sa po úvodnom prehľadnom popise stavu stredovekého a novovekého veterinárstva zaoberá jeho vývojom, vedúcom k prvému zdravotníckemu zákonu v habsburskej monarchii, k vzniku veterinárskeho školstva v Európe, najmä v Rakúsku a Uhorsku, k začatiu zverolekárskeho štúdia na lekárskych fakultách európskych univerzít i k následnému rozvoju zverolekárskeho výskumu a praktickým dôsledkom v odbore veterinárneho lekárstva. S dôsledným dôrazom i na zástoj a účinkovanie „chýrečných Slovákov“ (Ján Žamboký-Sambucus z Trnavy, Peter Madáč z Gemerskej Polomy, Pavol Adámi z Beluše, Peter Štulfa z Nitry, Roman Brunkala z Oravy, Alajos Ľudovít Szabó z Nededu, okr. Galanta, František Hutyra zo Spišského Podhradia, Jozef Marek z Hornej Stredy nad Váhom, Alexander Kotlán zo Smoleníc a i.), ktorí sa najviac zaslúžili o rozvoj veterinárstva a veterinárskej medicíny a školstva v 18. až 20. storočí.

Podstatná časť monografie je venovaná životu, dielu, účinkovaniu a prínosu pre lekárstvo a zverolekárstvo gemerského rodáka MUDr. Petra Madáča (28.2.1729 Veľká Poloma, dnes Gemerská Poloma - 24.11.1805 Rimavská Sobota). Slovenskí historiografi venovali nemálo bádateľského úsilia i publicistického priestoru osobnostiam humánnej medicíny 18. storočia. Medzi nimi aj Petrovi Madáčovi, pričom sa všetci autori zamerali na Madáčovu osobnosť iba z hľadiska jeho významu a prínosu pre humánnu medicínu a pre verejné zdravotníctvo feudálneho Uhorska. A práve táto publikácia napráva istú nedôslednosť v hodnotení jeho významu a predstavuje MUDr. Petra Madáča komplexne v celej šírke jeho činnosti, pretože Madáč nebol iba humánnym lekárom, ale súčasne bol aj úradným zverolekárom. Napriek tomu, že v dobe svojho vysokoškolského štúdia nemal možnosť zvlášť študovať aj veterinárnu medicínu, potrebné vedomosti z nej si individuálne doplňoval na lekárskej fakulte wittenberskej univerzity, kde štúdiá úspešne ukončil obhajobou svojej dizertačnej práce o regenerácii ciev a bol tu v r. 1770 slávnostne promovaný na doktora medicíny. Po nostrifikácii svojho lekárskeho diplomu na univerzite v Trnave, kde po obhajobe druhého dizertačného spisu o úzkych súvislostiach chemických prvkov mu bol 12. februára 1774 titul doktora medicíny ako aj výkon lekárskeho povolania úradne potvrdený. Vzápätí prijal z rúk vicišpána menovací dekrét za stoličného lekára Liptovskej stolice. V roku 1776 sa usadil v Malohontskej stolici, keď sa aj s rodinou presťahoval do Rimavskej Soboty, tu pôsobil ako stoličný lekár - fyzikus, kde svoju funciu vykonával 26 rokov až do roku 1802, kedy sa ako 74 ročný vzdal svojej funkcie a požiadal o dôchodok, ktorý si užíval v prostredí svojej rodiny až do svojho náhleho skonu 24.11.1805. Okrem osobných ambícií bádať, skúmať choroby zvierat, najmä tých nákazlivých, ho k tejto zverolekárskej činnosti zaväzoval aj titul a funkcia fyzikusa. Peter Madáč bol totiž „fyzikus“, teda úradný mestský, stoličný lekár – humánny i veterinárny, a nie ako sa často mylne vysvetľovalo, že bol „odborníkom vo fyzike“. To znamená, že sa v lekárskej praxi v plnej miere musel zaoberať aj sledovaním, diagnostikovaním, hlásením, evidenciou, výskumom, prevenciou, liečbou a tlmením nákazlivých chorôb hospodárskych zvierat. Madáčova priekopnícka iniciatíva epizootológa (vedný odbor, ktorý sa zaoberá infekčnými chorobami spôsobovanými parazitmi), jeho odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy, sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat. Ním vypracované navrhované a ochranné liečebné opatrenia proti slintačke a krívačke dobytka Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada schválila a v roku 1788 legislatívne vyhlásila za platné pre celé územie Uhorska.
Madáčovu pestrú, obtiažnu a zložitú životnú púť, komplikované štúdiá v zahraničí, rôzne miesta jeho účinkovania, výsledky činnosti v jeho dôležitej funkcii úradného lekára a najmä zverolekára v Malohonte a Gemeri i informácie o jeho praktickej, výskumnej, publicistickej a administratívno-správnej činnosti podáva autor na základe archívnych dokumentov. Doslovné citovanie textov podrobných hlásení a správ o zdrojoch, príznakoch a priebehu vyskytnuvších sa nákazlivých chorôb dobytka, vypracovaných a odporúčaných spôsoboch a postupoch pre chovateľov na zdolanie týchto nákaz a návodoch na liečbu slintačky a krívačky, sú nielen dokladom o význame Madáčovej činnosti, ale aj zaujímavým čítaním, ktoré možno odporúčať všetkým záujemcom o našu históriu.
Marta Mikitová