Søren Kierkegaard si i mladý Remete kládol otázku po autentickom živote veriaceho človeka v Európe, ktorá sa síce nazýva kresťanskou, s biblickým kresťanstvom však nemá nič spoločné. Remete niektorými rysmi svojej teológie pripomína Alberta Schweitzera alebo Dietricha Bonhoeffera s jeho dôrazom na zodpovednú vieru uprostred nenáboženského sveta. Remete silne prežíval vedomie, že stará kresťanská kultúra odchádza, pričom jej odchod bude bolestný, búrlivý, temný a budúcnosť je potrebné stvoriť v jakobovskom zápase ducha, aby mohla ožiť pravdivá biblická viera, ktorá sa zrodí v chudobe, úzkosti a temnote, až “utíchne hluk vedeckých dôvodov a protidôvodov.“

Predvojnové meštiacke prostredie

evanjelickej cirkvi nemohlo doceniť skutočný význam mladého teológa. Dá sa povedať, že Remete bol vo svojej dobe skôr na okraji cirkevných inštitúcií a neustále sa stretával s podozrievavou nechuťou cirkevných predstaviteľov. Odpor vzbudil už svojím nekonformným sobášom s diakonkou Klárou Kušinszkou. Protestantská cirkev organizovaná na národnostnom princípe len ťažko mohla oceniť Remeteho univerzalistické a nekonfesijné poňatie viery. Snáď aj preto tento nadaný filozof a teológ nezakotvil v nejakom prestížnom postavení, ktoré by istotne zodpovedalo jeho britkému intelektu, ale stal sa katechétom, učiteľom detí. Po krátkom pobyte v Egri sa jeho učiteľským pôsobiskom stalo slovenské mestečko Jelšava. Svojím spôsobom to bolo šťastné riešenie, lebo Remete v pedagogickej práci našiel hlboký zmysel, pretože mohol priamo pôsobiť na najmladšiu generáciu, a tak pripravovať onú novú budúcnosť, v ktorej dúfal nájsť obnovu autentickej biblickej viery.
V atmosfére vzrastajúcej neznášanlivosti, vypätého nacionalizmu a odklone spoločnosti od demokratických ideálov viedol mládež k otvorenosti, láskavosti a zodpovednosti. Oslovoval deti maďarské i slovenské, učil kresťanov i ateistov, pomáhal chudobným deťom, aby mohli študovať, organizoval výlety a letné tábory, pôsobil tiež ako nadaný psychológ. Podarilo sa mu vytvoriť súdržné skupiny mládeže, “bandy“, ktoré si v kresťanskom duchu pomáhali a dokázali pomáhať aj iným. Darilo sa mu vštepovať mládeži univerzalizmus tam, kde začínal prevládať šovinistický i náboženský partikularizmus, lásku ku všetkým ľuďom bez rozdielu tam, kde sa začali presadzovať barbarské militantné zásady. Prekračoval hranice národností, náboženstiev i spoločenských tried, ignoroval rozdiely medzi ľuďmi i národmi. Bez ohľadu na riziko pomáhal deportovaným Židom utekať cez slovenské hranice, kde sa už vzmáhalo povstanie a kde mali utečenci nádej na prežitie. Rovnako tak ale vštepoval mládeži ohľaduplnosť k nepriateľom. Keď jeho žiaci ukrytí v lesoch zajali nemeckého vojaka, podelili sa s ním o jedlo a nocľah, oslávili s ním Štedrý deň a potom ho prepustili len s prosbou, aby ich neprezradil.

Príchod vojny

logicky viedol k tomu, že si dovtedy Remeteho výrazne pacifistické spoločenstvo muselo položiť otázku, či vstúpiť do ozbrojeného boja proti postupujúcej neľudskosti. Nebola to ľahká voľba, iste už aj preto, že Remeteho žiaci boli ešte deti a on sám bol skôr senzitívnym filozofom a učiteľom než vojakom. Pre človeka, ktorý vo svojej viere spojuje myslenie s činmi, však nebola iná možnosť, než postaviť sa aktívne na stranu spravodlivosti. Ladislav Remete od začiatku vedel, že takéto rozhodnutie nutne povedie k tragickému koncu, a hoci mal niekoľkokrát možnosť zvoliť si ľahšiu cestu, vždy sa rozhodoval iba podľa svoje viery. Jeho “bandy,“ v ktorých boli už pätnásťročné deti, sa spolu s ním zapojili do Slovenského národného povstania, pričom šlo predovšetkým o to poskytovať bojujúcim partizánom zázemie a informácie. Sám Remete vlastnil starú pištoľ, tú však nikdy nepoužil, a to ani vo chvíli, keď ho zatýkalo gestapo.
Profesor Karol Nandrásky ako osemnásťročný mladík patril do najužšieho Remeteho kruhu. Niet pochýb o tom, že dokonca i v bezbožnom svete plnom rozkladov zostáva pre mladého človeka inšpiráciou viera. Musí to však byť viera prejavovaná nie zbožnými frázami, ale viera prežívaná zo dňa na deň a dokonca dosvedčená smrťou.
9. januára 1945 odviezli fašisti László Remeteho do vápenky v Nemeckej. Pretože pôda bola v januári zmrznutá, prestalo sa s obvyklým spôsobom popráv, keď boli väzni zastrelení a zhodení do hromadného hrobu, ktorý si sami vykopali. V januári boli väzni a s nimi i Lászsló Remete zastrelení nad pecou vápenky a vhodení do ohňa.

Kniha Karola Nandráskeho

"László Remete - človek, ktorý prekračoval hranice" (2006) je cenným osobným svedectvom, je to silný dokument. Zaujme nielen bezprostrednosťou a historickou presnosťou, ale také strhujúcim básnickým jazykom, ktorý je na jednej strane zrozumiteľný a moderný, na druhej strane plný neokázalého pátosu.