Mnohí z nás si bez hudby nevedia predstaviť život. Dôkazom toho, že to tak bolo aj v minulosti je lubenícky zborník, dielo možno neznámeho učiteľa pôsobiaceho na niektorej Zborník bol objavený v Lubeníku v dome Samuela Nováka, učiteľa na tamojšej škole evanjelickej cirkvi a. v. (v rokoch 1873 – 1909) a od roku 1937 je uložený v oddelení hudobných rukopisov Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine (sign. B IV/3). Nie sú v ňom uvedené žiadne poznámky o mieste a čase vzniku, o jeho majiteľovi či zapisovateľovi, ani o autoroch skladieb. Na zborníku chýba titulný list a evidentne aj niekoľko strán pôvodného rukopisu.
Zborník z Lubeníka prináša skladby rozmanitého geografického pôvodu, ktoré však majú svoje náprotivky v prameňoch inštrumentálnej hudby zo 17., i prvej polovice 18. storočia v podobe konkordancií, variantov, resp. vo výraznom uplatnení dobových tancov ako vôbec najrozšírenejšieho repertoáru inštrumentálnej hudby 16. – 18. storočia. Najviac konkordancií spája lubenícky zborník s prameňmi klávesovej hudby z druhej polovice 18. storočia, predovšetkým so Zborníkom Jána Adama Šantracha (1757 – 1770), Zborníkom Jána Fabricza (1760 – 1770), gemerského učiteľa (obidva sa zachovali na fare ev. cirkvi a. v. v Štítniku) a so zborníkom Musaeum Pantaleonianum (okolo roku 1769) františkánskeho pátra Pantaleona Roškovského. Európsky repertoár sa do týchto prameňov dostával pravdepodobne prostredníctvom Viedne, často však dochádzalo k zmiešavaniu prvkov jednotlivých kultúr.
Tradovanie skladieb pod rôznymi názvami, v rôznych variantoch, naznačuje používanie viacerých predlôh zápisu – odpisov, tlačí, ale aj šírenie repertoáru „ústnym podaním“, živou interpretáciou, pri ktorej hudobníci získavali inšpiráciu na ďalšie fixovanie a uvádzanie skladieb. V zborníkoch kompozícií pre klávesové nástroje i v zbierkach ansámblovej hudby z prostredia šľachty a meštianstva nachádzame neraz identické skladby, určené však pre rozličné obsadenie. V porovnaní s repertoárom prameňov inštrumentálnej hudby zo 17. a prvej polovice 18. storočia z územia Slovenska, kde sa prelínajú skladby európskej hudobnej tradície s domácimi ľudovými tancami a piesňami, vidno v lubeníckom zborníku príklon výlučne k európskej hudbe. Jej rozšírenie na našom území okolo polovice 18. storočia je značné v dôsledku posilnenia rakúsko-nemeckého vplyvu a európskej orientácie v Uhorsku po Satmárskom mieri roku 1711. Ťažisko repertoáru tvoria dobové tance, najmä menuety a polonézy, ktoré sa stávajú módou a vzájomne sa ovplyvňujú.
Druhá časť lubeníckeho zborníka obsahuje pestrú paletu svetských skladieb, zapísaných pre čembalo, výber týchto skladieb sa stal základom pre CD-nahrávku súboru pre starú hudbu Solamente naturali, ktorého zakladateľom a umeleckým vedúcim je huslista Miloš Valent. Špecifickosť tohto súboru vyplýva z ojedinelého prístupu k interpretácii hudby 17. a 18. storočia. Zásadné je používanie dobových nástrojov a hľadanie inšpirácie v historických dokumentoch. Zámerom CD-nahrávky je poukázať aj na tento aspekt „života“ skladieb v rozličnom inštrumentálnom obsadení podľa dobových zvyklostí. Tance i netanečné skladby lubeníckeho zborníka, dodatočne pospájané do zostáv, zaznievajú v zápise pre čembalo, ale aj v úprave pre komorný inštrumentálny súbor s využitím sprievodných nástrojov dobovej tanečnej hudby – huslí, violy, violončela, čembala, priečnej flauty, zobcových fláut.
Do dnes neznámy poklad reprezentuje v dejinách hudobnej kultúry na Slovensku sféru mestského hudobného života a mestských hudobníkov v období raného klasicizmu a zároveň patrí do bohatého kultúrneho dedičstva Gemera a Malohontu.
Uvedenie CD Zborníka z Lubeníka do života ste mali možnosť vidieť 27. novembra 2015 v Rímsko-katolíckom kostole sv. Petra a Pavla po koncerte Slovenské Vianoce súboru Solamente Naturali odohraného v rámci festivalu Revúckych adventných koncertov, organizovaného občianskym združením Quirinus, ktoré v spolupráci s ďalšími inštitúciami svojim poslucháčom sprístupňuje kultúrne dedičstvo Gemera nielen z oblasti hudobnej vedy, ale aj literatúry a histórie. Spoločne nové CD čerstvým ihličím pokrstili starosta obce Lubeník Ľubomír Kisel, primátor mesta Jelšava MVDr. Milan Kolesár a zástupca primátora mesta Revúca Ing. Július Buchta. Nové CD Zborník z Lubeníka máte možnosť zakúpiť si v kníhkupectve KnihArt v Revúcej.
Zdroj: Miriam Das Lehotská, Collection of Lubeník
Text: Lucia Koreňová
Foto: Ing. Maroš Detko
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.