Obnovila sa Československá republika a tým aj predvojnové hranice. Bandy sa spolu aj so slovenskými spolužiakmi stali opäť Slovákmi.
Nová československá vláda im umožnila štúdium banského inžinierstva na vysokej škole baníckej v Ostrave. Veľmi ťažké bolo získať od úradov povolenie na cestu do Maďarska, aby sa mohol stretnúť s milovanou Eržikou. Povojnové vzťahy s Maďarskom neboli najlepšie a Bandy musel hľadať všelijaké výhovorky pre úrady, že si musí vybaviť nejaké potvrdenia zo školy v Budapešti a všeličo iné, aby mohol dostať povolenie tam vycestovať. Ich veľká láska však vydržala aj to dlhé odlúčenie a konečne nadišiel čas Bandyho promócie na Vysokej škole banskej v Ostrave. Aj styk s Maďarskom už bol prijateľnejší, a tak vybavil, že Eržika mohla prísť na jeho promócie. Dohodli sa, že po promóciach sa zosobášia a budú spolu žiť na Slovensku. Eržika s tým súhlasila, lebo v tom čase Maďarsko prežívalo úžasnú povojnovú biedu, kde ľudia boli takmer na pokraji hladu. Vysoká inflácia spôsobila, že maďarské peniaze predstavovali iba zdrapy papiera.
Eržika konečne pricestovala do Ostravy. Ako dobrá módna krajčírka sa veľmi pekne vyobliekala, že vyzerala ako modelka z módneho časopisu. Ľudia na ulici sa za ňou s obdivom otáčali. Spolu s Bandym, ktorý ju bol čakať na železničnej stanici, došli na študentský internát. Keď ju uvideli prekvapení spolužiaci, zmohli sa iba na koktavé „jé je“.
Bandy bol známy humorista a figliar, ktorý si rád niekedy urobil srandu zo spolužiakov a v tom smere nevynechal ani Eržiku. Niekedy jeho podrazy hraničili až s drzosťou. V deň promócie usporiadali slávnostnú večeru za prítomnosti dekana a niekoľkých profesorov. Celé odpoludnie sa zaľúbenci pripravovali na večernú slávnosť. Bandy bol fešný mladý muž. Vyholený, navoňaný, v bielej košeli s peknou kravatou, v tmavom obleku. A Eržika? V krásnej blúzke z bielej čipky a tmavomodrej módnej sukni, s pekne upraveným účesom a so žiariacim úsmevom sa mohla rovnať slávnej herečke Elizabeth Taylor. Eržika však mala veľkú trému, že ako bude na večeri s prítomnými komunikovať, keď nevie po slovensky ani slovo. Bandy ju upokojoval, že on bude jej tlmočník. Obrátila sa na neho s prosbou, aby jej povedal aspoň to, ako sa povie po slovensky „dobrú chuť“. Bandy, starý šibal, jej pohotovo odvetil „bozaj mi riť“. Ona chodiac po izbe sa poctivo učila a stále si opakovala s trochu chybnou výslovnosťou „bosajmiriť, bosajmiriť, ... bosajmiriť“. V predpokladaný čas sa pobrali do podniku, kde bola zabezpečená slávnostná večera. V strede sály bol slávnostne prikrytý dlhý stôl a každý z frekventantov stál za svojou stoličkou. Čakali, kedy dôjde dekan s profesormi. Po ich príchode si každý sadol na svoje miesto. Dekan mal krátky príhovor a po ňom predniesol slávnostný prípitok. Následne čašníci začali roznášať bohato naložené taniere s dlho očakávanou slávnostnou večerou. Eržika elegantne zobrala do rúk príbor, s vystretým malíčkom a milým úsmevom sa uklonila k spolusediacim a vyslovila nacvičené slovo „bosajmiriť“ aj sediacim oproti „bosajmiriť“. Prekvapených spolusediacich to zarazilo, ale keď im Bandy povedal, aby sa pekne poďakovali, keď im praje dobrú chuť, tak im svitlo, že tak ju to on naučil a začali sa smiať. Eržika trochu prekvapená sa ho opýtala prečo sa jeho priatelia smejú, upokojil ju, že to je iba z jej cudzieho prízvuku.
Po promóciách urobili plánovanú svadbu. Bandy dostal prácu v Rudňanoch a byt v Spišskej Novej Vsi. Po čase si šikovná krajčírka Eržika získala početnú klientelu a meno výbornej módnej krajčírky v meste. Bandy bol šikovný banský inžinier, ktorý mal aj niečo navyše - ovládal aj cudzie reči. Maďarčinu, nemčinu a španielčinu, ktorú sa naučil počas pobytu na Kube, kde pracoval v baníctve ako expert. Bol tam spolu aj s Eržikou a s malým psíkom Punťom. Nevie sa, kto z nich viacej zarobil, či Bandy za expertízu, alebo Eržika za šitie. Po krátkom čase si získala dobré meno výbornej krajčírky aj v Havane. Šila moderné šaty pre dámy z veľvyslanectva, ale aj z obchodných oddelení rôznych štátov, sídliacich v Havane.
Tieto jej zákazníčky ju vyplácali v dolároch. Po ukončení kontraktu bol problém doláre preniesť cez colnicu, lebo po nich pátrali kubánski aj naši colníci. Bandy mal obavy, aby mu nevznikol problém, z ktorého mohol mať aj následky v zamestnaní. Eržika mu povedala, aby sa nebál, že ona sa o to postará, aby bezpečne preniesla „doláriky“ domov. Odchádzali domov v zimnom období, preto ušila Punťovi prešívané oblečenie, aby po príchode do Československa psík neprechladol. Prechádzajúc cez colnicu tak to vysvetľovala colníkom, ktorí obdivovali jej starostlivosť o psíka. Keď sa Bandy pýtal Eržiky, kde uložila tie doláre, stroho odpovedala, že sú na dobrom mieste. Keď už doma v Spišskej vybaľovali kufre, začala Eržika Punťov prešívaný kabátik párať a Bandy iba vyvaľoval oči, keď z každého prešitého štvorčeka vypadla sto alebo päťdesiat dolárová bankovka. Musel uznať, že svojím dôvtipom pretromfla aj jeho. Po návrate z Kuby ho podnikový riaditeľ preložil na podnikové riaditeľstvo. Okrem výkonu svojej technickej funkcie ho podnikový riaditeľ pre znalosť cudzích rečí poveroval aj ako sprievodcu zahraničných delegácií, ktoré na podnik prichádzali.
Pani Eržika si našla v Spišskej veľa priateliek, ktoré si ju veľmi obľúbili. Boli to prevažne manželky Bandyho spolupracovníkov. Ona bola veľmi milá osoba a niekedy svojou maďarskou slovenčinou rozprávala príhody, ktoré vyvolávali úsmev na tvárach prítomných.
Aj po rokoch života na Slovensku si mýlila mužský rod so ženským a často nevhodne používala výraz „sa“. Bolo to na jedných oslavách baníckeho dňa, keď sa po oficiálnej časti programu zgrupovala skupina asi šiestich manželských párov, že si pôjdu posedieť do letnej záhrady v Madarás parku. Tam zložili stoly tak, aby sa mohla celá partia posadiť. Bol teplý
septembrový deň, preto chlapi začali nosiť z bufetu dobré čapované pivečko. Začala veselá debata prešpikovaná pikantnými žartmi a veselými príhodami, ktoré sa udiali v rodinách alebo v práci. Ako to už býva zvykom medzi baníkmi, chlapi už iba v košeliach odišli k bufetu vypiť si nejaký ten poldecák a aby mohli vyprávať aj neslušné vtipy, ktoré si pred ženami nedovolili hovoriť. Ženy veľmi dobre poznali chlapské spôsoby, tak s ohľadom na to, že je Banícky deň, im to tolerovali. Posadili sa jedna k druhej do stredu zloženého dlhého stola a začali drkotať o všeličom možnom. Na pretras prišiel aj jeden starší pán doktor, o ktorom sa ženy vyjadrovali v superlatívoch, aký je pozorný, dôsledný, ochotný a veľmi dobrý diagnostik. Každá zo žien doktora chválila iba Eržika mlčala. Nakoniec sa ozvala: „Nemáte sa pravdu. On je nedobrá človek. On je sviňa človek.“ Ostatné ženy boli prekvapené a pýtali sa, čo jej zle urobil, keď sa tak hanlivo o ňom vyjadruje. Odpovedala: „Ja viem sa dobre, čo mne stálo. On mne robil röntgen. Bol tam veľký tma. Ako pozeral, povedal mi, dajte si ľavý prstík hore. Dala som ľavý prstík hore a som čakala. On mi potom rukou babroval ľavú cici. Potom povedal, pravý prstík hore, zase som dala pravý prstík hore a on mi babroval aj druhú cici.“
Ako to vyprávala, tak aj ukazovala ako zohla ruku v lakti a vytrčila ukazovák smerom k nebu. To isté ukázala aj s pravou rukou. Stála tam s vystrčenými ukazovákmi ako nadudrené malé decko a nevedela pochopiť prečo sa ostatné ženy smejú. Niektoré aj utekali na WC, lebo sa asi popišali od smiechu. Nadudrene ešte dodala: „Keď zapálil svetlo, on mne smial do očí a ešte sa povedal, že sme to dobre zvládli. On není dobrá človek. Vy seba mýlite.“ Nakoniec jej kamarátky vysvetlili, že on žiadal aby si pridržala ľavý aj pravý prsník hore, aby mohol prezrieť pľúca aj pod prsníkom. Keď to neurobila, tak jej prsník sám rukou nadvihol. Chlapi sa vrátili z bufetu a keď im ženy Eržikin príbeh vyrozprávali, tak sa išli popučiť od smiechu.
Bandy báči starý figliar začal Eržiku naťahovať, že ktovie čo ona tam s pánom doktorom po tme robili. Eržika previnilo odvetila: „Ja nerobila nič zlé, Bandika, to on, starý prasa mi babroval cici. Ja nerozumela, aký prsík mám dať hore.“ Celá partia sa dobre pobavila a v dobrej nálade sa prechádzkovým krokom pobrali domov do mesta.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-