Po ukončení projektovej prípravy merači vytýčili zarážkový bod pre razenie úpadnice. Buldozérom sme urobili prípravné práce na povrchu a razenie úpadnice sa mohlo začať. Očakávali sme, kedy nám dodajú nakladač. Horeli sme zvedavosťou, ako takýto gigant bude vyzerať. Konečne na trajleri s ťahačom doviezli dlho očakávaný stroj. Bol nastriekaný ohnivočervenou farbou.
Zložili ho na nádvorí a za malú chvíľu bolo okolo neho toľko obdivovateľov ako by to bolo na strojárskom veľtrhu v Brne. S nakladačom došli aj dvaja firemní mechanici, ktorí mali za úlohu zaučiť našich zámočníkov a baníkov na obsluhu a údržbu tohto stroja. Celé zariadenie bolo ovládané hydraulikou, s čím naši mechanici nemali veľa skúseností.
Vedúci bane zostavil osádky na trojzmenné razenie rampy. Mladí baníci si pomerne rýchlo osvojili ovládanie nakladača a po mesačnom razení na tri zmeny pristúpili k zhotoveniu betónového portálu pri vchode. Najprv zabetónovali boky portálu. Baníci sa dohodli, že novej bani musia dať meno. Rozmýšľali, navrhovali rôzne mená, ale nakoniec sa rozhodli, že novú baňu pomenujú JOLANA. Tak sa volala manželka vedúceho bane Miška Širovského, pre ktorého to malo byť prekvapenie. Aranžér závodu Maťo Muličák im vyrezal z polystyrénu banícky znak - skrížené kladivá, rok započatia razenia a nápis mena úpadnice. Písmená šikovne nabili klincami na zvlášť zhotovenú šalovaciu dosku na vrchu portálu a opatrne to zaliali jemným betónom. Na slávnostné odstránenie šalovania pozvali vedúceho bane aj mňa.
Z portálu už bolo odstránené šalovanie bokov. Za našej prítomnosti odstránili hornú šalovaciu dosku a na vrchnej časti sme mohli prečítať meno novej bane. Miško Širovský bol z toho „na mäkko“. Práve v tom čase išla dolu cestou pani Širovská na nákup do závodného bufetu.
Miško ju zavolal hore k portálu. Uvidela svoje meno na portále a prvé čo povedala bolo, že či nevedeli dať krajšie meno novej bani. Povedala, že sa stále hnevala na rodičov, že jej dali také cigánske meno. Ináč to bola veľmi veselá pani, ktorá sa hneď vžila do situácie a povedala, že keď už po nej pomenovali baňu, tak jej povinnosť je niečo zaplatiť. Zavolala najmladšieho člena osádky, aby s ňou išiel do bufetu. Po chvíli sa vrátili a doniesli asi päť litrov vína, papierové poháre, narezanú salámu a rohlíky. Krstiny sa mohli začať. Maťo Bajz, bol predákom tejto partie, vylial jeden pohár vína na portál a povedal, že novú baňu krstí na meno Jolana. Potom sme si trochu zajedli aj vypili dobrého vína. Po krstinách sa začalo raziť v pevnom kameni.
V priebehu niekoľkých dní JOY vypovedal službu. Z výfuku to dymilo a nefungovala hydraulika. Podnik vybavil s výrobcom, aby prišli dať nakladač do poriadku, lebo bol v záruke. Došli dvaja montéri, vymenili nejaký trojcestný ventil a JOY znovu fungoval. Len čo montéri odišli, za pár dní nakladač opäť prestal fungovať. Nervozita u ľudí narastala a hlavne u riaditeľa Falbu, ktorý razenie rampy mal od podnikového riaditeľa zadané ako osobnú úlohu. Na rannej porade sa zúrivo oboril na Miška s výčitkami, že sa vôbec o nakladač nestará, že zámočníci ani nekontrolujú olej, hydrauliku a vyťahoval všelijaké nezmysly, ktorými obviňoval všetkých, že k práci pristupujú veľmi nezodpovedne. Nakoniec povedal, že si nevážia najmodernejšiu banskú techniku a drahý nakladač, kúpený za valuty, viacej stojí ako robí. Mišo počas jeho prejavu menil farbu a iba čakal kedy riaditeľ skončí. On mal razenie úpadnice zakotvené v Pláne prípravných a otvárkových prác. Bol si vedomý, že prestoje v razení rampy znamenajú stratu prémií, ako u technikov, tak aj u baníkov pracujúcich v „Prípravách“. Dostal sa k slovu a podobne zvýšeným hlasom sa oboril on na riaditeľa: „Ja som doniesol nakladač na závod? Vy ste súhlasili, aby sa projekt otvárky nášho ložiska uskutočňoval špirálovou rampou a bezkoľajovou mechanizáciou. Ten nakladač je prototyp a my ho máme vyskúšať. Bol podnikom kúpený za zníženú cenu. To som sa dozvedel od pracovníkov podniku. Ja sa mám tu trápiť s nejakým nepodarkom. Mám iné starosti, ako zaistiť ťažbu a kvalitu rudy, aby fungovala úpravňa a plnila sa plánovaná výroba koncentrátov. Každé ráno je celá porada iba o tomto nepodarenom nakladači.“ Mišo sa tak rozohnil, že ledva lapal dych. Zakončil to jedným dychom v spišskom nárečí: „Vy sce taký jak náš ocec. On tež kúpil koňa co nechcel cahac. Šicke sme buli plane, ľem koň bul dobrý, bo on ho kupil. Aj vy tak. Šicke sme plane, ľem džoj je dobrý, bo s vaším súhlasom ho dali na závod.“ Potom zobral klobúk a na odchode povedal, že Francúzi posielajú nové hydraulické čerpadlo, keď dôjde, tak ho namontujú. Riaditeľ z Miškovej kázne bol tak prekvapený, že poradu mlčky ukončil. Div sa svete. Naši zámočníci vymenili hlavné hydraulické čerpadlo a odvtedy JOY fungoval bez poruchy. No očakávaný zámer na vybudovanie modernej bane v Smolníku, vybavenej bezkoľajovou mechanizáciou, sa nakoniec neuskutočnil. Po vyrazení asi 80 metrov úpadnice nakladač JOY bol prevezený do závodu v Nižnej Slanej. Tam sa tá mechanizácia už dobre osvedčila na dobývkach aj na razení banských diel. Závod týmito nakladačmi na dobývkach dosahoval bežne ťažbu až 750.000 ton rudy za rok, rekordne aj vyše 900.000 ton rudy za rok. Pozdejšie sa Podnikové riaditeľstvo rozhodlo pokračovať v otvárke ložiska v Smolníku úpadnou rampou z povrchu, ale už bezkoľajovými prepravníkovými nakladačmi domácej výroby PN 1500, vyrábanými v strojárskom závode Banských stavieb v Prievidzi. Úpadnica sa nakoniec vyrazila po plánovaný 5. obzor ložiska Pyrit. Celý zámer veľkokapacitnej ťažby ložiska však stroskotal na tom, že sa nepodarilo dosiahnuť cielené kvalitatívne parametre ťaženej rudy na zložku Cu, a to ani napriek tomu, že prepočty podnikového geológa to zaručovali.
(POKRAČVOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-