v ktorom dokopávali zbytkové piliere, čo ostali z predošlej smeny. Zliezol som na obzor a išiel do Karla. Mali odstrelenú jalovinu, ale ešte nezačali nakladať. Odstrelom rozsypanú horninu ďaleko od čelby predák Kráľ zhrňoval nakladačom. Keď som prišiel na pracovisko, zastavil prácu, aby sme sa mohli porozprávať. Povedal mi, že teraz bude robiť takým spôsobom, že najprv vyberie uhlie a potom pristreli jalovinu (kameň). Škoda by bolo také pekné uhlie odstreliť spolu s jalovinou, znehodnotilo by sa. Bol to veľmi poriadny haviar, ešte so starými návykmi na poriadok. Mal päť detí a pred blížiacimi sa Vianocami sme sa rozprávali aj o rodinných prípravách na tieto krásne sviatky roka. Dnes vraj chcú rýchlo vyložiť a navŕtať, lebo majú objednaného strelca na štvrtú hodinu rannú. Bolo mi jemne naznačené, aby som služobný rozhovor ukončil, lebo pred sebou majú ešte veľa práce. Pozdravil som a odišiel.
Cestou som zamieril do chodby k čerpadlu, s úmyslom ho namazať a pozrieť aj stav vody. Čerpadlo som zastavil, vytiahol z vody hadicu so sacím košom, a začal ho čistiť. V dierkach koša boli nasaté triesky a mokré papiere. Keď som kôš očistil a začal liať do čerpadla olej, zrazu sa ozvali výkriky. Štajgééér, štajgééér!!! Pozrel som sa tým smerom a uvidel dvoch pomocníkov z Karla, ako po pás vo vode sa brodia ku mne a kričia, že na haviara sa zvalil nakladač. Hrôza. Nechal som čerpadlo a po chodníku vo vode utekal na hlavnú chodbu. Myšlienky mi behali závratnou rýchlosťou, uvedomil som si, že s týmito brigádnikmi si nepomôžem. Na križovatke boli zavesené nosítka. Povedal som im, nech ich zoberú a idú do Karla. Ja že vybehnem do rúbania pre chlapov na pomoc. Dobehol som na chodbu medziobzoru, zastavil vzduch do rúbania a odvolal haviarov zo spodných zubov, aby prišli na pomoc do Karla, lebo tam došlo k ťažkému úrazu. Utekali sme, čo nám nohy stačili. V Karle nás čakal strašný obraz. Predák Kráľ stál na boku chodby, medzi dvoma hajcmanami a na prsiach mal privalený ťažký nakladač. Oči mal vytisnuté z očných jamôk. Bol to strašný pohľad. Medzi náradím na háku visel kladkostroj zvaný hup-cuk. Rýchlo sme to zvesili, zakvačili o hajcman a nakladač sme odtiahli. Predák klesol na zem. Vytiahli sme ho a dali na nosítka. Ešte som stačil chlapom povedať, aby nakladač pustili naspäť, hup-cuk nech odložia a nech idú na pracovisko. Pomocníci z Karla zobrali nosítka so zraneným a pustili sme sa utekať k šachte. Ja som utekal pred nimi, otváral a podkladal pažinou vetracie dvere, aby mohli s nosítkami ísť čo najrýchlejšie k šachte. Bežal som ako pominutý. Keď som došiel k šachte, ihneď som volal dispečerom, aby zavolali sanitku, lebo máme ťažký úraz. Narážačom som zavolal, aby na piaty obzor pristavili klietku pre dopravu zraneného na povrch. Len čo som položil telefón, brigádnici so zraneným už boli pri šachte. Bol to od nich nadľudský výkon. Hoci boli chlapi ako hory, obdivoval som ich. Nosítka so zraneným sme naložili do klietky a nastúpili tiež. Dal som signál a o chvíľu sme boli na povrchu.
Pri šachte nás čakali strážnici s dekami v rukách. Prikryli sme zraneného, pričom každému z nás dali deku. Boli sme spotení a vonku bolo niekoľko stupňov pod nulou. Strážnici, bývalí haviari, vedeli čo majú robiť. Vyniesli sme zraneného zo šachtovej budovy do miestnosti strážnikov, nosítka položili na zem a netrpezlivo čakali na sanitku. Kľakol som si k zranenému, chytil som mu ruku v zápästí a nahmatal mu pulz. Srdce mu veľmi slabučko bilo. Asi o päť minút došla sanitka. Rýchle sme zraneného Kráľa naložili a sanitka ho odviezla do nemocnice.
Boli asi tri hodiny ráno. Dispečeri už volali Bratčenkovi a bezpečnostnému technikovi. Počas celej záchrannej akcie som si zachoval triezvu hlavu a rozhodnosť. Zraneného už odviezli. Ja som odišiel do kúpeľne, sadol si na lavičku a vtedy to na mňa došlo. Chytila ma strašná triaška a plač. Zuby mi cvakali ako v detstve, keď sme sa kúpali v studenej vode Sekčova v Prešove. Vtom vošiel do kúpelne Bratčenkov. Na otázku, čo sa na pracovisku stalo, nebol som schopný súvisle odpovedať. Videl, že nepochodí, kázal mi okúpať sa a potom prísť do kancelárie spísať zápis o úraze.
Poslúchol som. Pod teplou sprchou som sa trochu ukľudnil a už prezlečený prišiel do kancelárie. Vedúcemu som všetko opísal aj nakreslil situáciu na pracovisku, ako došlo k úrazu. A čo bolo príčinou úrazu? Lyžica nakladača počas nakladania vyhlodala mäkké uhlie pod nohou hajcmana. Keď predák chcel lyžicu prehodiť do vozíka, noha hajcmana ju nepustila a preto sa zdvihol nakladač a prevalil sa na stranu tak nešťastne, že pritlačil predáka o výstuž chodby. Opísal som mu aj náš služobný rozhovor s predákom, ako sa ponáhľal s prácou, lebo chcel ešte vŕtať a strieľať. Vtom vedúci vyvalil na mňa oči a spýtal sa, či som vyniesol elektrické rozbušky (palniky) z pracoviska. Palniky zo skladu trhavín vyberali predáci a trhaviny priniesol strelmajster. Úraz príde vyšetrovať Obvodný banský úrad a keď nájde na pracovisku palniky bez dozoru, tak k úrazu vyfasujeme ešte aj veľké peňažné pokuty za porušenie banských predpisov pri manipulácii s trhavinami. Neostávalo mi nič iné, iba sa znovu obliecť do „čierneho“ a utekať na pracovisko pre palniky. Medzitým vedúci zavolal do nemocnice, odkiaľ sme dostali smutnú správu, že predák Kráľ pri prevoze do nemocnice zomrel. Ja som sa vybral k šachte, sfáral som na piaty obzor, behom do Karla, zobral palniky v špeciálnom púzdre a utekal von.
V kancelárii som našiel vedúceho, ako vypočúva dvoch pomocníkov z Karla. Nikomu neprajem prežiť taký deň, čo mi pripravili vyšetrovatelia úrazu, o ktorých som nevedel čo sú zač. Dva razy sme sfárali na pracovisko, asi o desiatej aj s pracovníkmi Obvodného banského úradu. Neraňajkoval som nič, od hladu som už mal žalúdočné kŕče. Na obed ma vedúci pustil do krčmy „Na špici“, aby som mohol zjesť dva „poľoky“ a vypiť limonádu. Poobede došli nejakí páni z Trustu Sever a taký malý chlapík z nejakej odborovej rady, alebo strany. Bol to taký škrečok, ale papuľu mal ako vráta. Za malú chvíľu som zistil, že všetci sa toho primitíva boja. Nariadil znovu fáranie na pracovisko. Od rána mňa a dvoch pomocníkov z Karla už asi štvrtýkrát vypočúvali. Bolo už asi sedem hodín večer, sedeli sme v jednej miestnosti, ten „škrečok“ sedel oproti mne. Ja som bol už na pokraji síl. Ten hlupák oproti mlel iba svoje. Nespočetnekrát vykrikoval, že „robotnícka třída musí být v práci chránená“. Vedenie úseku že má dať na dozor zodpovedného pracovníka, nie zveriť ľudí takému synkovi, ako som ja. Vo mne to hrklo, ale ešte kľudným hlasom som mu vysvetľoval, už neviem po koľký raz, že pri nakladaní horniny lyžica nakladača vošla pod nohu hajcmana, čo predák nemohol vidieť a pri prehadzovaní, keďže noha hajcmana zabránila zdvihnúť lyžicu, nadvihol sa zadok nakladača, prevalil sa nabok a zvalil sa na obsluhujúceho haviara Kráľa. Celou váhou ho pritlačil k výstuži. Ten škreček vykríkol na mňa: „Nevědel si ten nakladač na druhé straně přivázat?“ Mne sa zahmlilo pred očami. Zalomcovala vo mne strašná zlosť. Tento človek celé hodiny svojím panovačným a povýšeneckým chovaním terorizoval prítomných technikov aj zástupcov OBÚ. Neviem si vysvetliť ako sa to stalo, ale v tom momente som vyskočil, naklonil sa ponad stôl, chmatol ho za klopňu kabáta a začal som škriekať: „Ty skurvenec jeden, tu nám zavraciaš hlavu. Si hlupák a hovno sa rozumieš do baníckej roboty.“ Bratčenkov vyskočil, chytil ma jednou rukou okolo hrude a ako mačku ma vyniesol z miestnosti na chodbu. Povedal mi, aby som sa išiel domov vyspať a ráno nech prídem na šachtu. Vedúci sa vrátil do miestnosti. Počul som, ako svojím hromovým hlasom reval na škrečka, že od rána nevieme ukončiť zápis o úraze pre jeho hlúpe otázky. Na odborovú radu zavolá, aby v budúcnosti k takej udalosti poslali človeka, ktorý rozumie baníckej robote.
Vypadol som z budovy a pustil sa kráčať na ubytovňu. Bola už tma. Bol som taký vyšťavený, že som sa po ceste potácal. Oproti mne išli chlapi z ubytovne a jeden z nich mi povedal: „Kurva, ty jes řádne nabuľený“ (opitý). Ubytovňa od šachty bola necelý kilometer vzdialená, ale zdalo sa mi, že kráčam celú večnosť. Došiel som do našej izbičky. Ondro ma už netrpezlivo čakal, už vedel o úraze. Pýtal sa ma, kde som bol tak dlho. Iba v krátkosti som mu povedal, ako sa všetko udialo a ľahol som si do postele. Nevedel som zaspať, myšlienky sa mi stále vracali k prežitej udalosti. Stále som videl nebohého Kráľa, ako je cez prsia pritlačený nakladačom, jeho vypúlené oči a jeho sklenený pohľad. Neviem, ako som zaspal. Ráno som sa zobudil na krik starého Ráka, ktorý ako obyčajne, vykrikoval „kto má raní stávejče“. Nebol som vo svojej koži. Hlava mi hučala, ako keby som bol večer naozaj opitý.
Na šachte už na mňa čakal vedúci. Zobral ma do kancelárie, aj on mal zlú náladu. Nezvykol nadávať, ale teraz sa z neho len tak sypalo: „Kurva s cypem. Ten malej už mne též pořadne sral. Všichni co jsme tam byli, nevědeli jsme co je to za cypa. Každý enem čušel, protože bez souhlasu odborů nám ani plat nezvýši.“ Potom mi povedal, že po mojom nervovom výbuchu sa všetci pustili do „škrečka“. Svojou neznalosťou problémov, ohľadom vyšetrovania úrazov, iba skomplikoval celú situáciu. Budú žiadať odbory, aby k vyšetrovaniu úrazov poslali kvalifikovaného človeka. Potom vraj so stiahnutou hlavou, bez akýchkoľvek poznámok, podpísal zápis a v momente zmizol. Na príkaz OBÚ sme pracovisko v Karle zatiaľ ešte nesmeli obsadiť. Preobliekol som sa a išiel fárať do Reginy, kde prekladali dopravník. Smrteľný úraz na šachte otrasie celým osadenstvom. Bolo mi nepríjemné každému vyprávať o úraze, keď som kohokoľvek stretol, každý to chcel počuť odo mňa. V Regine Jirka Borteľ ešte s dvoma chlapmi začal preťahovať pohon, dvoma hup-cukmi do vyrúbaného pokosu. Opretý o stojku som meravo sedel a pozoroval partiu, ako usilovne pracovala na prekládke dopravníka. Nebol som vo svojej koži. Nič som nedirigoval, ako som zvykol, nechal som ich samostatne robiť. Myšlienky ma stále prenasledovali, bolo mi veľmi ľúto výborného haviara a dobrého človeka Kráľa. Tiež jeho manželku a päť detí, ktoré pred Vianocami stratili dobrého otca. Ako budú sviatkovať, keď stolička za vrchstolom bude prázdna? Vedel som, ako bolo nám, keď nám nečakane zomrel otec.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-