narezal tenšie dosky, do ktorých povyrezával ornamenty a obil nimi dookola verandu asi do výšky niečo vyše metra. Vo vrchnej časti verandy z vyrezávaných latiek urobil mriežku, ktorá miernila silné slnečné svetlo, ale zachovala verandu vzdušnú. Na verandu si uložil váľandu, aby si mohol niekedy aj zdriemnuť, kreslo, stolík a rádio. Tam pri hudbe si popíjal kávičku, čítal noviny a tak si užíval zaslúžený odpočinok.
Vystrojený vo fáračkách som išiel fárať do bane. Oproti správe závodu bola trafostanica, v ktorej Rudova manželka pracovala ako obsluha. Stála pred dverami trafostanice. Pozdravil som sa jej a opýtal sa, ako sa má. So zmraštenou tvárou mi odpovedala: „ani še nepytajce“ a začala mi rozprávať príhodu, čo sa jej nedávno prihodila.
Doma vytýkala manželovi, že každé odpoludnie vysedáva v kancelárii. On si dáva do poriadku písomnosti, zhotovuje technické výkresy, robí kdejaké výpočty a ona je na všetko doma sama. Potrebuje variť, prať, starať sa o neho aj o deti, vláčiť ťažké tašky s nákupmi potravín a s vecami potrebnými do domácnosti. Je to ďaleko aj do Smolníka aj do Smolníckej Huty a ruky má už vyťahané a bolia ju už aj nohy. Rudo sa vyhováral, že on musí mať veci v poriadku, lebo máva podnikové kontroly a musí plniť aj termíny úloh, ktoré mu boli uložené.
Pripomenul jej, že sa vždy potešia, keď dostane ročné prémie, ktoré niekedy sú aj viactisícové. Potom si môžu dovoliť kúpiť aj dávno plánované veci čo potrebujú. Musela mu to uznať, ale chcela, aby sa zamyslel aj nad jej situáciou. Rudo jej svojsky navrhol riešenie toho problému nasledovne: „Cilko! Dňeška každa moderna žena sebe šedňe do auta, idze sebe nakúpic šicko co jej treba. Auto stoji v garážu a ty vláčiš nákupy v rukoh.“ Oponovala mu, že nemá vodičák a nevie riadiť auto. Rudo v tom nevidel problém, hneď jej navrhol, že ju naučí šoférovať. Podotkol, že keď sa to druhé ženy naučili, tak aj ona sa naučí. Tá myšlienka sa jej zapáčila, lebo vláčenie nákupov z takej diaľky ju veľmi vyčerpávalo. Rudo vybral auto z garáže, sadol si za volant a ona vedľa neho. Potom jej vysvetli, ako sa auto naštartuje.
Obšírne jej predviedol ako sa zaraďujú rýchlosti, ako pustiť spojku, pridať plyn, aby sa auto pohlo. Potom ju posadil na miesto šoféra a skúšala rozbehy a radenie rýchlosti na stojacom aute, ako na trenažéri v autoškole. Po niekoľkonásobnom preskúšaní Rudo bol s ňou spokojný, preto vyhlásil: „Dobre, Cilko, ši to pohopila, teráz idzeme na ostro.“ Naštartovala motor, zasunula jedničku a pomaly púšťala spojku. Bojazlivo pridávala plyn, preto keď sa Octavia pohla, začala trhavo podskakovať dopredu. Rudo jej zakričal: „Cilko, pridaj!“ Ona zmätená stlačila pedál plynu až na podlahu. Octávia zarevala a vyrazila ako splašený kôň. Vyplašená Cilka nevedela ani ako, stočila volantom doľava a auto vrazilo do stredu susedovej vyrezávanej verandy. Drevo trešťalo a po náraze motor zhasol. Auto ostalo stáť. Mali šťastie, že na verande v tom čase nikto nebol. Pani Cilka sa vyjadrila, že taká vystrašená čakala, že od manžela teraz určite schytá nejakú facku. On však kľudným hlasom jej povedal: „Pre Boha, Cilko. Šak ja ci teľo veľo plynu, pridac nekazal.“ Potom vystúpil z auta a išiel sa pozrieť na škodu, ktorú havária spôsobila. Poobzeral auto aj verandu a vrátil sa s tým, že sa nič tak strašného nestalo a povedal: „Verandu so sušedom opravime a na auce už aj tak treba vymenic predné blatníky, ta ho dáme do servisu.“ Skonštatoval, že manželka nemá talent na „šoféra“, ale uznal, že nákupy vláčiť nemôže. Od tej doby si Rudo už vždy našiel čas na šoférovanie, a často ich bolo vidieť spoločne robiť väčšie nákupy v Smolníku alebo v Smolníckej Hute.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-