Baníckej fakulte v Košiciach. Hoci som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna Ruda, dohodli sme sa s manželkou, že budem študovať dennou formou. Po krátkom čase sme zistili, že poskytované štipendium nám nestačí na zabezpečenie potrieb rodiny a mne na zaplatenie stravy a bytu v internáte. Po ukončení prvého ročníka som sa ponáhľal na závod ŽB Rožňava, aby som mohol odpracovať brigádu počas prázdnin. Riaditeľ ma poslal na baňu Malý Vrch, odkiaľ som odišiel na štúdium. Kolegovia ma s radosťou privítali a ihneď mi navrhovali, aby som robil technika, lebo oni by si radi vyčerpali dovolenku. Budú ma viesť na údržbe v časovej mzde s prémiami a za dva mesiace si môžem slušne privyrobiť. Vysvetlil som im, že radšej by som robil na pracovisku pomocného haviara, lebo potrebujem lepší zárobok. Nakoniec mi Jožo Cmorik navrhol, že ma zadelí do rýchloražby prekopu na ložisko Péntek Patak (maďarský názov značí Piatkový potok), za pomocného haviara. Robil som spolu s mojím priateľom z Pače Pištom Cmorikom, ktorý bol hlavným predákom celého kolektívu. Ražba sa robila v trojsmennej prevádzke. Prvý mesiac sme vyrazili 98 metrov. Zárobky sme mali výborné. V auguste sme naštartovali na prekonanie podnikového rekordu v razení chodieb, ktorý sme aj prekonali vyrazením 126 metrov za mesiac. Robota mi dala zabrať, ale v rodine sme boli spokojní, lebo sme si mohli uložiť na vklad v Sporiteľni asi 7000 Kčs. Mali sme vytvorenú rezervu, z ktorej sme mohli vyberať po malých čiastkach a tak si prilepšovať k štipendiu. Po druhom ročníku som pracoval v hĺbení šachty Bernardy s Karolom Žembérym, aj tam som mal veľmi dobré zárobky. Finančné pomery v rodine boli celkom vyhovujúce. V januári roku 1964 sa nám narodila dcéra Soňa. Nemohol som nechať manželku s dvoma deťmi samotnú a preto po treťom ročníku som si podal žiadosť ukončiť štúdium diaľkovou formou. Závod ma zadelil za technika na Malý Vrch. Baňu som poznal. Prekop na Péntek Patak už bol vyrazený a ložisko už bolo rozfárané, v jednotlivých blokoch sa už rúbalo. Zo štvrtého obzoru bola jedna zo sideritových žíl dobývaná šikminou, ktorá vyúsťovala až na úroveň prekopu. Šikmina bola v štádiu pred podsádzaním, preto boli upravené nerovnosti stien a stropu trhacími prácami. Na šikmine ležala odstrelená vrstva asi 60 ton rudy. Po prefáraní pracovísk na tomto horizonte som mal pokračovať v prefáraní pracovísk na 4. obzore v Anton šachte. Keby som sa vracal po celom prekope a hlavnej chodbe k šachte, bolo by mi potrebné prejsť vzdialenosť asi dvoch kilometrov. V snahe skrátiť si cestu som sa rozhodol, že zbehnem dolu po šikmine a fárankou v komíne zídem po rebríkoch. Takto sa rýchlo dostanem na 4. obzor Anton šachty. Šikmina v tejto zmene nebola obsadená. Nevedel som, že doobeda v zmene už začali šikminu čistiť (spúšťať rudu do sýpa), čím čelo rudnej vrstvy bolo skopané a vrstva rudy svojou váhou na kritickom úklone sklzu bola iba časovanou bombou, kedy sa pohne dolu šikminou. Keď som začal kráčať dolu šikminou, urobil som asi päť krátkych skokov, čím som vyvolal, že celá vrstva rudy sa pohla po úklone ako lavína snehu v horách. Na moje nešťastie sa mi nohy v gumených čižmách zaborili do rudy takmer do polovice lýtok, takže už som nemohol z lavíny vyskočiť niekde na okraj šikminy. Neostávalo mi nič iné iba zaujať lyžiarsky postoj v zjazde. Mozog mi pracoval na vysoké obrátky a v okamihu som vymyslel plán záchrany. Ruda sa sypala asi do 70 metrov hlbokého sýpa, ktorý bol vystužený v drevených vencoch z banskej guľatiny. Sýpny otvor bol asi 1,2 krát 1 meter. Keby som tam padol, ruda ma zasype a to by bol môj hrob. Preto som sa rozhodol, že keď ma ruda dotiahne na okraj sýpa, musím lampu prehodiť na druhú stranu a tigrím skokom preskočiť otvor sýpa. Iba takto sa môžem zachrániť. Počas kĺzania sa s rudou som karbidku s mosadzným reflektorom držal vysoko a svietil ňou dopredu. Napätý som vyčkával na vhodný okamih, aby som sa dobre odrazil a preskočil na druhú stranu sýpa. Kamenná lavína ma dopravila na okraj sýpu. Karbidku som prehodil na druhú stranu. Napol som svaly a plnou silou som sa odrazil ako mačka. Preletel som nad škeriacou sa čiernou dierou sýpa. Karbidka pri dopade zhasla, ja som dopadol na druhú stranu na rudu. Pocítil som pálčivú bolesť na obidvoch dlaniach, lebo som si ich odrel pri dopade na tvrdú rudu. Nedbajúc na to potme som sa odplazil čo najďalej od sýpa. Nervové napätie povolilo. Začala mnou lomcovať triaška a drkotanie zubami. Na nečinnosť však nebol čas. Potreboval som čo najskôr nájsť karbidku. Zacítil som pach acetylénu, ktorý z nej unikal. Začal som sa po tme plaziť tým smerom. Po krátkom tápaní naďabil som rukami na lampu. Potme som ju skontroloval, hlavne sa presvedčil, či sa neodlomil horák. Bola v poriadku. Otvoril som trochu vodu a potom škrtol zápalkou. V rúbaní sa rozlialo svetlo a ja som si obzeral doráňané ruky. Považoval som to za maličkosť oproti tomu, čo mi hrozilo pri páde do sýpa. Zodvihol som drevené veko fáranky a zliezol na 4. obzor. Tam pri elektrickom osvetlení som si poobzeral lampu. Nebola veľmi poškodená, mala iba malú priehlbinku na vodnej nádržke. Utešoval som sa, že zase stál pri mne môj „Anjel strážny“ tak, ako v mnohých prípadoch počas mojich fáraní v rôznych baniach za 38 rokov môjho pôsobenia v baníctve. Táto príhoda však bola pre mňa poučením, že nie je vždy kratšia cesta lepšia a platí, „že pomaly ďalej zájdeš a niekedy aj dlhšou cestou skôr dôjdeš“.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Tréning zjazdového lyžovania v rudnej lavíne
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-