Ondrej Doboš
Básnické Šepotance Ondreja Nagaja ako rozjímanie nielen o triviálnych témach
Predvianočné knižné obchody boli naplnené množstvom všelijakej literatúry. Medzi ňou nechýbala ani poézia. Prispel k tomu aj Ondrej Nagaj, nám známy básnik, pochádzajúci z Gemera. Predtým mu vo Vydavateľstve Vegaprint Mošovce vyšla jeho najnovšia básnická zbierka Šepotance, ktorá obohatila pestrý zoznam okolo 40 jeho vydaných kníh pre deti predškolského i mladšieho školského veku, ale aj pre dospelých. Ich tematická pestrosť mu umožnila prezentovať širokú obsahovú škálu. Majstrovstvo autora preto chvália napríklad Riekanky do škôlky, Hádanky, Veršíky o zvieratkách a iné. Druhú skupinu tvorí paleta začínajúca ľúbostnými básňami a končiaca spoločensko-kritickými veršami. Také boli napríklad Verše na pni, Krajina človeka, Šiel učiteľ poza školu, Nenechajte ma na pokoji, Aj kameň dušu má, Posmešníky a iné. Aj v spomínanej najnovšej zbierke Šepotance svojho čitateľa presviedča, že mu nie je problémom vybrať si a spracovať hocijakú tému. Dokazujú to aj jeho verše v básni Odbremeňovanie. Už ich začiatok prezrádza, čo bude jeho témou, keď začína: Panebože, / tuším, že po latinsky / si nikdy nevedel./ To v prekladoch ti / drmolili iní, / aby si netušil, / čo postvárali / za
Autobus dobrej vôle s Ragačinkou a ich pásmom vianočných zvykov prišiel aj do Subsidia v Rožňave
V piatok 3. decembra 2010 v Rožňave od rána husto snežilo, cesty neprejazdné, ale Detská folklórna skupina Ragačinka z Hrušova, z prekrásnej dedinky na juhu stredného Slovenska, medzi seniorov dorazila včas. Pestrosťou krojov a s úsmevmi na tvárach všetky pochybnosti, či prídu v poriadku, hneď zahnali. Na pôde zariadenia Subsidium (Špecializované zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb) v Rožňave krojovaný sprievod privítal primátor mesta MUDr. Vladislav Laciak a pozdravil aj všetkých obyvateľov zariadenia.
Deti z Hrušova uviedol Janko Brloš, ktorý poďakoval za prijatie primátorovi, vedeniu zariadenia, ako aj matičiarom z nášho okresu.
Anketa: Ktoré tradičné jedlo považujete za symbolické pre Gemer?
Na stránke Maj Gemer pribudlo ďalšie kolo ankety, ktoré sme venovali tradičným gemerským jedlám. Chceme ňou zistiť, ktoré jedlo považujete Vy za typicky gemerské. Máte takto možnosť vybrať si niektoré z ponúknutých jedál, ktoré obľubujete, pripravujete si ho aj doma, alebo by ste ním ponúkli svojich hosťov z iných regiónov Slovenska, alebo aj zo zahraničia. Ktoré jedlo by ste im teda ponúkli? Možnosti: 1. Bryndzové halušky, 2. Cíbliky, 3. Gemerské guľky, 4. Kyslá polievka, 5. Papcún, 6.
Ako volili Gemerčania - V obci Rožňavské Bystré v komunálnych voľbách 2014 za starostku znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú - V Dobšinej je nový primátor Ján Slovák
Medzi prvými obcami na hornom Gemeri, ktoré doručili zápasnicu o výsledku komunálnych volieb 2014, ktoré sa uskutočnili na celom Slovensku 15. novembra 2014, je aj obec Rožňavské Bystré. Volebná komisia v zápisnici konštatovala, že volieb sa zúčastnilo 75,10 % voličov. Za starostku obce Rožňavské Bystré znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú. Taktiež zvolili 5 kandidátov za poslancov Obecného zastupiteľstva: Iveta Hlaváčová, SMER-SD, Ján Gonos SMER-SD, Ladislav Šimko SMER-SD, Marek Ďurský SMER-SD, Zuzana Tomková SMER-SD. K zvoleniu všetkým blahoželáme!
Dnes už vieme, ako voľby dopadli. Snáď pre kompletnú informáciu je dobre, keď uvedieme, že tohtoročné voľby sa uskutočnili na Slovensku v 2906 volebných obvodoch z 2921. Zúčastnilo sa na nich 48,18 % voličov, čo v skutočnosti svoju občiansku príležitosť využilo tentoraz 2 164 029 voličov. Okrem starostov a primátorov miest zvolili tiež 20 753 poslancov samosprávnych zborov. Podľa odborníkov sa nesplnili ich predpoklady a tak tohtoročné komunálne voľby priniesli nižší záujem voličov ako
Ako sa zo šustra učiteľ stal - 15. časť
XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Afganská superstar v dokumentárnom filme aj v Čajovni večnej mladosti v Rožňave
V rámci Medzinárodného týždňa ľudských práv pripravilo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v Čajovni večnej mladosti na ulici Akademika J. Hronca Afganskú superstar vo filme. Diváci budú mať možnosť počas 87. minút sledovať dynamicky strihaný dokument, ktorý zaznamenáva celý priebeh trojmesačnej súťaže, vtipné momenty približujúce celonárodné šialenstvo, striedajúce mrazivé chvíle, kedy sa ženským súťažiacim za ich vystúpenie v tejto súťaži amatérskych speváckych talentov vyhrážajú smrťou. Ak si uvedomíme, že v miestnej televíznej stanici Tolo TV sa okrem 2 tisíc spevákov do súťaže prihlásili
V A P R Í L I 2026
SI PRIPOMÍNAME
Igor Ciel – 95. výročie narodenia
3. apríl – Igor Ciel (13.4.1931 Rožňava – 4.7.2010 Bratislava) – scenárista, režisér, pedagóg.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Theodor Glatz – 155. výročie úmrtia
3. apríl – Theodor Glatz (10.12.1818 Viedeň – 3.4.1871 Sibiu) – rumunský maliar, grafik, fotograf.
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Ján Jasenka – 35. výročie úmrtia
6. apríl – Ján Jasenka (30.3.1928 Sirk – 6.4.1991 Revúca) – folklorista, primáš, spevák, zberateľ ľudových piesní.
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Štefan Pasiar – 40. výročie úmrtia
11. apríl – Štefan Pasiar (20.7.1913 Hnúšťa – 11.4.1986 Bratislava, pochovaný je v Hnúšti) –pedagóg, historik knihovníctva a osvety.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Daniel Bachát – 120. výročie úmrtia
13. apríl – Daniel Bachát (pseudonym Miloslav Dumný) (18.6.1840 Ratková – 13.4.1906 Budapešť) – ev. farár, spisovateľ, prekladateľ, publicista..
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Michal Laciak – 200. výročie narodenia
16. apríl – Michal Laciak (16.4.1826 Sirk – 24.8.1904 Horný Tisovník) – pedagóg, skladateľ.
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Viliam Ujházy – 100. výročie narodenia
18. apríl – Viliam Ujházy (18.4.1926 Hnúšta-Likier – 18.4.2023 Bratislava) – lekár, onkológ, vedecký pracovník.
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Andrej Šmál – 320. výročie narodenia
25. apríl – Andrej Šmál (25.4.1706 Necpaly – 25.12.1766 Ratková) – ev. farár, senior, literárny a cirkevný historik, publicista.
Študoval na akadémii vo Wittenburgu. Pôsobil ako farár vo Vyšnej Slanej, ako notár v Gemeri, v r. 1751 – 1766 farár a neskôr senior v Ratkovej. Venoval sa hlavne literárno-historickému bádaniu, dejinám ev. cirkvi a jej významným reprezentantom v Uhorsku. Ako prvý podáva dejiny ratkovskej cirkvi od začiatku jej vzniku (1594), píše o histórii ratkovského chrámu, fary, ich situovaní, rekonštrukciách a prestavbách po prvom požiari (1692). Eviduje od roku 1692 všetkých kňazov, richtárov, učiteľov, miestnych zemanov i patrónov cirkvi v Ratkovej. Autor zoznamu turčianskych vzdelancov a spisovateľov, ktorý je prvou regionálnou bibliografiou na Slovensku a autor učebnice vierouky (katechizmu) pre školskú mládež. Vydal niekoľko latinských prác, a tie, ktoré tlačou nevyšli, často boli prepisované.. -MM-
Pavol Sontág – 205. výročie narodenia
26. apríl – Pavol Sontág (Szontagh) (26.4.1821 Dobšiná – 10.2.1911 Budapešť) – politik, podnikateľ, verejný činiteľ.
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Karol Sárkány – 165. výročie úmrtia
27. apríl – Karol Sárkány (1.5.1809 Dobšiná – 27.4.1861 Rožňava) – podnikateľ v baníctve a hutníctve.
Majiteľ vysokých pecí v Štítniku, Henckovciach a v Kunovej Teplici. Nájomca vysokej pece v Rejdovej, v r. 1846 vyrobila železiareň 1008 ton surového železa. Výrobu stále obmedzovali, až ju úplne zastavili roku 1860. V r. 1857 odkúpil všetky huty a bane, skujňovacie vyhne, hámor a vysokú pec Štítnickej konkordie, založenej v r. 1833. Vysoká pec Konkordie tavila siderity z Rudnej, Ratkovského Bystrého, Nadabule a limonit (hnedeľ) z Hrádku. Pec vyrobila týždenne okolo 39 ton sivého surového železa, ktoré sa predávalo do coburgovského skujňovacieho závodu pri Dobšinej. V r. 1852 postavil vysokú pec v Henckovciach na mieste slovenskej pece s hámrom. V polovici päťdesiatych rokov 19. storočia vyrábala železiareň priemerne 1310 ton surového a 168 ton tyčového železa. Neskôr sa stala súčasťou železiarskeho podniku Konkordia. -MM-
Ján Botto – 145. výročie úmrtia
28. apríl – Ján Botto (27.1.1829 Hrachovo-Vyšný Skálnik – 28.4.1881 Banská Bystrica) – básnik, autor balád a povestí.
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-
































