Mnohí z nás si bez hudby nevedia predstaviť život. Dôkazom toho, že to tak bolo aj v minulosti je lubenícky zborník, dielo možno neznámeho učiteľa pôsobiaceho na niektorej Zborník bol objavený v Lubeníku v dome Samuela Nováka, učiteľa na tamojšej škole evanjelickej cirkvi a. v. (v rokoch 1873 – 1909) a od roku 1937 je uložený v oddelení hudobných rukopisov Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine (sign. B IV/3). Nie sú v ňom uvedené žiadne poznámky o mieste a čase vzniku, o jeho majiteľovi či zapisovateľovi, ani o autoroch skladieb. Na zborníku chýba titulný list a evidentne aj niekoľko strán pôvodného rukopisu.
Zborník z Lubeníka prináša skladby rozmanitého geografického pôvodu, ktoré však majú svoje náprotivky v prameňoch inštrumentálnej hudby zo 17., i prvej polovice 18. storočia v podobe konkordancií, variantov, resp. vo výraznom uplatnení dobových tancov ako vôbec najrozšírenejšieho repertoáru inštrumentálnej hudby 16. – 18. storočia. Najviac konkordancií spája lubenícky zborník s prameňmi klávesovej hudby z druhej polovice 18. storočia, predovšetkým so Zborníkom Jána Adama Šantracha (1757 – 1770), Zborníkom Jána Fabricza (1760 – 1770), gemerského učiteľa (obidva sa zachovali na fare ev. cirkvi a. v. v Štítniku) a so zborníkom Musaeum Pantaleonianum (okolo roku 1769) františkánskeho pátra Pantaleona Roškovského. Európsky repertoár sa do týchto prameňov dostával pravdepodobne prostredníctvom Viedne, často však dochádzalo k zmiešavaniu prvkov jednotlivých kultúr.
Tradovanie skladieb pod rôznymi názvami, v rôznych variantoch, naznačuje používanie viacerých predlôh zápisu – odpisov, tlačí, ale aj šírenie repertoáru „ústnym podaním“, živou interpretáciou, pri ktorej hudobníci získavali inšpiráciu na ďalšie fixovanie a uvádzanie skladieb. V zborníkoch kompozícií pre klávesové nástroje i v zbierkach ansámblovej hudby z prostredia šľachty a meštianstva nachádzame neraz identické skladby, určené však pre rozličné obsadenie. V porovnaní s repertoárom prameňov inštrumentálnej hudby zo 17. a prvej polovice 18. storočia z územia Slovenska, kde sa prelínajú skladby európskej hudobnej tradície s domácimi ľudovými tancami a piesňami, vidno v lubeníckom zborníku príklon výlučne k európskej hudbe. Jej rozšírenie na našom území okolo polovice 18. storočia je značné v dôsledku posilnenia rakúsko-nemeckého vplyvu a európskej orientácie v Uhorsku po Satmárskom mieri roku 1711. Ťažisko repertoáru tvoria dobové tance, najmä menuety a polonézy, ktoré sa stávajú módou a vzájomne sa ovplyvňujú.
Druhá časť lubeníckeho zborníka obsahuje pestrú paletu svetských skladieb, zapísaných pre čembalo, výber týchto skladieb sa stal základom pre CD-nahrávku súboru pre starú hudbu Solamente naturali, ktorého zakladateľom a umeleckým vedúcim je huslista Miloš Valent. Špecifickosť tohto súboru vyplýva z ojedinelého prístupu k interpretácii hudby 17. a 18. storočia. Zásadné je používanie dobových nástrojov a hľadanie inšpirácie v historických dokumentoch. Zámerom CD-nahrávky je poukázať aj na tento aspekt „života“ skladieb v rozličnom inštrumentálnom obsadení podľa dobových zvyklostí. Tance i netanečné skladby lubeníckeho zborníka, dodatočne pospájané do zostáv, zaznievajú v zápise pre čembalo, ale aj v úprave pre komorný inštrumentálny súbor s využitím sprievodných nástrojov dobovej tanečnej hudby – huslí, violy, violončela, čembala, priečnej flauty, zobcových fláut.
Do dnes neznámy poklad reprezentuje v dejinách hudobnej kultúry na Slovensku sféru mestského hudobného života a mestských hudobníkov v období raného klasicizmu a zároveň patrí do bohatého kultúrneho dedičstva Gemera a Malohontu.
Uvedenie CD Zborníka z Lubeníka do života ste mali možnosť vidieť 27. novembra 2015 v Rímsko-katolíckom kostole sv. Petra a Pavla po koncerte Slovenské Vianoce súboru Solamente Naturali odohraného v rámci festivalu Revúckych adventných koncertov, organizovaného občianskym združením Quirinus, ktoré v spolupráci s ďalšími inštitúciami svojim poslucháčom sprístupňuje kultúrne dedičstvo Gemera nielen z oblasti hudobnej vedy, ale aj literatúry a histórie. Spoločne nové CD čerstvým ihličím pokrstili starosta obce Lubeník Ľubomír Kisel, primátor mesta Jelšava MVDr. Milan Kolesár a zástupca primátora mesta Revúca Ing. Július Buchta. Nové CD Zborník z Lubeníka máte možnosť zakúpiť si v kníhkupectve KnihArt v Revúcej.
Zdroj: Miriam Das Lehotská, Collection of Lubeník
Text: Lucia Koreňová
Foto: Ing. Maroš Detko
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.