a ochotne odpovedala na pripravené otázky:
1. Začali ste v rodnej obci už ako žiačka základnej školy ako nádejná speváčka ľudových piesní a v okrese i na okolí ste sa prezentovali tiež v dobrom svetle. Čo na Vás v tomto období najviac zapôsobilo a na čo si najviac spomínate.
Začalo to tak nevinne, len jednou súťažou a odvtedy to už išlo. Samé vystúpenia v obci, či v okrese. Chodili sme spolu všade s Evkou, boli sme ako také dvojičky. Každý si myslel, že nemôžeme byť priateľky, pretože sme konkurentky, no my sme jedna druhú posúvali ďalej. Stále sme spolu vystupovali, zatiaľ čo naši spolužiaci sedeli doma, my sme chodili na ZUŠ-ku alebo sme tancovali po zábavách.
V tomto období na mňa pôsobili viaceré faktory – rodina, k spevu ma viedla stará mama, ktorá mi od malička spievala, obliekala ma do kroja a učila ma bystränské pesničky. Ale podporovala ma aj celá rodina. Taktiež v škole to bola pani riaditeľka Mgr. Marta Gadušová, ktorá s nami spievala a učila nás pesničky.
2. Rozhodli ste sa po ukončení základnej školy pokračovať v štúdiu na košickom konzervatóriu. Štyri roky štúdia pre Vás iste znamenalo veľa. Povedzte nám bližšie, čo ste študovali, kto bol v tomto čase Vaším najlepším učiteľom a čím vlastne konzervatórium odteraz pre Vás je.

Po ZŠ som nastúpila na Konzervatórium v Košiciach, ale priznám sa, že od tejto školy som očakávala niečo iné. Študujem operný spev, ktorému som sa dovtedy nevenovala. Neskôr som si ale vážnu hudbu zamilovala. V tomto období nastal útlm folklóru, keďže nám ho v škole zakazovali. Nemohli sme spievať ľudové piesne. A možno práve toto „odlúčenie“ malo za úlohu naznačiť mi, aký je pre mňa folklór dôležitý. Aj napriek zákazu, som sa vrátila k spevom, tancom a tradíciám a moje puto je o to silnejšie.
3. Od ukončenia školy uplynulo dosť času, aby ste si rozmysleli, čo ďalej. Mienite v štúdiu pokračovať, alebo ste si vybrali inú cestu?
Momentálne stále študujem na košickom konzervatóriu, som v V. ročníku. Popri škole pracujem v Základnej umeleckej škole v Sečovciach ako učiteľka spevu a klavíra a tiež ako externý zamestnanec v zbore v Štátnom divadle v Košiciach. Môj plán do budúcnosti je dostať sa na vysokú školu. Samozrejme by som si priala aby to bola umelecká vysoká škola, ale dostať sa tam je veľmi ťažké a podarí sa to málokomu.
4. Folklórna skupina Bystränky si už bez Vás nevie ďalšie účinkovanie predstaviť. Ako ste sa zžili s kolektívom starších žien a kde všade Vás spolu videli i počuli vystupovať?

Bystränky sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Aj keď sú mnohé súbory, ktoré majú viac členov, väčšie možnosti, čo ide ruka v ruke s kvalitnejšími výkonmi, Bystränky ostanú pre mňa najlepšie. Máme starší kolektív a málo členov a to sú veci, s ktorými by veľa súborov nedokázalo bojovať, no my sa nejako stále predierame tým našim svetom showbiznisu :). Ale hlavné je, že to robíme s radosťou a láskou k folklóru. S kolektívom starších žien som sa zžila veľmi dobre, lebo s nimi nikdy nie je nuda. Spolu sme vystupovali a mohli nás vidieť už v celom Gemeri, ale aj v Košiciach, v Heľpe či v Hermanovciach, v Maďarsku...
5. Povedzte, ako ste si zvykli na kombináciu s folklórom žiť a v škole sa zaoberať aj vážnou hudbou a ako to spolu ide teraz?
No, myslela som si, že sa to dá skombinovať, doma spievať ľudovky a v škole vážnu hudbu, no v škole boli rázne proti tomu, a tak som na jeden čas prestala chodiť do súboru a vyhýbala som sa folklóru. No po čase mi folklór začal chýbať, a tak som opäť začala chodiť s Bystränkami. Ako som už spomínala, je to veľmi zložité skombinovať folklór s vážnou hudbou a keď chcete robiť obe veci profesionálne, je to nemožné. Vážnu hudbu milujem a určite sa s ňou nechcem rozlúčiť, ale zanechať folklór – ľudovú pieseň, kroje, tance, zvyky to je pre mňa nepredstaviteľné. Nedá sa to, je to vo mne a navždy bude. Čiže rozhodnutie je náročné a ovplyvní celý môj život.
6. Prezraďte nám svoje tajné želanie ako speváčka.

Myslím si, že moje tajné želanie je jasné! Spievať v divadle nádherné árie a prísť domov, obliecť sa do kroja a spievať ľudovky. No ostane to asi len zbožným želaním.
„Dominika, po minuloročných maturitách momentálne pokračuje v štúdiu na košickom konzervatóriu. Je v V. ročníku spolu s Evkou Dovcovou. Hoci už nie sú nerozlučné dvojičky, ako tomu bolo na základnej škole, ich priateľstvo stále pretrváva. Dominika si v prvom roku štúdia na konzervatóriu akoby nevedela nájsť miesto, alebo prísť na to svoje. Postupne v druhom ročníku našla cestu k vážnej hudbe a myslím si, že jej aj dosť podľahla. Ale samozrejme aj láska k folklóru pretrváva a sama vidím aké je pre ňu ťažké zosúladiť tieto jej dve veľké záľuby. V škole to kvôli jej láske k folklóru nemá ľahké, sama vidím, že sa preto trápi. No má pred sebou ešte skoro rok a pol štúdia a snáď čas všetko ukáže a Dominika sa sama rozhodne akou cestou sa vydá. Určite bude rozhodujúce na akú vysokú školu sa dostane. Viem, že jej snom je dostať sa na VŠMU v Bratislave, AMU v Prahe alebo JAMU v Brne. Celá rodina ju určite budeme v tomto podporovať a držať jej palce a ktovie kde ju vietor zaveje, možno ostane v rodnej dedine a bude sa venovať jej druhej (alebo prvej?) láske - folklóru.
Dievčatá sa v rámci školských aktivít zúčastňujú aj rôznych vystúpení. Pred Vianocami spievali v zbore so štvoricou Kanaďanov THE TENORS, každoročne absolvujú množstvo predviančných vystúpení, minulého roku bol pre ne určite zaujímavým predvianočný koncert, ktorý sa konal vo väznici v Košiciach – Šaci. Vystupovali tiež v opernom predstavení v Maďarsku, v Šoproni, pôsobili v gregoriánskom zbore, s ktorým absolvovali množstvo vystúpení na Slovensku, ale aj v Belgicku“, povedala na záver Dominikina mama, pani Ľubica Ďurská.
Otázky pripravil a za odpovede Dominike Ďurskej ďakuje
Ondrej Doboš
{jcomments on}

































Gemer je aj v súčasnosti charateristický veľkou zásobárňou ľudových piesní a ich spevákov. Jednou z mála obcí, kde sa ľudovou piesňou a folklórom ešte aj dnes zaoberajú je neveľká bývalá banícka obec Rožňavské Bystré. Už dvadsťpäť rokov ju reprezentuje ženská spevácka skupina, ktorú si pomenovali Bystränky. No okrem nej sú Bystrania hrdí aj na dve mladé speváčky Evku Dovcovú a Dominiku Ďurskú, ktoré už ako žiačky základnej školy sa prejavili ako veľmi talentované s veľkou perspektívou.
Obidve veľmi ochotne vystupovali na rôznych spoločenských podujatiach v obci a upozorňovali na svoj nevšedný spevácky talent. Keď sa objavili na rôznych speváckych súťažiach, vždy bolo pre porotu ťažké, ktorá z nich obsadí prvé a ktorá druhé miesto. V tých rokoch sa najviac prejavovala Evka Dovcová, ktorá získala v celoslovenskej súťaži spevákov ľudových piesní trikrát prvenstvo. Aj od nich sa akosi prirodzene očakávalo, že sa prejavia aj v spomínanej folklórnej skupine a pomôžu šíriť dobré meno Rožňavského Bystrého. Čas však rozhodol, že Dominika aj počas štúdia na Konzervatóriu v Košiciach sa nechcela vzdať Bysträniek a tie jej ostali nielen ako záľuba. Dnes sa nám zverila Dominika
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-