Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.

Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...

Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...

Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...

Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.

Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...

Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.

Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.

Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.

Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.

Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007

(POKRAČOVANIE)

Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov