„Všetko drží len na stojkách, hrozí nebezpečie, že to spadne naraz a zavalí všetko až na pilier.“ Pokračoval: „Musíme tomu pomôcť a začať plieniť výstuž.“ V nedeľu na nočnú mi dá dvoch starých haviarov, skúsených „pleničov“ na podrúbavanie stojok. Ja vraj musím byť pri nich ako „stály dozor“. Je to riziková práca, ktorá sa môže vykonávať iba v čase, keď sa na ostatných pracoviskách nepracuje a nikde nevzniká hluk. Chlapi potrebujú, aby bolo ticho. Musia načúvať, či nezačína praskať nadložie. No, zbohom dievčatá z radnice, pomyslel som si. Začal som mu trochu oponovať. Už tretiu nedeľu pracujem v bani. Máme sa spolu s Borteľom stretnúť s dievčatami na Novej Radnici. Nad mojím argumentom sa pousmial, iba mávnuc rukou povedal, že o „děvuchy v Ostravě“ nie je núdza, môžem ich nájsť hocikde a hocikedy. Sľúbil, že na Vianoce dostanem náhradné voľno a potom si u maminky, doma na Slovensku, odpočiniem. Teraz pred koncom roka musíme ešte veľa urobiť, aby sme na budúci rok mohli plniť plán. Priznal som sa, že o plenení výstuže veľa neviem. On ma upokojil, že tí chlapi sú skúsení, oni vedia čo majú robiť. Začala sa plniť predpoveď tej naštvanej starej sudičky „naj aj un chodzí veľo po cme (po tme)“.
Nedalo sa z povinosti vykrútiť, iba znovu fárať. V nedeľu večer asi o piatej som prišiel na šachtu. Mali sme robiť od šiestej večer do šiestej ráno. Tam ma už čakali prezlečení dvaja starí vychrtlí haviari. Na pleci im visela pílka a v ruke mali po dve sekery. Jedna s normálnym poriskom a druhá mala porisko dlhé asi meter tridsať. Už na povrchu bagovali a odpľúvali okolo seba. Prezliekol som sa a sfárali sme. Pomalým krokom sme došli nad rúbanie v Regine. Sadli sme si a trochu pokecali o všeličom. Mňa sa stále niečo vypytovali a prízvukovali, že na šachte takých mladých štajgrov ako my s Ondrom ešte nemali. Pri debate, nejakým špeciálnym brúsnym kameňom, stále brúsili tie svoje sekery, ohmatávali ostrie palcom, a stále odpľúvali. Chystali sa na prácu precízne, ako mäsiar na zabíjačku. Mali lampy - reflektory, aby si v závale mohli dobre posvietiť na stav výdrevy. Jeden z nich urobil zadelenie. Mňa zadelil, aby som si sadol pri pilieri steny a keď budú niečo pri práci potrebovať, prinesiem im to do závalu. Hoci som bol štajger, musel som poslúchnuť, lebo som nevedel ako sa plienenie bude robiť. Našiel som si dobré miesto pri pohone hrabľového dopravníka, odkiaľ som ich pozoroval. Plazili sa obaja asi pol hodiny hore, dole po závale. Všade svietili, obzerali, nakoniec sa rozdelili. Jeden ostal celkom dole, druhý vyliezol do polovice rúbania a pustili sa do roboty. Ich práca spočívala v oslabovaní drevených stojek, podopierajúcich a držiacich nadložnú horninu. Asi do tretiny ich priemeru najprv narezali pílkou a potom šikmo na rez vyrúbali polmesiačikový klin. Začali od spodku rúbania a postupovali smerom hore. Sledoval som ich, no teplo v rúbani a moja nečinnosť ma stále brali do spánku. Haviari v závale neúnavne robili, akoby ich poháňal nejaký neviditeľný dráb na panskom. Opretý o stojku som zadriemal. Precitol som, až keď mi niekto reflektorom blikal do očí. Bol to haviar zo závalu, kričal, aby som mu doniesol z chodby kapsu, v ktorej má vodu. Zaniesol som mu ju a zároveň popozeral ako stoja s podrúbávaním stojek. Bolo okolo druhej hodiny v noci a oni už mali podrúbané neuveriteľné množstvo stojek. Haviar ma znovu vyhnal zo závalu a pracovali ďalej. O piatej sme ukončili robotu a pomaličky sa pobrali k šachte.
Vyfárali sme a rovno v čiernom išli za vedúcim nahlásiť, čo sme urobili. Bol s výsledkom spokojný. Poslal ma dobre sa vyspať a zajtra ráno prísť do smeny. Dnes pôjde on fárať do Reginy, lebo chce pozrieť v akom stave je rúbanie a prerážka. Na druhý deň ráno mi dával celý rad príkazov, čo všetko mám v smene zaistiť. Hlavný úkol bol postaviť v rúbaní „hráne“, že hranoly na ich zhotovenie sú už tam. Musíme ich postaviť, aby pri závale, ktorý sa očakáva každú chvíľu, nedošlo k zavalenia až na pilier. Všetky jeho príkazy sme v rúbaní urobili a len vtedy som pochopil, ako mám riadiť zával, aby nadložie potlačilo uhlie v pilieri, a nie „prosiť o to nadložie“, ako som naivne predtým uvažoval. Na druhý deň v noci v oslabenej časti závalu, podľa vypracovaného scenára nášho vedúceho, došlo k pretrhnutiu nadložia. Vyšiel aj predpoklad, že v pilieri uhlie „zmäklo“. Rúbanie nabehlo na plnenie zníženého plánu a postupovalo v cykle. Jeden a pol smeny sme vyuhľovali pokos a za jednu smenu aj preložili. Verili sme, že v najbližšom čase nabehneme na pravidelné vyrúbanie pokosu za jednu smenu. To bude náš najbližší cieľ. Potom budeme môcť uvažovať o rúbaní metódou Jaroslava Misku. Na to však musí osádka dozrieť. Celkove zavládol na šachte kľud a pokoj. Nevedel som, že je to ticho pred búrkou. Bolo to okolo ôsmeho decembra, keď sa to stalo.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.