Zamyslenie sa nad mojím pôsobením na Gemeri
Milí čitatelia! Dovoľte mi ešte naposledy sa k Vám prihovoriť aj touto cestou a v krátkom reporte zhrnúť svoje pôsobenie v duchovenskej službe na Gemeri.
Rozhodnutím zboru biskupov som v auguste 2015 bola po ordinácii v Krupine ustanovená do tejto oblasti za seniorálnu kaplánku. Po svojom príchode som bola ubytovaná na evanjelickej fare v Rožňavskom Bystrom, kde som od vtedajšieho administrátora seniora ThDr. Jerguša Olejára, PhD., dostala poverenie podieľať sa na starostlivosti o duchovný život v tomto cirkevnom zbore. Zbor bol v tom čase administrovaný z Betliara bratom farárom Mgr. Jánom Gdovinom, a to až do októbra roku 2017, kedy som zložila farársku skúšku. Bolo mi veľkou cťou, že som mala tú možnosť slúžiť na mieste,
Kedy ukončia obnovu hradu Krásna Hôrka na hornom Gemeri a čo s tým súvisí
Od požiaru národnej kultúrnej pamiatky zo 14. storočia hradu Krásna Hôrka ešte 10. marca 2012 nachádzajúcej sa na hornom Gemeri sa už odvtedy hodne popísalo, posľubovalo, ale aj hodne spravilo. Nie však toľko, aby mohol slúžiť už tohto roku návštevníkom. V niektorých periodikách objavil článok o názoroch ministra školstva SR Mareka Maďariča na jeho
Zborník z Lubeníka - neznámy poklad Gemera
Mnohí z nás si bez hudby nevedia predstaviť život. Dôkazom toho, že to tak bolo aj v minulosti je lubenícky zborník, dielo možno neznámeho učiteľa pôsobiaceho na niektorej z vynikajúcich škôl v Gemeri. Súbor skladieb tohto anonymného notovaného rukopisu z druhej polovice 19. storočia, sa pravdepodobne viaže na pôsobenie organistu, ktorý si zapisoval hudbu hrávanú počas bohoslužby v kostole, pri vyučovaní hudby, či pri domácom muzicírovaní. Zachytával hudbu zo svojho okolia hrávanú pri rôznych svetských príležitostiach súkromného a spoločenského života napríklad na zábavách a rodinných oslavách.
Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Pred niekoľkými dňami ponúkol nám Ing. Marian Slavkay z Rožňavy na uverejnenie svoje spomienky na prácu baníkov železorudných baní na Spiši a Gemeri. Jeho podnet rád využívam a pre našich návštevníkov stránky prijímam jeho návrh priblížiť túto ťažkú prácu v podzemí prostredníctvom veselých i vážnych príhod. Chceme vám takto aj spríjemniť čítanie príspevkov na stránke Maj Gemer poviedkami spomínaného autora. Odporúčam vám hneď sa do nich začítať.
Úvod
V baníctve som pôsobil takmer tridsaťosem rokov. Všeobecne sa hovorí, že „baníčina“ je nebezpečné povolanie a riadna drina. Áno, je. Ale opýtam sa: je horolezectvo bezpečnejšie a menej namáhavé? Podľa mňa je ešte riskantnejšie. Prečo si tento šport ľudia obľúbili? Preto, lebo milujú prírodu, hory, skalné steny, ktoré túžia namáhavým lezením zdolávať, aby dosiahli vytúžený vrchol. Nie každý má takú záľubu. Na to sa človek musí narodiť s túžbou v srdci, zdolávať štíty od Tatier až po Himaláje. Tak isto si človek obľúbi baníctvo, hoci je to povolanie veľmi rizikové. Človek si ho vyberie aj ako zdroj obživy, ale tiež ako koníčka.
Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Ing. Marian Slavkay ako 15 ročný nastúpil v roku 1950 za baníckeho učňa v Manganorudných baniach Kišovce-Švábovce. V rokoch 1951-53 absolvoval dvojročnú Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi. 6.7.1953 nastúpil na umiestenku do závodu Petr Bezruč v OKD Ostrava. V roku 1954 prišiel do Železorudných baní na Gemeri ako banský technik v závode Dobšiná, neskôr bol preložený do závodu v Drnave. Študoval na večernej Priemyselnej škole v Rožňave. Po maturite mu ponúkol podnik štipendium na štúdium na Baníckej fakulte VŠT Košice, kde vyštudoval odbor Hlbinné dobývanie a získal kvalifikáciu banského inžiniera.
Volavka popolavá sa dostala i do Gemersko-malohontského múzea
Súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sú aj zbierkové predmety z oblasti prírodných vied. Jeden z nich, dermoplastický preparát volavky popolavej (Ardea cinerea) získaný v roku 2008, je predmetom mesiaca jún.
Volavka popolavá hniezdi v celej Európe okrem jej najsevernejších oblastí. Obýva plytké prírodné a umelé vodné plochy. Najčastejšie hniezdi v kolóniách na stromoch, ale aj kríkoch, prípadne v trstine. Na Slovensku bola ešte koncom 50. rokov bežným hniezdičom, no od tohto obdobia začali mnohé kolónie na stromoch zanikať a počty volaviek poklesli. Následne z územia východného Slovenska takmer vymizla a opäť tu začala hniezdiť vo väčších počtoch až v 90. rokoch 20. storočia.
V Gemeri-Malohonte hniezdi jednotlivo alebo v menších počtoch v blízkosti mnohých vodných nádrží, väčšia hniezdna kolónia sa nachádza pri Ožďanoch. Nehniezdiace vtáky a vtáky v období migrácie môžete vidieť na všetkých vodných nádržiach aj na vodných tokoch, napríklad Rimave a Slanej.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.