Dal vyrobiť v dielni plechový čln. Keď razenie z vrchu pokročilo cez dva metre, pracovník spustil do prerážky čln, do ktorého raziči nakladli uhlie. Hore bol namontovaný malý vzduchový vrátok. Pracovník s vrátkom vytiahol čln hore a rýchle z neho uhlie lopatou poprehadzoval do pripraveného vozíka. Po vyprázdnení čln znovu spustil po úklone do prerážky.
Vedúci mi prikázal kontrolovať obidva predky prerážok a dal mi to ako osobnú úlohu, že prerážka musí byť do konca mesiaca prerazená. Žiadal som preto, aby mi pridelil dvoch chlapov na dopravu dreva do prerážky, razenej zospodu. Čelba prerážky bola vo výške takmer šesťdesiat metrov po úklone a raziči sa nemohli zdržovať dopravou dreva. Bolo potrebné viac dreva, nakoľko sme za výstužou začali pažiť aj boky, lebo v predku vznikali veľké tlaky. Pridelil mi dvoch brigádnikov. Boli to mladí krajčírski majstri z Prostějovských odevných závodov. Boli už ženáči a doma mali malé deti. Na brigádu prišli preto, lebo na závode im sľúbili, že keď odpracujú ročnú brigádu v Ostrave na šachte, dostanú prednostne byt v paneláku. Vtedy bol v OKD veľký nedostatok pracovných síl. Riaditelia závodov v ľahkom priemysle dostali úlohu vyslať určité množstvo pracovníkov na jednoročnú brigádu do Ostravy. Mladé rodiny si týmto spôsobom často vyriešili prednostné pridelenie bytu.
Drevo do prerážky sa dopravovalo veľmi primitívnym spôsobom. Zviazal sa balík dreva drôtom. K balíku si pracovník priviazal asi trojmetrové pletené konopné lano. Potom vliezol do fáracieho oddelenia prerážky a hore šikminou ťahal balík dreva za sebou. Títo moji brigádnici robili v bani nie celý mesiac. Nenadávali, poslúchali a prácu vykonávali ako odsúdenci v base. Vedeli, že keď chcú svoj cieľ dosiahnuť, musia požadovaný rok vydržať. V rozhovore sa zmienili, že majú tu byť len rok, že to sa dá ešte vydržať. Nevedia však pochopiť ľudí, ktorí tu pracujú už desať, alebo aj dvadsať rokov. Čo ich v tej šachte drží? Vprerážke aj napriek intenzívnemu vetraniu bolo teplo a pri ťahaní ťažkého balíka dreva hore prerážkou sa im zdalo, že trpia ako burlaci na Volge. Nečudoval som sa, lebo pracovné prostredie v šachte sa nedalo prirovnať k čistučkej krajčírskej dielni vo fabrike.
Moju trasu fárania som naprogramoval tak, že najprv som išiel do prerážky, ktorú sme razili zhora dolu, potom som prefáral rúbanie. S predákom sme sa dohodli na postupe prác v rúbaní a riadenie som nechal na neho. Sfáral som do Karla, spätnou cestou som obslúžil čerpadlo a potom do prerážky zdola. Predákovi razičov prerážky som dal trvalý príkaz, že pred vstupom na pracovisko musia čelbu vyfúkať stlačeným vzduchom. Dával som veľký dôraz na vetranie v prerážke. Medzi ťažným a lezným oddelením sme po celej dĺžke prerážky pribíjali na stojky vetracie plátno, aby sme usmernili prúd vetrov.
Blížil sa koniec novembra. Bratčenkov ma zavolal do kancelárie a ukazoval na mape nárys prerážok zameraný meračmi. Na prerazenie chýba asi šesť metrov. Prerážky smerne nie sú vychýlené, sú v osi. Ja som mu potvrdil, že už navzájom počujeme šramot zbíjačky. Pri fáraní som situáciu oznámil predákom z oboch prerážok. Na druhý deň, keď som prišiel do hornej prerážky, veľmi som sa začudoval. V predku prerážky, v polovici profilu, bola vyrazená diera oproti ťažnému oddeleniu spodnej prerážky. Haviar mal vzduchovú vŕtačku do uhlia a vŕtal dieru smerom dolu. Keď som sa opýtal čo sa to robí, povedal mi, že v poobedňajšej smene sa dohodli, že budú raziť iba polovičným profilom a to isté urobí aj osádka zo spodu. Po včerajšku ostal asi trojmetrový pilier a ten chce prevŕtať. Podľa vrtov sa dá presnejšie riadiť spojenie obidvoch prerážok. Chlapi mali už svoje skúsenosti a ja som ešte prerážku neprerážal. Niečomu som sa zase priučil. Hnaný zvedavosťou som prebehol rúbaním a ponáhľal sa do spodnej prerážky. Pod prerážkou sedeli moji „krajčírski baníci“. Povedali, že nemôžu nič robiť, lebo nedošiel „klaničák“ s drevom. Poslal som ich pod sýp do Reginy, nech tam čakajú lokomotívu, ktorá do rúbania privezie prázdne vozy aj klaničák s drevom. Lokomotivár nech klaničák „vyvexluje“ (pretlačí na voľnú koľaj) a ručne ho pritlačia k prerážke. Drevo potom vytiahnu do prerážky tak, ako to zvyknú. Odišli a ja som sa nedočkavo pustil liezť hore. V predku bola prerážka vyrazená polovičným profilom ako v hornej. Vo vzniknutej diere haviar pracoval so zbíjačkou. Za chvíľu zliezol. Povedal, že z vrchu už prevŕtali dve diery a teraz razia z obidvoch strán pozdĺž nich. Sú ako vodítko, ale slúžia tiež ako zálom. Do priestoru vrtu sa ľahšie dá zbíjať uhlie. Cez diery sa už aj haviari medzi sebou rozprávali a usmerňovali sa v postupe práce. Osádku prerážky tvorili traja, predák a dvaja pomocníci. Zbíjačka ani na chvíľu nezastala, pretože chlapi sa v diere striedali. Za také dve hodiny sme už boli k sebe tak blízko, že normálne sme sa s nimi rozprávali. Predáci sa dohodli, že po vrtoch pôjdu iba malou dierou. Za chvíľu sa ukázala diera s priemerom asi 20 centimetrov. Zarevali sme Hurááá. Dieru začali rozširovať a za takú pol hodinu sme si podávali ruky. Ešte sa trochu popriberalo a mohli sme cez dieru vyliezť hore.
Boli sme šťastní, lebo hore na chodbe bolo príjemne chladno a dobrý vzduch. Natešení sme sa rozprávali, že za prerazenie vedúci sľúbil mimoriadnú odmenu. Tešili sa, že na Vianoce bude dobrá výplata. Po chvíli som si spomenul na dopravcov dreva. Povedal som partii, že zleziem dierou a v dolnej časti ích počkám, lebo nebudú vedieť kde sme sa podeli. Zliezol som dole a ostal sedieť v prerazenej diere. Pozoroval som brigádnikov, ako sa šplhajú dovrchu. Ich postup som sledoval podľa svetielok lámp, prekladaných počas lezenia. Boli asi 20 metrov podo mnou. Nechcel som ich oslňovať, zhasil som reflektor. Sedel som iba pri zapálenej benzínke. Tí dvaja sa pomaly priblížili hore. Dopredu sa veľmi nepozerali, lebo museli sledovať balík dreva pod sebou, aby sa im niekde nezachytil. Došli až tam, kde končilo vetracie plátno. Uvedomili si, že sú už v predku. Boli odo mňa vzdialení iba päť metrov. Jeden sa ozval „Pepo, kam zmizeli ti lidé, vždyť tu nikdo není.“ Videl som, že majú strach. Nahlas som sa zasmial. Zbadali ma, ako som skrčený sedel v prerazenej diere. Viete si predstaviť čiernu tvár, v ktorej sa blyštia len oči a zuby v ústach, osvetlenú iba slabým svetlom z benzínky? Strašne sa zľakli. Zdesení, s výkrikmi „pro krista pána, utíkej,“ jeden cez druhého sa šmýkali po úklone dole. Kričal som za nimi, že som to ja, ale to len znásobilo ich úľak. Nedalo sa nič robiť, musel som za nimi zliezť dolu. Chlapom hore v chodbe som zakričal čo sa prihodilo, išli sa od smiechu popučiť. Povedal som, že idem dolu za brigádnikmi, pretože preľaknutí budú utekať až k šachte.
Zliezol som dolu, pod prerážkou neboli. Pobral som sa ku sýpu do Reginy. Tam som ich našiel. Mali tam vďačné obecenstvo, plniča a štyri ženy. Dvojhlasne im vyprávali, že chlapi z prerážky zmizli, a že nejaké divné stvorenie na nich škriekalo. Medzi nimi zase škriekala Pepina: „Kurva, oni nemohli zmiznuč, jích tam zavalilo a vy sče kurva utekli?“ Keď som prišiel bližšie, obrátila sa ku mne a ihneď mi zahlásila, že chlapov v prerážke zavalilo. Ja som sa nezdržal smiechu. Začala revať na mňa, že mám niečo robiť, nie rehotať sa ako „cyp“. Potom som im vysvetlil, že prerážku sme prerazili a chlapi vyšli hore na chodbu. To divne škriekajúce stvorenie som bol ja, kričal som za nimi, aby neutekali. Teraz začala škriekať od smiechu Pepina a ostatní sa k nej pripojili. Dvaja brigádnici sa iba rozpačito pozerali dookola. Nevedeli pochopiť, ako sa cez uhlie dá preliezť na nejakú chodbu. Oni totiž prerazenú dieru nevideli, lebo ja som v nej sedel.
Darmo som im vysvetľoval, že sme prerážku razili polovičným profilom zhora aj zdola, nevedeli to pochopiť. Musel som situáciu nakresliť v zápisníku, až potom sa im to rozsvietilo v hlave. Pobral som sa k šachte celý natešený, že oznámim vedúcemu túto dobrú novinu. Išiel som rovno od šachty do kancelárie. Bol tam vedúci v družnej debate s pánom Mrázkom. Oznámil som im dobrú správu, že prerážku máme prerazenú. Obidvaja boli trochu prekvapení, ale veľmi sa potešili. Vedúci neveriacky krútil hlavou. Vedel o tom, že treba vyraziť 6 metrov na jej prerazenie. Vysvetlil som im, že včerajšia poobedňajšia smena razila z obidvoch strán polovičným profilom, dnes ráno prevŕtali do spodnej prerážky dva vrty, potom v smere vrtov polovičným profilom prerážku prerazili. Porozprával som im aj príhodu s brigádnikmi, ako sa vyľakali. Začali sa smiať, až sa im bruchá natriasali. Prvý raz som videl z chuti sa zasmiať pána Mrázka. Odkedy sa začal plniť plán ťažby, Mrázek sa veľmi zmenil. Pomaly sa z kancelárie vytratili ranné zvady a krik. Veľmi starostlivo a rozvážne sa venoval riadeniu bane. Vedúci mi povedal, že na druhý deň pôjde so mnou fárať. Je pred koncom mesiaca, tak urobíme odobierku prípravných prác. Nadšený z úspechu som sa šiel okúpať. Spokojného ma sprevádzala dobrá nálada.
Na druhý deň ráno počas „cachovania“ prišiel za mnou vedúci. Prikázal mi nájsť nejakú nádobu, z vápennej jamy za šachtou nabrať vápno, aby sme ním vyznačili body, označujúce vyrazené metre banských diel. Po banícky sa tieto body volajú „štufy“. O desiatej som ho mal s vápnom čakať na piatom obzore. Preobliekol som sa do fáračiek a išiel pre lampy do lampárne. Čakal ma tam Jura Žvak so zachmúrenou tvárou. V rúbaní vznikol problém pri prekladaní pohonu dopravníka. Oznámil mi, že chce zmeniť spôsob prípravy miesta pre pohon v novom pokose. Žiadal, aby som s nim sfáral, že to vyriešime priamo na mieste. V poslednom čase som sa viac venoval problému razenia prerážky, preto som ihneď s ním odišiel do Reginy, kde sme dohodli spôsob prekladania pohonu. Vyliezol som z rúbania hore na štvrtý obzor, že zleziem po prerážke. Obidve partie razičov, z hora i z dola, pracovali naplno. Poháňal ich prísľub vedúceho, že ak do pondelku rána bude prerážka kompletne hotová, získajú cieľovú prémiu.
Bola sobota ráno. Nemusel som ich naháňať do roboty, robili so zápalom. Za kompletnú sa považovala prerážka, z ktorej bol „vyrabovaný“ nepotrebný materiál (ventilačné potrubie, vetracie plátno a pod.). Zliezol som na piaty obzor. Zrazu mi prišlo na rozum, že som nedoniesol vápno na štufy. Ježišmária aj svätý Jozef dokopy, čo teraz? Veď vedúci ma dobije. Čo mu mám povedať? Napadlo mi, že pri čerpadle je plechovka s drôteným uchom na zalievanie čerpadla. Miesto vápna naberiem vápencový prach z prachovej uzávery. Je to jemno mletý vápencový prach, slúžiaci na vytvorenie prachovej clony v prípade výbuchu metánu. Tlaková vlna uzáveru prevráti, vápencový prach sa rozvíri, vytvorí prachový oblak. Ten schladí teplotu výbuchu a nedovolí ohňu, aby sa rozširoval. Tak mi to Bratčenkov vysvetľoval. Ako som to vymyslel, tak som aj urobil. Do plechovky som nabral vodu a z prachovej uzávery veľa prachu. Vymiešal som z toho hustú, bielu kašu, uspokojil som sa s presvedčením, že pri odobierke namaľujeme tým štufy. Išiel som k plničom vozov do Reginy. Sadol som si a čakal vedúceho. Na moje veľké prekvapenie vedúci neprišiel od šachty, ale zliezol cez rúbanie. Ako to dokázal? Snáď ho niekto ťahal za nohu? Nevedel som si to vysvetliť. Pozdravil ženy pri plnení, trochu s nimi pošpásoval, potom na mňa kývol, že ideme do Karla. Zobral som plechovku a kráčal za ním. Cestou mi rozprával, že bol aj v prerážke a presvedčil sa, že je to na dobrej ceste. V pondelok ráno môže byť prerážka kompletne hotová. Odobierku prerážky urobia merači. My v Karle musíme odmerať metre, ktoré boli vyrazené minulý mesiac. Vyznačiť tam štufu a od nej odmerať vyrazené metre za tento mesiac, aby vedúci mohol vypočítať splnenie normy osádky predáka Kráľa.
Prišli sme do predku chodby. Osádka budovala TH výstuž. Prácu prerušili a predák Kráľ nám ukázal štufu z predminulého mesiaca. Odmerali sme od nej dĺžku vyrazených metrov za minulý mesiac. Nová štufa vychádzala do stredu medzi hajcmany (TH výstuž). Oceľová výstuž bola zapažená tenkou smrekovou guľatinou, priemeru 7 až 10 cm. Tieto pažiny sme nazývali „muľatka“. Bratčenkov zobral plechovku s „mojím vápnom,“ paličkou, s ktorou som miešal prachovú kašu, chcel namaľovať na pažiny zvislú čiaru, ktorá mala vyznačiť novú štufu. Keď drevenou trieskou naniesol kašu na pažiny, voda z kaše vytiekla a mokrý prach opadal. Po viacnásobnom pokuse namaľovať štufu, vedúci naštvane odhodil paličku a veľkou dlaňou načrel do plechovky, z ktorej vytiahol riadnu gundžu prachovej kaše. Silno ju pritláčal o pažiny. Ruku ťahal dolu po pažinách, aby urobil zvislú čiaru. Voda z tej brečky opäť vystrekovala a odlepený vlhký prach mu padal na ruku. Ja, hoci som mal riť od strachu stiahnutú, musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial. Môj obor vedúci neveriacky krútil hlavou. Urobil ešte jeden pokus. Výsledok? Len mokré pažiny a štufa nikde. Ja som tŕpnuc nevedel čo ďalej. Potom sa obrátil na mňa a dosť nasrdene zhučal: „Kurva, Slavkay co to za vápno jsi přines. Je to z tý jámy za šachtou?“ Ani dnes neviem ako ma to napadlo, ale pohotovo som odpovedal, že som nemohol dosiahnuť na spodok vápenej jamy, tak som pozberal tie suché okraje vápna na vrchu. Nakoniec som podotkol, že to vápno možno bolo zmrznuté. Bol koniec novembra a vonku už riadne mrzlo. Napäto som čakal, čo na to povie. Pokrútil hlavou a konštatoval, že je to možné.
Trochu sa mi uľavilo. Rýchle som prebral iniciatívu. Predáka Kráľa som poslal pre sekeru. Do drevených pažín som vyrúbal zvislú čiaru označujúcu štufu. Bratčenkovi som sľúbil v pondelok priniesť nové vápno a štetec na premaľovanie vyrúbanej značky, štufy. Uspokojil sa. Po odmeraní vyrazených metrov sme vyfárali. Vedúci ma požiadal, aby som po okúpaní prišiel do kancelárie. Vykúpaný a prezlečený som tam išiel s obavami. Čo keď prišiel na to, aké vápno som mu pripravil?
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-