obce Čamovce pri Fiľakove a neskôr v roku 1925 do osady Durenda – dnes súčasť Čierneho Potoka. V tomto období sa na bírešský majetok prisťahovalo celkom 12 rodín a na neďaleký Hodoš ďalších 11 rodín. Takmer všetky rodiny pochádzali z Podpoľania.
Školu začal navštevovať v Hodejove v roku 1927, neskôr po otvorení školy v Čiernom Potoku. Po ukončení základnej školy v rokoch 1932-1938 navštevoval reálne gymnázium v Rimavskej Sobote.
Po Viedenskej arbitráži (dohoda fašistického Nemecka, Talianska a Horthyho Maďarska) 2. novembra 1938, bolo Slovenskému štátu uložené „ultimátum“ v dobe od 5. do 10. novembra 1938 odstúpiť Maďarsku vytýčené územie. Maďarskí fašisti zrušili všetky nemaďarské školy a zaviedli jediný úradný jazyk - maďarčinu. Mladý Imrich, ktorý bol už dostatočne zorientovaný v dianí a politických súvislostiach, jednak z obavy pred perzekúciou nyilasiovcov, jednak možnosti povolania do horthyho armády so súhlasom rodičov po takmer roku od zatvorenia škôl odišiel ilegálne na Slovensko ku starým rodičom do Hriňovej. Z ich podporou dokončil štúdium na Gymnáziu v Tisovci, ktoré navštevoval od roku 1939 a ukončil v roku 1941.
Po skončení gymnázia ako čerstvý maturant bol povolaný do vojenskej služby v Slovenskej armáde v Levoči a následne ako príslušník zaisťovacej divízie Slovenskej armády odoslaný po boku fašistického Nemecka na východný front v oblasti Bieloruska. Nebol jediným vojakom Slovenskej armády, ktorý z duše nemal záujem bojovať proti bratskému slovanskému národu, a tak využil možnosť a prihlásil sa spolu s ďalšími vojakmi na štúdium do vojenskej akadémie v Bratislave. V tom čase - po rozpade ČSR - Slovenská armáda pociťovala akútny nedostatok dôstojníkov.
Po úspešnom vyradení po absolvovaní vojenskej akadémie koncom mája 1944 bol opäť odvelený s rotou záložníkov do oblasti Baligrodu na rieke San na výkon opevňovacích prác na východný front. Po dvoch mesiacoch boli premiestnení do Šarbova vo Východných Karpatoch. Po vyhlásení SNP a odzbrojení dvoch východoslovenských divízií fašistami, ako veliteľ roty odmietol ďalej bojovať po boku fašistov a po strastiplnom 13 nocí trvajúcom presune pešo sa dostal so svojimi vojakmi nad Zvolen na povstalecké územie.
Dňa 26.9.1944 už bol ako veliteľ roty odvelený do obranných bojov povstaleckej armády v priestore Dolné Hámre – Sandrik – Hodruša a po ústupe pri Hronskej Dúbrave.
Počas silného útoku fašistov niekoľko jeho vojakov padlo v boji. Preto sám zaľahol k obsluhe guľometu a vtedy bol dňa 10.10.1944 ťažko ranený. Pre následky zranenia (poranenie hrudníka s prelomením ľavej kľúčnej kosti, dolnej čeľuste a strata ľavého oka) bol letecky z Troch Dubov (dnes Sliač) transportovaný do Poľnej nemocnice 1. Ukrajinského frontu pod velením maršála Koneva do Ľvova.
Po vyliečení vo februári 1945 bol zaradený už k I. Československému armádnemu zboru v ZSSR, ktorého jednotky bojovali už v okolí Popradu. Tu bol zaradený do výcvikového strediska pre nováčikov v Levoči.
Po skončení 2. svetovej vojny bol vyslaný z Košíc do vojenského telovýchovného kurzu v Prahe. Po jeho absolvovaní bol ustanovený ministrom národnej obrany do funkcie náčelníka telesnej prípravy divízie v Košiciach. Od tejto doby zastával funkcie v Československej armáde v oblasti telovýchovy na rôznych postoch.
V roku 1955 začal diaľkové štúdium na Inštitúte telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium ukončil v roku 1960 na rovnakom inštitúte - na Univerzite Komenského v Bratislave.
V rokoch 1961 až 1967 vykonával funkciu náčelníka katedry telesnej výchovy na vyššom vojenskom učilišti kpt. Otakara Jaroša a od roku 1973 do 1976 náčelníka katedry telesnej výchovy na Vysokej vojenskej škole pozemného vojska gen. L. Svobodu vo Vyškove. Medzi týmito dvomi pôsobeniami robil v rokoch 1968 – 1972 veliteľa Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica. Od 1.8.1976 ukončil aktívnu vojenskú činnosť a po 35 rokoch v armáde bol daný do výslužby.
Zosnulý generál Imrich Gibala bol všestranne talentovaný a vzdelaný muž. Ovládal svetové jazyky (francúzštinu, angličtinu, ruštinu). V mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, hrával za Hodejov aktívne futbal. Rekreačne sa venoval atletike, lyžovaniu. Jeho najväčšou záľubou bola poézia a próza. Vydal celkom sedem zbierok básní a poviedok pod pseudonymom „I. G. Čiernopotocký“. V zbierke z roku 2006 „Plod veľkej lásky, veľkej nenávisti“, venovanej výročiu SNP, venoval niekoľko básní svojej mladosti v Čiernom Potoku, tragédii tejto obce a obyvateľov počas okupácie Maďarskom, obetiam maďarských fašistov z obce a okolitých osád, úcte a odkazu bojovníkov proti fašizmu nasledujúcim generáciám, radosti zo slobody.
Za svoju protifašistickú odbojovú činnosť je nositeľom celého radu československých, slovenských a zahraničných vyznamenaní.
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, obyvatelia obce Čierny Potok aj touto cestou vyjadrujú hlbokú sústrasť pri úmrtí brigádneho generála Mgr. Imricha Gibalu, človeka s otvoreným, statočným srdcom, čistým charakterom, vlastenca, ktorého život a postoje v ňom sú naším vzorom. Česť jeho pamiatke!
JUDr. Jozef PUPALA,
predseda ZO SZPB Čierny Potok
































__________________________________________________
Nedeľa 25. marca 2012 bola krásnym dňom. Väčšina z nás pracovala v záhradách a plnými dúškami čerpala čerstvý vzduch a energiu z príjemného slniečka. No nie pre každého bola nedeľa krásna. Smutnou bola najmä pre rodinu Imricha Gibalu v Banskej Bystrici. Ráno o 9.00 hodine dotĺklo srdce statočného človeka, brigádneho generála vo výslužbe Mgr. Imricha GIBALU. Navždy nás opustil človek, ktorý časť svojho života, najmä dospievajúceho veku, prežil v našej dedinke – Čierny Potok na Gemeri. Narodil sa 31. októbra 1920 v Hriňovej ako jedno z 9 detí rodičov Márie a Juraja Gibalovcov. Keď mal mladý Imriško takmer 3 roky rodičia sa presťahovali v roku
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.