Dedičnej boli niektoré pracoviská, kde sa v rude vyskytovali vložky kremeňa, ktoré pri vŕtaní dokázali zbrúsiť ostrie vrtáku úplne až do pologule. V kováčskej dielni bolo potrebné denne vykuť 20 až 30 vrtákov a urobiť ešte iné práce. Vykuť kramle, železa na šutpysk (otvor na vypúšťanie rudy zo sýpa), jazyky na výhybku a pod. My sme na úseku takého kováča mali. Bol to Samuel Burger. Mal okolo päťdesiatky, strednej svalnatej postavy. Vtedy kulturizmus bol neznámy pojem. Ten chlap však mal tak vypracované svalstvo, že Schwarzeneger by mal čo robiť, aby sa mohol rovnať k nemu. Majster to bol naslovovzatý s výbornou znalosťou svojho remesla. Mal dvoch pomocníkov a keď naraz tromi kladivami začali kuť železo, bola to typická kováčska hudba, ktorú už v dnešných časoch nemôžeme nikde počuť. Kováčska dielňa okrem kováčstva nám slúžila aj ako „výskumne pracovisko pre zisťovanie kvality rudy“. V revíre Rima boli pracoviská, kde metasomatóza spôsobila prechody sideritov do ankeritov a bolo to nerozoznateľné, ani keď sme kusy rudy rozbili kladivom. Všetko bolo čierne, siderit, ankerit aj grafitické bridlice. Baníci už boli naučení tak, že keď nevedeli zistiť či odstrelený materiál je ruda, prišli nás zavolať to posúdiť. Pokým sme nedali súhlas, nenakladali rudu do sýpa. Vedeli, že kvalita rudy je prísne sledovaná a pri nedodržaní predpísaných parametrov prišli by všetky pracoviská na rúbaní o prémie. Naša kontrola pozostávala z vizuálnej kontroly, potom sme kus rudy poťažkávali v ruke a veľmi často sme ani my nevedeli určiť kvalitu. Vtedy prišla skúška overená viacročnou praxou. Vyniesli sme niekoľko kusov odstrelenej rudy do kováčskej dielne, dali sme ich do ohniska a pustili viac vzduchu, aby sa tieto kúsky rudy dobre vyžíhali. Keď vybraté vychladli, doniesli sme banský kompas a kúskom rudy sme sa približovali k magnetickej strelke za sklom. Keď sa táto začala bláznivo krútiť, vedeli sme, že je to dobrá ruda. Keď sa strelka pohla iba vtedy, keď bol kúsok skúmanej horniny v tesnej blízkosti strelky, tak to bol iba slabší ankerit. Podľa toho sme vydali príkaz nakladať materiál, alebo použiť ho ako podsádzku. Rád som sa chodil do kováčskej dielne porozprávať s Burger-báčim. Často mi rozprával zážitky z vojny, aj z normálneho života. Tiež som sa rád prizeral, keď traja kováči kuli železo. Všetci pracovali bez košieľ v lete aj v zime. Boli to svalnatí chlapi, ale starý Burger mohol so svojou svalnatou postavou hrať vo filme Samsona alebo Herkulesa. Raz som mu povedal, že takú postavu by mu závidel aj majster sveta v zápasení. On sa iba usmial a povedal, že keď bol na odvode za vojaka, tak doktor, ktorý ho prezeral, odišiel zavolať ďalších troch doktorov, aby sa na neho prišli pozrieť. Pozerali sa na neho ako vyjavení a nakoniec taký starý doktor sa ho opýtal, že aký šport pestuje. On im odpovedal, že od pätnástich rokov kladivo. Doktorovi sa oči rozsvietili a pohotove sa spýtal, že koľko metrov hodí. „Ta podľa teho jak uteká učen, ked plano udre kladivom na železo.“ Nakoniec im to došlo, že on je kováč a nie vrcholový športovec v hode kladivom.
V kováčskej dielni bola veľká kovadlina, možno ešte z čias Slovenského štátu. Jej vek prezrádzali jamky vyhĺbené po celom obvode hornej rovnej plochy, ktoré vznikli pri vykovávaní nespočetného množstva špirálových vrtákov. Burger báči chodil mesačne najmenej trikrát do kancelárie pýtať, aby sme mu vypísali žiadanku na novú kovadlinu. Vedúci nakoniec žiadanku vypísal, ale problém bol v tom, že zásobovači nevedeli nájsť výrobcu čo vyrába kovadliny. Bolo treba čakať, pokým kovadlinu niekde zoženú. Bol už asi september, keď ma poslal vedúci do skladu vo Vlachovskej Maši fasovať materiál. Na dovoz materiálu nám stále pristavovali nákladné auto Praga RND. Keď som prišiel do skladu, vedúci skladu mi hrdo zahlásil, že sme dostali dlho očakávanú kovadlinu. Naložili sme vyfasovaný materiál a nakoniec dvaja skladoví robotníci horko-ťažko naložili kovadlinu na náklaďák. Položili ju stojato celkom ku zadnému čelu korby. Ja som sa tešil z kovadliny a už som sa nevedel dočkať, ako sa bude tváriť Burger báči, keď mu to poviem. Prišli sme na úsek, ihneď som utekal do kováčskej dielne mu to oznámiť. V dielni bol sám, práve desiatoval. Povedal som mu, že sme doviezli novú kovadlinu. Položil rýchlo chlieb so slaninou na ponk a ponáhľal sa k autu. „Kde máte pomocníkov, ako to chcete odniesť?“ opýtal som sa. „Ta čó, jednú kovadlinu lem odnesem, nie?“ Ponáhľal sa, že som za ním nestačil. Zadné čelo korby bolo už otvorené a na korbe „trónila“ novučičká kovadlina. Tvár Burger báčimu sa rozjasnila do blaženého úsmevu, že mi pripadal ako malý chlapček, ktorý dostal na Vianoce pod stromček vytúženú hračku. Potom pravou rukou kovadlinu objal, tak ako keď objímame dievča okolo drieku, šklbol a už kovadlina bola v objatí jeho paže. Obrátil sa a pristúpil ku mne. V tvári šťastný úsmev, nijaká bolestivá grimasa z váhy kovadliny. Pustil sa so mnou do reči, držiac kovadlinu rovno nad mojimi nohami. Ja som tú kovadlinu odhadoval asi na 60 kg. Uvedomil som si, že keby mu tá kovadlina spadla mne na nohy, tak skončím na invalidnom vozíku. Preto som ustúpil o krok dozadu. On zase podišiel ku mne, voľnou rukou ma potľapkával po pleci a začal mi vykladať, že na tej starej kovadline sa nedali kvalitne vykuť niektoré veci. Čo som mal robiť, musel som stáť a počúvať majstra kováča. Musím sa priznať, že som mal strach a moje oči boli stále upreté na kovadlinu. Bolo to možno aj päť minút. Burger báči stál s kovadlinou, ako keby to bola krabica s topánkami a rapotal mi ako stará baba na trhu. Nakoniec som mu povedal, aby odniesol kovadlinu do dielne, lebo musíme vyložiť materiál z korby auta. Pobral sa a pomalým krokom odchádzal, nesúc kovadlinu bez viditeľnej námahy. Mne sa uľavilo. Uvedomil som si, čo je to za sila v tých jeho svaloch.
V Dobšinej som sa už cítil ako doma. V bani som tiež bol zabehaný a tak sa zdalo, že nič nemôže narušiť môj pokojný život. Asi v polovici októbra som dostal z podnikového riaditeľstva oznámenie, že sa mám zúčastniť šesťtýždňového normovačského kurzu v Helcmanovciach. Volal som na podnik, aby som zistil načo mi bude potrebný uvedený kurz. Bolo mi povedané, že sa začne pripravovať nový zborník noriem pre rudné bane. Preto je dôležité, aby aj prevádzkoví technici vedeli zaujať k tomu stanovisko. K vysvetleniu dodali vtedy veľmi obľúbenú vetu, že som mladý a budem to niekedy v živote potrebovať. Vedúci Stano sa záhadne usmieval a povedal, že nie je vylúčené, že podnik má so mnou nejaké úmysly. Mal pravdu. Po skončení normovačského kurzu v Helcmanovciach som bol preložený za ekonóma na závod Drnava. Všetko toto dianie spôsobila asi moja mama, ktorú preložili za vedúcu osobného oddelenia z podniku na závod do Drnavy. Asi preto, že vedela okrem slovenčiny aj dobre maďarsky. Za Rakúsko-Uhorska chodila do školy s vyučovacím jazykom maďarským, hoci to bolo v našom slovenskom meste, v Podbrezovej. Zrejme vybavila s vedúcimi pracovníkmi aj moje preloženie. Nebol som z toho nadšený, pretože mne kancelárska práca príliš nevoňala a nevedel som vôbec po maďarsky. Z tohto dôvodu som v PŠB neprijal umiestenku na tento závod. Bol som však mladý a nevedel som sa brániť. Autority na podniku ma rýchle prehovorili. Stále našli argumenty, ktoré som nevedel vyvrátiť. Keď som odchádzal, ťažko mi bolo sa rozlúčiť s Ilonka néni, ale aj s chlapmi a technikmi na úseku. Smutno mi bolo aj za samotným malým, ale milým mestom Dobšiná, ktoré som si tak obľúbil. V Dobšinej bol v tom čase dobrý futbal, v zime hokej, bolo tam kino, reštaurácia, kultúrni ľudia a v nemalej miere baňa, ktorá mi prirástla k srdcu. Utešoval som sa, že z Drnavy je to neďaleko a môžem sa hocikedy do Dobšinej prísť pozrieť. V živote je to už tak „človek mieni a život mení“. Na návštevu Dobšinej som sa dostal až po rokoch, keď som sa vrátil z vojenčiny.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Dobšinský kováč Samuel Burger
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-