Baníckej fakulte v Košiciach. Hoci som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna Ruda, dohodli sme sa s manželkou, že budem študovať dennou formou. Po krátkom čase sme zistili, že poskytované štipendium nám nestačí na zabezpečenie potrieb rodiny a mne na zaplatenie stravy a bytu v internáte. Po ukončení prvého ročníka som sa ponáhľal na závod ŽB Rožňava, aby som mohol odpracovať brigádu počas prázdnin. Riaditeľ ma poslal na baňu Malý Vrch, odkiaľ som odišiel na štúdium. Kolegovia ma s radosťou privítali a ihneď mi navrhovali, aby som robil technika, lebo oni by si radi vyčerpali dovolenku. Budú ma viesť na údržbe v časovej mzde s prémiami a za dva mesiace si môžem slušne privyrobiť. Vysvetlil som im, že radšej by som robil na pracovisku pomocného haviara, lebo potrebujem lepší zárobok. Nakoniec mi Jožo Cmorik navrhol, že ma zadelí do rýchloražby prekopu na ložisko Péntek Patak (maďarský názov značí Piatkový potok), za pomocného haviara. Robil som spolu s mojím priateľom z Pače Pištom Cmorikom, ktorý bol hlavným predákom celého kolektívu. Ražba sa robila v trojsmennej prevádzke. Prvý mesiac sme vyrazili 98 metrov. Zárobky sme mali výborné. V auguste sme naštartovali na prekonanie podnikového rekordu v razení chodieb, ktorý sme aj prekonali vyrazením 126 metrov za mesiac. Robota mi dala zabrať, ale v rodine sme boli spokojní, lebo sme si mohli uložiť na vklad v Sporiteľni asi 7000 Kčs. Mali sme vytvorenú rezervu, z ktorej sme mohli vyberať po malých čiastkach a tak si prilepšovať k štipendiu. Po druhom ročníku som pracoval v hĺbení šachty Bernardy s Karolom Žembérym, aj tam som mal veľmi dobré zárobky. Finančné pomery v rodine boli celkom vyhovujúce. V januári roku 1964 sa nám narodila dcéra Soňa. Nemohol som nechať manželku s dvoma deťmi samotnú a preto po treťom ročníku som si podal žiadosť ukončiť štúdium diaľkovou formou. Závod ma zadelil za technika na Malý Vrch. Baňu som poznal. Prekop na Péntek Patak už bol vyrazený a ložisko už bolo rozfárané, v jednotlivých blokoch sa už rúbalo. Zo štvrtého obzoru bola jedna zo sideritových žíl dobývaná šikminou, ktorá vyúsťovala až na úroveň prekopu. Šikmina bola v štádiu pred podsádzaním, preto boli upravené nerovnosti stien a stropu trhacími prácami. Na šikmine ležala odstrelená vrstva asi 60 ton rudy. Po prefáraní pracovísk na tomto horizonte som mal pokračovať v prefáraní pracovísk na 4. obzore v Anton šachte. Keby som sa vracal po celom prekope a hlavnej chodbe k šachte, bolo by mi potrebné prejsť vzdialenosť asi dvoch kilometrov. V snahe skrátiť si cestu som sa rozhodol, že zbehnem dolu po šikmine a fárankou v komíne zídem po rebríkoch. Takto sa rýchlo dostanem na 4. obzor Anton šachty. Šikmina v tejto zmene nebola obsadená. Nevedel som, že doobeda v zmene už začali šikminu čistiť (spúšťať rudu do sýpa), čím čelo rudnej vrstvy bolo skopané a vrstva rudy svojou váhou na kritickom úklone sklzu bola iba časovanou bombou, kedy sa pohne dolu šikminou. Keď som začal kráčať dolu šikminou, urobil som asi päť krátkych skokov, čím som vyvolal, že celá vrstva rudy sa pohla po úklone ako lavína snehu v horách. Na moje nešťastie sa mi nohy v gumených čižmách zaborili do rudy takmer do polovice lýtok, takže už som nemohol z lavíny vyskočiť niekde na okraj šikminy. Neostávalo mi nič iné iba zaujať lyžiarsky postoj v zjazde. Mozog mi pracoval na vysoké obrátky a v okamihu som vymyslel plán záchrany. Ruda sa sypala asi do 70 metrov hlbokého sýpa, ktorý bol vystužený v drevených vencoch z banskej guľatiny. Sýpny otvor bol asi 1,2 krát 1 meter. Keby som tam padol, ruda ma zasype a to by bol môj hrob. Preto som sa rozhodol, že keď ma ruda dotiahne na okraj sýpa, musím lampu prehodiť na druhú stranu a tigrím skokom preskočiť otvor sýpa. Iba takto sa môžem zachrániť. Počas kĺzania sa s rudou som karbidku s mosadzným reflektorom držal vysoko a svietil ňou dopredu. Napätý som vyčkával na vhodný okamih, aby som sa dobre odrazil a preskočil na druhú stranu sýpa. Kamenná lavína ma dopravila na okraj sýpu. Karbidku som prehodil na druhú stranu. Napol som svaly a plnou silou som sa odrazil ako mačka. Preletel som nad škeriacou sa čiernou dierou sýpa. Karbidka pri dopade zhasla, ja som dopadol na druhú stranu na rudu. Pocítil som pálčivú bolesť na obidvoch dlaniach, lebo som si ich odrel pri dopade na tvrdú rudu. Nedbajúc na to potme som sa odplazil čo najďalej od sýpa. Nervové napätie povolilo. Začala mnou lomcovať triaška a drkotanie zubami. Na nečinnosť však nebol čas. Potreboval som čo najskôr nájsť karbidku. Zacítil som pach acetylénu, ktorý z nej unikal. Začal som sa po tme plaziť tým smerom. Po krátkom tápaní naďabil som rukami na lampu. Potme som ju skontroloval, hlavne sa presvedčil, či sa neodlomil horák. Bola v poriadku. Otvoril som trochu vodu a potom škrtol zápalkou. V rúbaní sa rozlialo svetlo a ja som si obzeral doráňané ruky. Považoval som to za maličkosť oproti tomu, čo mi hrozilo pri páde do sýpa. Zodvihol som drevené veko fáranky a zliezol na 4. obzor. Tam pri elektrickom osvetlení som si poobzeral lampu. Nebola veľmi poškodená, mala iba malú priehlbinku na vodnej nádržke. Utešoval som sa, že zase stál pri mne môj „Anjel strážny“ tak, ako v mnohých prípadoch počas mojich fáraní v rôznych baniach za 38 rokov môjho pôsobenia v baníctve. Táto príhoda však bola pre mňa poučením, že nie je vždy kratšia cesta lepšia a platí, „že pomaly ďalej zájdeš a niekedy aj dlhšou cestou skôr dôjdeš“.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay






























Tréning zjazdového lyžovania v rudnej lavíne
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-