladý a budem to niekedy v živote potrebovať. Vedúci Stano sa záhadne usmieval a povedal, že nie je vylúčené, že podnik má so mnou nejaké úmysly. Mal pravdu. Po skončení normovačského kurzu v Helcmanovciach som bol preložený za ekonóma na závod Drnava. Všetko toto dianie spôsobila asi moja mama, ktorú preložili za vedúcu osobného oddelenia z podniku na závod do Drnavy. Asi preto, že vedela okrem slovenčiny aj dobre maďarsky. Za Rakúsko-Uhorska chodila do školy s vyučovacím jazykom maďarským, hoci to bolo v našom slovenskom meste, v Podbrezovej. Zrejme vybavila s vedúcimi pracovníkmi aj moje preloženie. Nebol som z toho nadšený, pretože mne kancelárska práca príliš nevoňala a nevedel som vôbec po maďarsky. Z tohto dôvodu som v PŠB neprijal umiestenku na tento závod. Bol som však mladý a nevedel som sa brániť. Autority na podniku ma rýchle prehovorili. Stále našli argumenty, ktoré som nevedel vyvrátiť. Keď som odchádzal, ťažko mi bolo sa rozlúčiť s Ilonka néni, ale aj s chlapmi a technikmi na úseku. Smutno mi bolo aj za samotným malým, ale milým mestom Dobšiná, ktoré som si tak obľúbil. V Dobšinej bol v tom čase dobrý futbal, v zime hokej, bolo tam kino, reštaurácia, kultúrni ľudia a v nemalej miere baňa, ktorá mi prirástla k srdcu. Utešoval som sa, že z Drnavy je to neďaleko a môžem sa hocikedy do Dobšinej prísť pozrieť. V živote je to už tak „človek mieni a život mení“. Na návštevu Dobšinej som sa dostal až po rokoch, keď som sa vrátil z vojenčiny.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay






























Dobšinský kováč Samuel Burger
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-