Dal vyrobiť v dielni plechový čln. Keď razenie z vrchu pokročilo cez dva metre, pracovník spustil do prerážky čln, do ktorého raziči nakladli uhlie. Hore bol namontovaný malý vzduchový vrátok. Pracovník s vrátkom vytiahol čln hore a rýchle z neho uhlie lopatou poprehadzoval do pripraveného vozíka. Po vyprázdnení čln znovu spustil po úklone do prerážky.
Vedúci mi prikázal kontrolovať obidva predky prerážok a dal mi to ako osobnú úlohu, že prerážka musí byť do konca mesiaca prerazená. Žiadal som preto, aby mi pridelil dvoch chlapov na dopravu dreva do prerážky, razenej zospodu. Čelba prerážky bola vo výške takmer šesťdesiat metrov po úklone a raziči sa nemohli zdržovať dopravou dreva. Bolo potrebné viac dreva, nakoľko sme za výstužou začali pažiť aj boky, lebo v predku vznikali veľké tlaky. Pridelil mi dvoch brigádnikov. Boli to mladí krajčírski majstri z Prostějovských odevných závodov. Boli už ženáči a doma mali malé deti. Na brigádu prišli preto, lebo na závode im sľúbili, že keď odpracujú ročnú brigádu v Ostrave na šachte, dostanú prednostne byt v paneláku. Vtedy bol v OKD veľký nedostatok pracovných síl. Riaditelia závodov v ľahkom priemysle dostali úlohu vyslať určité množstvo pracovníkov na jednoročnú brigádu do Ostravy. Mladé rodiny si týmto spôsobom často vyriešili prednostné pridelenie bytu.
Drevo do prerážky sa dopravovalo veľmi primitívnym spôsobom. Zviazal sa balík dreva drôtom. K balíku si pracovník priviazal asi trojmetrové pletené konopné lano. Potom vliezol do fáracieho oddelenia prerážky a hore šikminou ťahal balík dreva za sebou. Títo moji brigádnici robili v bani nie celý mesiac. Nenadávali, poslúchali a prácu vykonávali ako odsúdenci v base. Vedeli, že keď chcú svoj cieľ dosiahnuť, musia požadovaný rok vydržať. V rozhovore sa zmienili, že majú tu byť len rok, že to sa dá ešte vydržať. Nevedia však pochopiť ľudí, ktorí tu pracujú už desať, alebo aj dvadsať rokov. Čo ich v tej šachte drží? Vprerážke aj napriek intenzívnemu vetraniu bolo teplo a pri ťahaní ťažkého balíka dreva hore prerážkou sa im zdalo, že trpia ako burlaci na Volge. Nečudoval som sa, lebo pracovné prostredie v šachte sa nedalo prirovnať k čistučkej krajčírskej dielni vo fabrike.
Moju trasu fárania som naprogramoval tak, že najprv som išiel do prerážky, ktorú sme razili zhora dolu, potom som prefáral rúbanie. S predákom sme sa dohodli na postupe prác v rúbaní a riadenie som nechal na neho. Sfáral som do Karla, spätnou cestou som obslúžil čerpadlo a potom do prerážky zdola. Predákovi razičov prerážky som dal trvalý príkaz, že pred vstupom na pracovisko musia čelbu vyfúkať stlačeným vzduchom. Dával som veľký dôraz na vetranie v prerážke. Medzi ťažným a lezným oddelením sme po celej dĺžke prerážky pribíjali na stojky vetracie plátno, aby sme usmernili prúd vetrov.
Blížil sa koniec novembra. Bratčenkov ma zavolal do kancelárie a ukazoval na mape nárys prerážok zameraný meračmi. Na prerazenie chýba asi šesť metrov. Prerážky smerne nie sú vychýlené, sú v osi. Ja som mu potvrdil, že už navzájom počujeme šramot zbíjačky. Pri fáraní som situáciu oznámil predákom z oboch prerážok. Na druhý deň, keď som prišiel do hornej prerážky, veľmi som sa začudoval. V predku prerážky, v polovici profilu, bola vyrazená diera oproti ťažnému oddeleniu spodnej prerážky. Haviar mal vzduchovú vŕtačku do uhlia a vŕtal dieru smerom dolu. Keď som sa opýtal čo sa to robí, povedal mi, že v poobedňajšej smene sa dohodli, že budú raziť iba polovičným profilom a to isté urobí aj osádka zo spodu. Po včerajšku ostal asi trojmetrový pilier a ten chce prevŕtať. Podľa vrtov sa dá presnejšie riadiť spojenie obidvoch prerážok. Chlapi mali už svoje skúsenosti a ja som ešte prerážku neprerážal. Niečomu som sa zase priučil. Hnaný zvedavosťou som prebehol rúbaním a ponáhľal sa do spodnej prerážky. Pod prerážkou sedeli moji „krajčírski baníci“. Povedali, že nemôžu nič robiť, lebo nedošiel „klaničák“ s drevom. Poslal som ich pod sýp do Reginy, nech tam čakajú lokomotívu, ktorá do rúbania privezie prázdne vozy aj klaničák s drevom. Lokomotivár nech klaničák „vyvexluje“ (pretlačí na voľnú koľaj) a ručne ho pritlačia k prerážke. Drevo potom vytiahnu do prerážky tak, ako to zvyknú. Odišli a ja som sa nedočkavo pustil liezť hore. V predku bola prerážka vyrazená polovičným profilom ako v hornej. Vo vzniknutej diere haviar pracoval so zbíjačkou. Za chvíľu zliezol. Povedal, že z vrchu už prevŕtali dve diery a teraz razia z obidvoch strán pozdĺž nich. Sú ako vodítko, ale slúžia tiež ako zálom. Do priestoru vrtu sa ľahšie dá zbíjať uhlie. Cez diery sa už aj haviari medzi sebou rozprávali a usmerňovali sa v postupe práce. Osádku prerážky tvorili traja, predák a dvaja pomocníci. Zbíjačka ani na chvíľu nezastala, pretože chlapi sa v diere striedali. Za také dve hodiny sme už boli k sebe tak blízko, že normálne sme sa s nimi rozprávali. Predáci sa dohodli, že po vrtoch pôjdu iba malou dierou. Za chvíľu sa ukázala diera s priemerom asi 20 centimetrov. Zarevali sme Hurááá. Dieru začali rozširovať a za takú pol hodinu sme si podávali ruky. Ešte sa trochu popriberalo a mohli sme cez dieru vyliezť hore.
Boli sme šťastní, lebo hore na chodbe bolo príjemne chladno a dobrý vzduch. Natešení sme sa rozprávali, že za prerazenie vedúci sľúbil mimoriadnú odmenu. Tešili sa, že na Vianoce bude dobrá výplata. Po chvíli som si spomenul na dopravcov dreva. Povedal som partii, že zleziem dierou a v dolnej časti ích počkám, lebo nebudú vedieť kde sme sa podeli. Zliezol som dole a ostal sedieť v prerazenej diere. Pozoroval som brigádnikov, ako sa šplhajú dovrchu. Ich postup som sledoval podľa svetielok lámp, prekladaných počas lezenia. Boli asi 20 metrov podo mnou. Nechcel som ich oslňovať, zhasil som reflektor. Sedel som iba pri zapálenej benzínke. Tí dvaja sa pomaly priblížili hore. Dopredu sa veľmi nepozerali, lebo museli sledovať balík dreva pod sebou, aby sa im niekde nezachytil. Došli až tam, kde končilo vetracie plátno. Uvedomili si, že sú už v predku. Boli odo mňa vzdialení iba päť metrov. Jeden sa ozval „Pepo, kam zmizeli ti lidé, vždyť tu nikdo není.“ Videl som, že majú strach. Nahlas som sa zasmial. Zbadali ma, ako som skrčený sedel v prerazenej diere. Viete si predstaviť čiernu tvár, v ktorej sa blyštia len oči a zuby v ústach, osvetlenú iba slabým svetlom z benzínky? Strašne sa zľakli. Zdesení, s výkrikmi „pro krista pána, utíkej,“ jeden cez druhého sa šmýkali po úklone dole. Kričal som za nimi, že som to ja, ale to len znásobilo ich úľak. Nedalo sa nič robiť, musel som za nimi zliezť dolu. Chlapom hore v chodbe som zakričal čo sa prihodilo, išli sa od smiechu popučiť. Povedal som, že idem dolu za brigádnikmi, pretože preľaknutí budú utekať až k šachte.
Zliezol som dolu, pod prerážkou neboli. Pobral som sa ku sýpu do Reginy. Tam som ich našiel. Mali tam vďačné obecenstvo, plniča a štyri ženy. Dvojhlasne im vyprávali, že chlapi z prerážky zmizli, a že nejaké divné stvorenie na nich škriekalo. Medzi nimi zase škriekala Pepina: „Kurva, oni nemohli zmiznuč, jích tam zavalilo a vy sče kurva utekli?“ Keď som prišiel bližšie, obrátila sa ku mne a ihneď mi zahlásila, že chlapov v prerážke zavalilo. Ja som sa nezdržal smiechu. Začala revať na mňa, že mám niečo robiť, nie rehotať sa ako „cyp“. Potom som im vysvetlil, že prerážku sme prerazili a chlapi vyšli hore na chodbu. To divne škriekajúce stvorenie som bol ja, kričal som za nimi, aby neutekali. Teraz začala škriekať od smiechu Pepina a ostatní sa k nej pripojili. Dvaja brigádnici sa iba rozpačito pozerali dookola. Nevedeli pochopiť, ako sa cez uhlie dá preliezť na nejakú chodbu. Oni totiž prerazenú dieru nevideli, lebo ja som v nej sedel.
Darmo som im vysvetľoval, že sme prerážku razili polovičným profilom zhora aj zdola, nevedeli to pochopiť. Musel som situáciu nakresliť v zápisníku, až potom sa im to rozsvietilo v hlave. Pobral som sa k šachte celý natešený, že oznámim vedúcemu túto dobrú novinu. Išiel som rovno od šachty do kancelárie. Bol tam vedúci v družnej debate s pánom Mrázkom. Oznámil som im dobrú správu, že prerážku máme prerazenú. Obidvaja boli trochu prekvapení, ale veľmi sa potešili. Vedúci neveriacky krútil hlavou. Vedel o tom, že treba vyraziť 6 metrov na jej prerazenie. Vysvetlil som im, že včerajšia poobedňajšia smena razila z obidvoch strán polovičným profilom, dnes ráno prevŕtali do spodnej prerážky dva vrty, potom v smere vrtov polovičným profilom prerážku prerazili. Porozprával som im aj príhodu s brigádnikmi, ako sa vyľakali. Začali sa smiať, až sa im bruchá natriasali. Prvý raz som videl z chuti sa zasmiať pána Mrázka. Odkedy sa začal plniť plán ťažby, Mrázek sa veľmi zmenil. Pomaly sa z kancelárie vytratili ranné zvady a krik. Veľmi starostlivo a rozvážne sa venoval riadeniu bane. Vedúci mi povedal, že na druhý deň pôjde so mnou fárať. Je pred koncom mesiaca, tak urobíme odobierku prípravných prác. Nadšený z úspechu som sa šiel okúpať. Spokojného ma sprevádzala dobrá nálada.
Na druhý deň ráno počas „cachovania“ prišiel za mnou vedúci. Prikázal mi nájsť nejakú nádobu, z vápennej jamy za šachtou nabrať vápno, aby sme ním vyznačili body, označujúce vyrazené metre banských diel. Po banícky sa tieto body volajú „štufy“. O desiatej som ho mal s vápnom čakať na piatom obzore. Preobliekol som sa do fáračiek a išiel pre lampy do lampárne. Čakal ma tam Jura Žvak so zachmúrenou tvárou. V rúbaní vznikol problém pri prekladaní pohonu dopravníka. Oznámil mi, že chce zmeniť spôsob prípravy miesta pre pohon v novom pokose. Žiadal, aby som s nim sfáral, že to vyriešime priamo na mieste. V poslednom čase som sa viac venoval problému razenia prerážky, preto som ihneď s ním odišiel do Reginy, kde sme dohodli spôsob prekladania pohonu. Vyliezol som z rúbania hore na štvrtý obzor, že zleziem po prerážke. Obidve partie razičov, z hora i z dola, pracovali naplno. Poháňal ich prísľub vedúceho, že ak do pondelku rána bude prerážka kompletne hotová, získajú cieľovú prémiu.
Bola sobota ráno. Nemusel som ich naháňať do roboty, robili so zápalom. Za kompletnú sa považovala prerážka, z ktorej bol „vyrabovaný“ nepotrebný materiál (ventilačné potrubie, vetracie plátno a pod.). Zliezol som na piaty obzor. Zrazu mi prišlo na rozum, že som nedoniesol vápno na štufy. Ježišmária aj svätý Jozef dokopy, čo teraz? Veď vedúci ma dobije. Čo mu mám povedať? Napadlo mi, že pri čerpadle je plechovka s drôteným uchom na zalievanie čerpadla. Miesto vápna naberiem vápencový prach z prachovej uzávery. Je to jemno mletý vápencový prach, slúžiaci na vytvorenie prachovej clony v prípade výbuchu metánu. Tlaková vlna uzáveru prevráti, vápencový prach sa rozvíri, vytvorí prachový oblak. Ten schladí teplotu výbuchu a nedovolí ohňu, aby sa rozširoval. Tak mi to Bratčenkov vysvetľoval. Ako som to vymyslel, tak som aj urobil. Do plechovky som nabral vodu a z prachovej uzávery veľa prachu. Vymiešal som z toho hustú, bielu kašu, uspokojil som sa s presvedčením, že pri odobierke namaľujeme tým štufy. Išiel som k plničom vozov do Reginy. Sadol som si a čakal vedúceho. Na moje veľké prekvapenie vedúci neprišiel od šachty, ale zliezol cez rúbanie. Ako to dokázal? Snáď ho niekto ťahal za nohu? Nevedel som si to vysvetliť. Pozdravil ženy pri plnení, trochu s nimi pošpásoval, potom na mňa kývol, že ideme do Karla. Zobral som plechovku a kráčal za ním. Cestou mi rozprával, že bol aj v prerážke a presvedčil sa, že je to na dobrej ceste. V pondelok ráno môže byť prerážka kompletne hotová. Odobierku prerážky urobia merači. My v Karle musíme odmerať metre, ktoré boli vyrazené minulý mesiac. Vyznačiť tam štufu a od nej odmerať vyrazené metre za tento mesiac, aby vedúci mohol vypočítať splnenie normy osádky predáka Kráľa.
Prišli sme do predku chodby. Osádka budovala TH výstuž. Prácu prerušili a predák Kráľ nám ukázal štufu z predminulého mesiaca. Odmerali sme od nej dĺžku vyrazených metrov za minulý mesiac. Nová štufa vychádzala do stredu medzi hajcmany (TH výstuž). Oceľová výstuž bola zapažená tenkou smrekovou guľatinou, priemeru 7 až 10 cm. Tieto pažiny sme nazývali „muľatka“. Bratčenkov zobral plechovku s „mojím vápnom,“ paličkou, s ktorou som miešal prachovú kašu, chcel namaľovať na pažiny zvislú čiaru, ktorá mala vyznačiť novú štufu. Keď drevenou trieskou naniesol kašu na pažiny, voda z kaše vytiekla a mokrý prach opadal. Po viacnásobnom pokuse namaľovať štufu, vedúci naštvane odhodil paličku a veľkou dlaňou načrel do plechovky, z ktorej vytiahol riadnu gundžu prachovej kaše. Silno ju pritláčal o pažiny. Ruku ťahal dolu po pažinách, aby urobil zvislú čiaru. Voda z tej brečky opäť vystrekovala a odlepený vlhký prach mu padal na ruku. Ja, hoci som mal riť od strachu stiahnutú, musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial. Môj obor vedúci neveriacky krútil hlavou. Urobil ešte jeden pokus. Výsledok? Len mokré pažiny a štufa nikde. Ja som tŕpnuc nevedel čo ďalej. Potom sa obrátil na mňa a dosť nasrdene zhučal: „Kurva, Slavkay co to za vápno jsi přines. Je to z tý jámy za šachtou?“ Ani dnes neviem ako ma to napadlo, ale pohotovo som odpovedal, že som nemohol dosiahnuť na spodok vápenej jamy, tak som pozberal tie suché okraje vápna na vrchu. Nakoniec som podotkol, že to vápno možno bolo zmrznuté. Bol koniec novembra a vonku už riadne mrzlo. Napäto som čakal, čo na to povie. Pokrútil hlavou a konštatoval, že je to možné.
Trochu sa mi uľavilo. Rýchle som prebral iniciatívu. Predáka Kráľa som poslal pre sekeru. Do drevených pažín som vyrúbal zvislú čiaru označujúcu štufu. Bratčenkovi som sľúbil v pondelok priniesť nové vápno a štetec na premaľovanie vyrúbanej značky, štufy. Uspokojil sa. Po odmeraní vyrazených metrov sme vyfárali. Vedúci ma požiadal, aby som po okúpaní prišiel do kancelárie. Vykúpaný a prezlečený som tam išiel s obavami. Čo keď prišiel na to, aké vápno som mu pripravil?
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.