sa stali z nich nerozluční priatelia, a to napriek tomu, že sa neustále hádali. Učilište opúšťali s haviarskym listom vo vrecku a stali sa z nich už dospelí chlapi. Jano bol chlapisko so širokou hruďou a silnými rukami, Jožo bol o niečo nižší, štíhlejšej postavy. Povahove sa veľmi líšili. Jano bol vznetlivý. Stačilo málo a hneď sa s niekým hádal. Ľuďom pripomínal takého vznetlivého kohúta, tak mu dali meno „Kakaš“, čo v maďarčine znamená kohút.
Jožo bol pravý opak Jana.
Bol rozvážny, veľmi vtipný a vedel si získať priateľov medzi osadenstvom bane. Po vyučení pracovali na banských pracoviskách bane Sadlovský ako pomocní haviari a celkom slušne zarábali. Boli mladí muži, tak sa začali pekne obliekať a všade chodili spolu ako rodní bratia. Na „Banícky deň“ večer na zábave sa spoznali s dvoma veľmi milými a peknými dievčatami, ktoré tvorili tiež podobnú priateľskú dvojicu, iba s tým rozdielom, že sa medzi sebou nehádali ako oni dvaja. Zo známosti časom vznikla láska, ktorá pretrvala aj počas ich základnej vojenskej služby, na ktorú museli narukovať. Vrátili sa z vojenčiny a nastúpili do práce znovu na baňu Sadlovský. Vedúci sa potešil, nakoľko ich poznal ako dobrých a spoľahlivých pracovníkov. Zadelil ich raziť prieskumnú chodbu, kde pracovali iba na jednu zmenu z dôvodu zlého vetrania na pracovisku. Za krátky čas sa so svojimi snúbenicami oženili. Začali pre nich obvyklé radosti a starosti mladomanželského života. Dobre všetci vieme, že novomanželia potrebujú byt. Perspektívni mladí baníci dostali byt v závodnej bytovke a keď ho už mali, bolo potrebné zaobstarať nábytok, zariadenie do kuchyne, rádio, televízor, detskú izbu, kočík a mohol by som menovať potrebné veci do nekonečna. Hoci dobre zarábali, peňazí bolo stále málo. Prestali navštevovať zábavy a plesy, ale neprestali sa stretávať každú nedeľu, raz u jedných, raz u druhých. Boli to veľmi príjemné a veselé stretnutia, lebo boli všetci vo veľmi úprimnom priateľskom vzťahu. Jožo svojím humorom ich bavil a získal si obľubu v celej spoločnosti. Pri jednom takom posedení popíjali vínečko a Jožo ako obvykle sršal humorom. Janova manželka ho kamarátsky objala a povedala, že závidí kamarátke takého veselého partnera a Janovi povedala, že aj on by sa mal viac usmievať a nie na všetko frflať ako nejaký starý dedo. Lenže Janova reakcia bola taká, že do mozgu sa mu zavŕtal kliešť žiarlivosti. V pondelok, keď prišli na pracovisko, bol Jano zamĺkly. Vydával rozkazy ako brechajúci pes. Jožo so smiechom sa opýtal: „Čo je s tebou. Marika ti nedala?“ Na to Jano vybuchol, že on už vidí ako si oni dvaja s jeho Marikou rozumejú, aj sa objímajú. K nemu že začína byť chladná a keď on príde k nim, tak štebotá ako lastovička. Osočil ho, že niečo medzi sebou majú. Jožo mu to vyvracal, že si iba dobre rozumejú a na jeho žartoch sa zasmeje aj Mariena, aj jeho vlastná manželka. Doporučil mu, aby sa zamyslel nad sebou, lebo v poslednom čase sa stáva z neho frfloš a za hocijakú maličkosť sa oborí na manželku, pričom nevyberá slová. Po mnohých rokoch sa ich priateľstvo naštrbilo. Ale potrebovali obidvaja dobre zarobiť, tak nevraživosť musela ísť bokom. Jožo sa dennodenným Janovým prejavom žiarlivosti iba vysmieval, čo ešte viac provokovalo výbojného Jana. Každonedeľné návštevy sa vytrácali, vyhľadávali sa všelijaké výhovorky a najviac tým trpeli manželky, stále dobré kamarátky, ktoré vedeli o tom čo sa medzi chlapmi odohráva.
V robote však museli makať a hýbať rozumom
ako čo najvyššie splniť normu v razení prieskumnej chodby, od čoho závisela dobrá výplata. Jano si spomenul ako sa v učilišti učili rôzne druhy zálomov pri razení chodby. Najviac mu v hlave vŕtala myšlienka použiť pri razení priamy valcový trieštivý zálom, medzi baníkmi známy ako „kanadský“. Navrhol Jožovi, aby ho vyskúšali. Jožo okamžite s tým súhlasil, že je načase zaviesť do razenia nové spôsoby a nie tradične vŕtať na „Taliana“ alebo klinový zálom. Pustili sa vŕtať dvomi vŕtačkami dvojmetrové vrty do kruhu, ktorý mal priemer okolo 80 centimetrov.
Rozhodli sa, že odpália iba tieto zálomové vrty, aby sa presvedčili aký zálom sa vytvorí odstrelom. Vývrty nabili trhavinou a rovnakými časovými palníkmi, upchali riadnou hlinenou upchávkou a odpálili. Na druhý deň ráno takmer utekali od šachty do čelby chodby, lebo ich hnala zvedavosť. Na predku ich čakalo milé prekvapenie. Valcový zálom bol odstrelený tak, ako by ho vytesal kamenosochár oceľovým dlátom do skaly. Asi dve tretiny horniny zo zálomu bolo rozhodených v chodbe a tretina roztrieštenej horniny ostala v zálome. Jano bez slova vzal gracu (motyku) a začal vyhrabávať horninu zo zálomu. Nakoniec už s gracou nedosiahol vyhrabávať, tak kázal Jožovi, aby vliezol do zálomu a horninu rukou vyhrabal. Jožo mu oponoval, že také malé množstvo horniny v zálome nemôže vadiť odstrelu prebierkových vrtov. Priečny Jano zase stratil rozvahu. Vynadal Jožovi do všelijakých somárov, poserov a naštvaný chcel nasilu presadiť svoje. Začal sám liezť do zálomu. On bol plecnatý silný chlap, tak do zálomu sa vťahoval s vystretými rukami pred hlavou. Horko-ťažko niečo málo sa mu podarilo zo zálomu vyhrabať a pritom sa vtiahol do neho takmer celý, iba baganče mu trčali vonku. Hrabal jednou rukou, ale ten drobný forot (odstrelená hornina) hrabal iba pod seba. Za malú chvíľu sa už nevedel pohnúť ani dopredu ani dozadu. Zakričal na Joža, aby ho vytiahol zo zálomu. Jožo využil túto situáciu na to, aby mu dal riadnu príučku. „Kto ti kázal tam liezť? Keď si sám tam vliezol, tak sám aj vylez!“ Jano naštvaný reval na neho, aby nerobil voloviny, aby ho ihneď vytiahol za nohy von zo zálomu. „Určite nevieš vyjsť von?“ opýtal sa Jožo. „Nie, nie, len ma ťahaj!“ Jožo sa naklonil k zálomu aby ho Jano dobre počul a spustil. „Počúvaj, ty somár. Doteraz si nemal príčinu žiarliť, ja by som to kamarátovi nikdy neurobil. Ty to však máš zavŕtané v hlave. Teraz keď nevieš vyliezť zo zálomu, tak ťa tu nechám a idem ku tvojej Marike. Ver mi, že teraz už budeš mať prečo žiarliť.“ Zobral lampu a pobral sa z pracoviska. Ešte si vypočul strašné zúrivé nadávky vychádzajúce zo zálomu. Odišiel až na nárazisko k šachte. Tam porozprával narážačom čo sa udialo na ich pracovisku. Prevažne vedeli o chorobnej Janovej žiarlivosti a poznali aj jeho výbušnú povahu. Po takej štvrťhodinke sa vrátil na pracovisko. Spýtal sa ho, či už mu vychladla jeho hlúpa hlava a či ho nemrzí, že už aj ostatní pracovníci na bani sa mu smejú. Vytiahol Jana za nohy zo zálomu a čakal či mu jednu nevrazí. Jano však iba neisto stál na nohách, lebo v zálome nedostával dostatok čerstvého vzduchu. Plný zlosti zazeral na neho ako rozzúrený býk. Nakoniec zhúkol: „Ideme vŕtať.“ Doniesli do predku vŕtačky, odvŕtali pribierkové vrty, nabili a odstrelili. Tak ako v básni o Jánošíkovej družine „pri ohníčku sedia, slovka nepovedia“, tak bez slova robili aj oni. Robiť vedeli a stačili iba pokyny kývnutím hlavy, alebo ukázaním rukou. Vyfárali, okúpali sa a po zápise odchádzali spolu mlčky k autobusu. Keď prichádzali k zastávke autobusu, Jano zahundral „ideme na pivo“. Vošli do krčmy na Rožňava Bani. Z piva boli aj poldecáky a vyrozprávali si všetko, čo im ich priateľstvo naštrbilo. Tvrdohlavý Jano si už uvedomil, že ľudia sa mu začínajú posmievať za jeho chorobnú a neoprávnenú žiarlivosť. Hádam prvý raz v živote sa ich manželky tešili, že chlapi sa opili, keď ich zbadali kamarátsky sa držať za plecia a mierne sa tackať po ceste, keď prichádzali domov. Od tejto doby sa ich priateľstvo obnovilo, z čoho mali radosť aj obidve manželky.
V razení banskej chodby dosahovali veľmi pekné výsledky
a tým aj dobré zárobky. Neskôr túto pohodu narušila zobúdzajúca sa zákerná choroba, ktorá zožierala Jožovi zdravie. Z toho dôvodu ho museli preložiť na ľahšiu prácu a neskôr už robil iba časomerača pri normovačoch. Pomerne v mladom veku opustil naše rady. Baníci si na neho spomínali ako na dobrého baníka a dobrého veselého kamaráta. Jano robil v bani až do odchodu na dôchodok. Do poslednej chvíle však ostal “Kakaš“. Robil na porube, kde na stojku pri jeho fáranke niekto pribil dreveného farebného kohúta z detskej drevenej hojdačky. „Kakaš“ však už bol starší baník, blížiaci sa k dôchodku. Dávno sa zmieril so svojou prezývkou a bral to už tiež s humorom. V mladšom veku by dreveného kohúta určite rozrúbal sekerou a nie jedného baníka z blízkych pracovísk by bol vyšetroval metódou „rukou chytiť pod krk a povedz kto to bol“.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Liečenie žiarlivosti baníckym spôsobom
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-