v ktorom dokopávali zbytkové piliere, čo ostali z predošlej smeny. Zliezol som na obzor a išiel do Karla. Mali odstrelenú jalovinu, ale ešte nezačali nakladať. Odstrelom rozsypanú horninu ďaleko od čelby predák Kráľ zhrňoval nakladačom. Keď som prišiel na pracovisko, zastavil prácu, aby sme sa mohli porozprávať. Povedal mi, že teraz bude robiť takým spôsobom, že najprv vyberie uhlie a potom pristreli jalovinu (kameň). Škoda by bolo také pekné uhlie odstreliť spolu s jalovinou, znehodnotilo by sa. Bol to veľmi poriadny haviar, ešte so starými návykmi na poriadok. Mal päť detí a pred blížiacimi sa Vianocami sme sa rozprávali aj o rodinných prípravách na tieto krásne sviatky roka. Dnes vraj chcú rýchlo vyložiť a navŕtať, lebo majú objednaného strelca na štvrtú hodinu rannú. Bolo mi jemne naznačené, aby som služobný rozhovor ukončil, lebo pred sebou majú ešte veľa práce. Pozdravil som a odišiel. 

Cestou som zamieril do chodby k čerpadlu, s úmyslom ho namazať a pozrieť aj stav vody. Čerpadlo som zastavil, vytiahol z vody hadicu so sacím košom, a začal ho čistiť. V dierkach koša boli nasaté triesky a mokré papiere. Keď som kôš očistil a začal liať do čerpadla olej, zrazu sa ozvali výkriky. Štajgééér, štajgééér!!! Pozrel som sa tým smerom a uvidel dvoch pomocníkov z Karla, ako po pás vo vode sa brodia ku mne a kričia, že na haviara sa zvalil nakladač. Hrôza. Nechal som čerpadlo a po chodníku vo vode utekal na hlavnú chodbu. Myšlienky mi behali závratnou rýchlosťou, uvedomil som si, že s týmito brigádnikmi si nepomôžem. Na križovatke boli zavesené nosítka. Povedal som im, nech ich zoberú a idú do Karla. Ja že vybehnem do rúbania pre chlapov na pomoc. Dobehol som na chodbu medziobzoru, zastavil vzduch do rúbania a odvolal haviarov zo spodných zubov, aby prišli na pomoc do Karla, lebo tam došlo k ťažkému úrazu. Utekali sme, čo nám nohy stačili. V Karle nás čakal strašný obraz. Predák Kráľ stál na boku chodby, medzi dvoma hajcmanami a na prsiach mal privalený ťažký nakladač. Oči mal vytisnuté z očných jamôk. Bol to strašný pohľad. Medzi náradím na háku visel kladkostroj zvaný hup-cuk. Rýchlo sme to zvesili, zakvačili o hajcman a nakladač sme odtiahli. Predák klesol na zem. Vytiahli sme ho a dali na nosítka. Ešte som stačil chlapom povedať, aby nakladač pustili naspäť, hup-cuk nech odložia a nech idú na pracovisko. Pomocníci z Karla zobrali nosítka so zraneným a pustili sme sa utekať k šachte. Ja som utekal pred nimi, otváral a podkladal pažinou vetracie dvere, aby mohli s nosítkami ísť čo najrýchlejšie k šachte. Bežal som ako pominutý. Keď som došiel k šachte, ihneď som volal dispečerom, aby zavolali sanitku, lebo máme ťažký úraz. Narážačom som zavolal, aby na piaty obzor pristavili klietku pre dopravu zraneného na povrch. Len čo som položil telefón, brigádnici so zraneným už boli pri šachte. Bol to od nich nadľudský výkon. Hoci boli chlapi ako hory, obdivoval som ich. Nosítka so zraneným sme naložili do klietky a nastúpili tiež. Dal som signál a o chvíľu sme boli na povrchu.
Pri šachte nás čakali strážnici s dekami v rukách. Prikryli sme zraneného, pričom každému z nás dali deku. Boli sme spotení a vonku bolo niekoľko stupňov pod nulou. Strážnici, bývalí haviari, vedeli čo majú robiť. Vyniesli sme zraneného zo šachtovej budovy do miestnosti strážnikov, nosítka položili na zem a netrpezlivo čakali na sanitku. Kľakol som si k zranenému, chytil som mu ruku v zápästí a nahmatal mu pulz. Srdce mu veľmi slabučko bilo. Asi o päť minút došla sanitka. Rýchle sme zraneného Kráľa naložili a sanitka ho odviezla do nemocnice.

Boli asi tri hodiny ráno. Dispečeri už volali Bratčenkovi a bezpečnostnému technikovi. Počas celej záchrannej akcie som si zachoval triezvu hlavu a rozhodnosť. Zraneného už odviezli. Ja som odišiel do kúpeľne, sadol si na lavičku a vtedy to na mňa došlo. Chytila ma strašná triaška a plač. Zuby mi cvakali ako v detstve, keď sme sa kúpali v studenej vode Sekčova v Prešove. Vtom vošiel do kúpelne Bratčenkov. Na otázku, čo sa na pracovisku stalo, nebol som schopný súvisle odpovedať. Videl, že nepochodí, kázal mi okúpať sa a potom prísť do kancelárie spísať zápis o úraze.

Poslúchol som. Pod teplou sprchou som sa trochu ukľudnil a už prezlečený prišiel do kancelárie. Vedúcemu som všetko opísal aj nakreslil situáciu na pracovisku, ako došlo k úrazu. A čo bolo príčinou úrazu? Lyžica nakladača počas nakladania vyhlodala mäkké uhlie pod nohou hajcmana. Keď predák chcel lyžicu prehodiť do vozíka, noha hajcmana ju nepustila a preto sa zdvihol nakladač a prevalil sa na stranu tak nešťastne, že pritlačil predáka o výstuž chodby. Opísal som mu aj náš služobný rozhovor s predákom, ako sa ponáhľal s prácou, lebo chcel ešte vŕtať a strieľať. Vtom vedúci vyvalil na mňa oči a spýtal sa, či som vyniesol elektrické rozbušky (palniky) z pracoviska. Palniky zo skladu trhavín vyberali predáci a trhaviny priniesol strelmajster. Úraz príde vyšetrovať Obvodný banský úrad a keď nájde na pracovisku palniky bez dozoru, tak k úrazu vyfasujeme ešte aj veľké peňažné pokuty za porušenie banských predpisov pri manipulácii s trhavinami. Neostávalo mi nič iné, iba sa znovu obliecť do „čierneho“ a utekať na pracovisko pre palniky. Medzitým vedúci zavolal do nemocnice, odkiaľ sme dostali smutnú správu, že predák Kráľ pri prevoze do nemocnice zomrel. Ja som sa vybral k šachte, sfáral som na piaty obzor, behom do Karla, zobral palniky v špeciálnom púzdre a utekal von.

V kancelárii som našiel vedúceho, ako vypočúva dvoch pomocníkov z Karla. Nikomu neprajem prežiť taký deň, čo mi pripravili vyšetrovatelia úrazu, o ktorých som nevedel čo sú zač. Dva razy sme sfárali na pracovisko, asi o desiatej aj s pracovníkmi Obvodného banského úradu. Neraňajkoval som nič, od hladu som už mal žalúdočné kŕče. Na obed ma vedúci pustil do krčmy „Na špici“, aby som mohol zjesť dva „poľoky“ a vypiť limonádu. Poobede došli nejakí páni z Trustu Sever a taký malý chlapík z nejakej odborovej rady, alebo strany. Bol to taký škrečok, ale papuľu mal ako vráta. Za malú chvíľu som zistil, že všetci sa toho primitíva boja. Nariadil znovu fáranie na pracovisko. Od rána mňa a dvoch pomocníkov z Karla už asi štvrtýkrát vypočúvali. Bolo už asi sedem hodín večer, sedeli sme v jednej miestnosti, ten „škrečok“ sedel oproti mne. Ja som bol už na pokraji síl. Ten hlupák oproti mlel iba svoje. Nespočetnekrát vykrikoval, že „robotnícka třída musí být v práci chránená“. Vedenie úseku že má dať na dozor zodpovedného pracovníka, nie zveriť ľudí takému synkovi, ako som ja. Vo mne to hrklo, ale ešte kľudným hlasom som mu vysvetľoval, už neviem po koľký raz, že pri nakladaní horniny lyžica nakladača vošla pod nohu hajcmana, čo predák nemohol vidieť a pri prehadzovaní, keďže noha hajcmana zabránila zdvihnúť lyžicu, nadvihol sa zadok nakladača, prevalil sa nabok a zvalil sa na obsluhujúceho haviara Kráľa. Celou váhou ho pritlačil k výstuži. Ten škreček vykríkol na mňa: „Nevědel si ten nakladač na druhé straně přivázat?“ Mne sa zahmlilo pred očami. Zalomcovala vo mne strašná zlosť. Tento človek celé hodiny svojím panovačným a povýšeneckým chovaním terorizoval prítomných technikov aj zástupcov OBÚ. Neviem si vysvetliť ako sa to stalo, ale v tom momente som vyskočil, naklonil sa ponad stôl, chmatol ho za klopňu kabáta a začal som škriekať: „Ty skurvenec jeden, tu nám zavraciaš hlavu. Si hlupák a hovno sa rozumieš do baníckej roboty.“ Bratčenkov vyskočil, chytil ma jednou rukou okolo hrude a ako mačku ma vyniesol z miestnosti na chodbu. Povedal mi, aby som sa išiel domov vyspať a ráno nech prídem na šachtu. Vedúci sa vrátil do miestnosti. Počul som, ako svojím hromovým hlasom reval na škrečka, že od rána nevieme ukončiť zápis o úraze pre jeho hlúpe otázky. Na odborovú radu zavolá, aby v budúcnosti k takej udalosti poslali človeka, ktorý rozumie baníckej robote.

Vypadol som z budovy a pustil sa kráčať na ubytovňu. Bola už tma. Bol som taký vyšťavený, že som sa po ceste potácal. Oproti mne išli chlapi z ubytovne a jeden z nich mi povedal: „Kurva, ty jes řádne nabuľený“ (opitý). Ubytovňa od šachty bola necelý kilometer vzdialená, ale zdalo sa mi, že kráčam celú večnosť. Došiel som do našej izbičky. Ondro ma už netrpezlivo čakal, už vedel o úraze. Pýtal sa ma, kde som bol tak dlho. Iba v krátkosti som mu povedal, ako sa všetko udialo a ľahol som si do postele. Nevedel som zaspať, myšlienky sa mi stále vracali k prežitej udalosti. Stále som videl nebohého Kráľa, ako je cez prsia pritlačený nakladačom, jeho vypúlené oči a jeho sklenený pohľad. Neviem, ako som zaspal. Ráno som sa zobudil na krik starého Ráka, ktorý ako obyčajne, vykrikoval „kto má raní stávejče“. Nebol som vo svojej koži. Hlava mi hučala, ako keby som bol večer naozaj opitý.

Na šachte už na mňa čakal vedúci. Zobral ma do kancelárie, aj on mal zlú náladu. Nezvykol nadávať, ale teraz sa z neho len tak sypalo: „Kurva s cypem. Ten malej už mne též pořadne sral. Všichni co jsme tam byli, nevědeli jsme co je to za cypa. Každý enem čušel, protože bez souhlasu odborů nám ani plat nezvýši.“ Potom mi povedal, že po mojom nervovom výbuchu sa všetci pustili do „škrečka“. Svojou neznalosťou problémov, ohľadom vyšetrovania úrazov, iba skomplikoval celú situáciu. Budú žiadať odbory, aby k vyšetrovaniu úrazov poslali kvalifikovaného človeka. Potom vraj so stiahnutou hlavou, bez akýchkoľvek poznámok, podpísal zápis a v momente zmizol. Na príkaz OBÚ sme pracovisko v Karle zatiaľ ešte nesmeli obsadiť. Preobliekol som sa a išiel fárať do Reginy, kde prekladali dopravník. Smrteľný úraz na šachte otrasie celým osadenstvom. Bolo mi nepríjemné každému vyprávať o úraze, keď som kohokoľvek stretol, každý to chcel počuť odo mňa. V Regine Jirka Borteľ ešte s dvoma chlapmi začal preťahovať pohon, dvoma hup-cukmi do vyrúbaného pokosu. Opretý o stojku som meravo sedel a pozoroval partiu, ako usilovne pracovala na prekládke dopravníka. Nebol som vo svojej koži. Nič som nedirigoval, ako som zvykol, nechal som ich samostatne robiť. Myšlienky ma stále prenasledovali, bolo mi veľmi ľúto výborného haviara a dobrého človeka Kráľa. Tiež jeho manželku a päť detí, ktoré pred Vianocami stratili dobrého otca. Ako budú sviatkovať, keď stolička za vrchstolom bude prázdna? Vedel som, ako bolo nám, keď nám nečakane zomrel otec.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay