„Všetko drží len na stojkách, hrozí nebezpečie, že to spadne naraz a zavalí všetko až na pilier.“ Pokračoval: „Musíme tomu pomôcť a začať plieniť výstuž.“ V nedeľu na nočnú mi dá dvoch starých haviarov, skúsených „pleničov“ na podrúbavanie stojok. Ja vraj musím byť pri nich ako „stály dozor“. Je to riziková práca, ktorá sa môže vykonávať iba v čase, keď sa na ostatných pracoviskách nepracuje a nikde nevzniká hluk. Chlapi potrebujú, aby bolo ticho. Musia načúvať, či nezačína praskať nadložie. No, zbohom dievčatá z radnice, pomyslel som si. Začal som mu trochu oponovať. Už tretiu nedeľu pracujem v bani. Máme sa spolu s Borteľom stretnúť s dievčatami na Novej Radnici. Nad mojím argumentom sa pousmial, iba mávnuc rukou povedal, že o „děvuchy v Ostravě“ nie je núdza, môžem ich nájsť hocikde a hocikedy. Sľúbil, že na Vianoce dostanem náhradné voľno a potom si u maminky, doma na Slovensku, odpočiniem. Teraz pred koncom roka musíme ešte veľa urobiť, aby sme na budúci rok mohli plniť plán. Priznal som sa, že o plenení výstuže veľa neviem. On ma upokojil, že tí chlapi sú skúsení, oni vedia čo majú robiť. Začala sa plniť predpoveď tej naštvanej starej sudičky „naj aj un chodzí veľo po cme (po tme)“.
Nedalo sa z povinosti vykrútiť, iba znovu fárať. V nedeľu večer asi o piatej som prišiel na šachtu. Mali sme robiť od šiestej večer do šiestej ráno. Tam ma už čakali prezlečení dvaja starí vychrtlí haviari. Na pleci im visela pílka a v ruke mali po dve sekery. Jedna s normálnym poriskom a druhá mala porisko dlhé asi meter tridsať. Už na povrchu bagovali a odpľúvali okolo seba. Prezliekol som sa a sfárali sme. Pomalým krokom sme došli nad rúbanie v Regine. Sadli sme si a trochu pokecali o všeličom. Mňa sa stále niečo vypytovali a prízvukovali, že na šachte takých mladých štajgrov ako my s Ondrom ešte nemali. Pri debate, nejakým špeciálnym brúsnym kameňom, stále brúsili tie svoje sekery, ohmatávali ostrie palcom, a stále odpľúvali. Chystali sa na prácu precízne, ako mäsiar na zabíjačku. Mali lampy - reflektory, aby si v závale mohli dobre posvietiť na stav výdrevy. Jeden z nich urobil zadelenie. Mňa zadelil, aby som si sadol pri pilieri steny a keď budú niečo pri práci potrebovať, prinesiem im to do závalu. Hoci som bol štajger, musel som poslúchnuť, lebo som nevedel ako sa plienenie bude robiť. Našiel som si dobré miesto pri pohone hrabľového dopravníka, odkiaľ som ich pozoroval. Plazili sa obaja asi pol hodiny hore, dole po závale. Všade svietili, obzerali, nakoniec sa rozdelili. Jeden ostal celkom dole, druhý vyliezol do polovice rúbania a pustili sa do roboty. Ich práca spočívala v oslabovaní drevených stojek, podopierajúcich a držiacich nadložnú horninu. Asi do tretiny ich priemeru najprv narezali pílkou a potom šikmo na rez vyrúbali polmesiačikový klin. Začali od spodku rúbania a postupovali smerom hore. Sledoval som ich, no teplo v rúbani a moja nečinnosť ma stále brali do spánku. Haviari v závale neúnavne robili, akoby ich poháňal nejaký neviditeľný dráb na panskom. Opretý o stojku som zadriemal. Precitol som, až keď mi niekto reflektorom blikal do očí. Bol to haviar zo závalu, kričal, aby som mu doniesol z chodby kapsu, v ktorej má vodu. Zaniesol som mu ju a zároveň popozeral ako stoja s podrúbávaním stojek. Bolo okolo druhej hodiny v noci a oni už mali podrúbané neuveriteľné množstvo stojek. Haviar ma znovu vyhnal zo závalu a pracovali ďalej. O piatej sme ukončili robotu a pomaličky sa pobrali k šachte.
Vyfárali sme a rovno v čiernom išli za vedúcim nahlásiť, čo sme urobili. Bol s výsledkom spokojný. Poslal ma dobre sa vyspať a zajtra ráno prísť do smeny. Dnes pôjde on fárať do Reginy, lebo chce pozrieť v akom stave je rúbanie a prerážka. Na druhý deň ráno mi dával celý rad príkazov, čo všetko mám v smene zaistiť. Hlavný úkol bol postaviť v rúbaní „hráne“, že hranoly na ich zhotovenie sú už tam. Musíme ich postaviť, aby pri závale, ktorý sa očakáva každú chvíľu, nedošlo k zavalenia až na pilier. Všetky jeho príkazy sme v rúbaní urobili a len vtedy som pochopil, ako mám riadiť zával, aby nadložie potlačilo uhlie v pilieri, a nie „prosiť o to nadložie“, ako som naivne predtým uvažoval. Na druhý deň v noci v oslabenej časti závalu, podľa vypracovaného scenára nášho vedúceho, došlo k pretrhnutiu nadložia. Vyšiel aj predpoklad, že v pilieri uhlie „zmäklo“. Rúbanie nabehlo na plnenie zníženého plánu a postupovalo v cykle. Jeden a pol smeny sme vyuhľovali pokos a za jednu smenu aj preložili. Verili sme, že v najbližšom čase nabehneme na pravidelné vyrúbanie pokosu za jednu smenu. To bude náš najbližší cieľ. Potom budeme môcť uvažovať o rúbaní metódou Jaroslava Misku. Na to však musí osádka dozrieť. Celkove zavládol na šachte kľud a pokoj. Nevedel som, že je to ticho pred búrkou. Bolo to okolo ôsmeho decembra, keď sa to stalo.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-