On asi s dvojročným odstupom od môjho ročníka študoval diaľkovou formou na VŠT - BF v Košiciach. Zoznámili sme sa na fakulte a často sme sa tam stretávali. Zavolal ma do kancelárie, aby som tam vyčkal, kým príde podnikový riaditeľ. Oznámil sekretárke riaditeľa, aby ma potom zavolala. Stano ma zhruba zoznámil s celkovou situáciou na závode. Keď došiel „podnikový“, v kancelárii riaditeľa závodu sme sa dohodli na mojom zadelení, na platovom zaradení a tiež na byte, kde budem bývať s rodinou. Závodný riaditeľ mi dal k dispozícii krídlo bloku na slobodárni, ktoré som si dal prerobiť na komfortný byt s tromi izbami, s kuchyňou, kúpeľňou a špajzou, takže som mal byt ako minister. Podnikový mi určil tri mesiace na zapracovanie. Mesiac na správe závodu, čo znamenalo spoznať všetky útvary, mesiac na úpravni a mesiac na bani.
Môžem povedať, že Smolník s problematickým žilníkovým zrudnením, so zložitou úpravou rudy, kolektívnou a selektívnou flotáciou bol pre mňa doplňujúcou učebnicou z úpravy rúd.
Vďaka sedemročnému pôsobeniu v Smolníku som sa zdokonalil po technickej stránke tak, že som sa mohol zaradiť k dobrým banským odborníkom. Bol som rád, že som nezostal pracovať na rožňavskom závode, tam by sa moje jedničky z úpravníctva a geológie, ktoré som mal vo vysokoškolskom indexe, bez úžitku vyparili. V bani som si nepotreboval doplňovať žiadne vedomosti, lebo v baníčine som už mal dostačujúcu prax za sebou. Možno až veľmi rýchlo som sa spriatelil s technikmi, ale aj s baníkmi a ostatným personálom závodu.
V decembri 1977 som bol vyslaný ako banský expert na Kubu. Po ukončení trojročného kontraktu na Ministerstve baníctva a geológie v Havane som sa z rodinných dôvodov do Smolníka už nevrátil. Pôsobenie v Smolníku aj dnes považujem za jedno z najkrajších období, prežitých v mojej dlhoročnej baníckej práci.
Spomínam si na ranné raporty a pracovné porady, na ktorých boli vyrieknuté humorné výroky, ktoré som si ako „perličky“ poctivo zapisoval a aj dnes mi vyvolajú úsmev na tvári. Autor týchto výrokov bol prevažne hlavný mechanik Rudo. Bol to veľmi priateľský človek a veľmi kľudný, ktorého nič nevedelo vyprovokovať k zvýšeniu hlasu na poradách. On však svojím neotrasiteľným kľudom vedel často niekoho z prítomných riadne vytočiť. V práci bol veľmi svedomitý a dochvíľny. Často sa aj po pracovnej dobe zdržiaval vo svojej kancelárii a venoval sa zhotovovaniu technických výkresov pre dielne, alebo rôznym potrebným prepočtom. Na to jeho vysedávanie v kancelárii však stále nadávala manželka, ktorá mu vytýkala, že viacej je v robote ako doma. Darmo, jeho náročná práca si to vyžadovala. Zodpovedal za mechanickú dielňu, ktorá musela plniť náročné požiadavky bane, kde agresívna voda poškodzovala a znižovala životnosť strojného zariadenia. Náročné práce boli aj pre úpravňu, tam strojné zariadenie bolo vystavené korózii vplyvom rôznych chemikálii používaných v upravárenskom procese. Vedúci pracovníci bane a úpravne často na poradách slovne napádali hlavného mechanika, že mešká s vyhotovením požadovaných prác. Nijaké provokovanie ho však nevyviedlo z miery. Rudo si stále zachoval kľud a odpovedal výlučne spišským nárečím, v ktorom nikdy nevyslovil „ch“, iba „h“. Na jednom rannom raporte mu vedúci bane Miško Širovský so zvýšeným hlasom vytýkal, že niečo pre baňu neurobil. Rudo so stoickým kľudom sa ho opýtal: „Dal si žiadanku na prácu?“ Miško podráždene vykríkol: „Len to urob, žiadanku ti hneď vypíšem.“ Rudo začal pomaly recitovať: „Smernice podnikového riaditeľa č. 56 z roku 1972 ukladajú, že na každú prácu v Mehanickej dielni muší byc daná žiadanka. Ked ty mi dáš žiadanku, ta ja ci aj ihlu do šijaceho stroja prevertám.“ Svojím kľudom a neústupčivosťou donútil všetkých vedúcich pracovníkov jednotlivých úsekov na závode, aby na každú prácu vystavili žiadanku. Nestačilo iba na porade povedať, že je niečo v mechanickej dielni potrebné urobiť. Musela byť žiadanka.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-