všetkých jeho potomkov a vyjadriť Vám úprimnú vďaku za dôstojné zachovávanie jeho pamiatky. Hoci sme dnes ďaleko od Slavošoviec, na rôznych stranách sveta,
v myšlienkach a v duchu sme s Vami a spoločne s Vami sme hrdí na nášho slávneho predka.
V terajších moderných a globalizačných podmienkach života, keď boj o skutočné ľudské hodnoty naráža na nové prekážky, dôležité je, aby deti a mládež menej času trávili pri počítačových hrách a aby si potrebné sily čerpali z krásnej slovenskej prírody a zo starodávnych národných múdrostí zachránených v našich Dobšinského rozprávkach.
Želajúc čo najlepší prospech všetkým vašim žiakom a ďalšiu prosperitu Základnej škole Pavla Dobšinského a celej obci Slavošovce srdečne Vás všetkých pozdravujem.
DrSc. Mária Jurányiová, prof. na dôchodku."
{jcomments on}
Kto je Mária Jurányiová a ako súvisí jej život s menom Pavla Dobšinského?
Mária Jurányiová je vysokoškolská pedagogička a vedecká pracovníčka v odbore fyzikálno-chemických vied. Narodila sa 14.2.1940 v Zreňanine (vtedajšom Petrovhrade) v Srbsku. Žije v Novom Sade so synom Milošom. Zamestnaná bola na Prírodovedecko-matematickej fakulte Univerzity v Novom Sade ako mimoriadna profesorka v predmete fyzikálna chémia do konca školského roka 2004/2005, keď odišla do dôchodku.
S dvoma bratmi Ľudovítom (stavebný inžinier) a Miroslavom (inžinier elektrotechniky) a so sestrou Annou (učiteľka vo vyšších ročníkoch ZŠ) vyrastala v rodinnom prostredí, v ktorom rodičia pestovali ducha národnej svojbytnosti, venovali sa národnobuditeľskej činnosti a zachovávaniu národnostnej identity. Bola to rodinná tradícia, presadzovaná z pokolenia na pokolenie, pre ktorú boli vo viacerých prípadoch členovia rodiny prenasledovaní za čias Uhorska a 2. svetovej vojny. Generácie jej predkov, tak z otcovej, ako aj z matkinej strany, boli slovenskí učitelia alebo farári.
Otec, Ľudovít Jurányi, bol evanjelický farár. Na jeho brata, Gustáva Jurányiho, Slováci z Banátu spomínajú ako na veľkého národného učiteľa pre nesebecké a otvorené vzpieranie sa maďarizácii svojho národa. V oblasti vedy najznámejším príbuzným bol profesor botaniky na Peštianskej univerzite a člen Maďarskej akadémie vied Dr. Lajos Jurányi.
Matka, Mária Jurányiová, r. Dobšinská, bola učiteľka. Stará matka Adela, r. Medvecká, bola najstaršou sestrou spisovateľky Terézie Vansovej a manželkou spisovateľa Jána Čajaka a neskôr Pavla Dobšinského. Jej starý otec, Pavol Dobšinský, bol evanjelický farár a profesor, naďaleko známy svojou zbierkou Prostonárodné slovenské povesti. Súhrnnou činnosťou zanechal trvalý prínos kultúrnemu životu Slovenska v 19. storočí.
Mária Jurányiová osemročnú základnú školu a gymnázium absolvovala v rodisku. Po skončení gymnázia študovala fyzikálnu chémiu na Prírodovedecko-matematickej fakulte v Belehrade (1958-1963). Postgraduálne štúdiá spektrochémie, ktoré formoval a viedol prof. Dr. Slobodan Ristić, skončila na tej istej fakulte roku 1971. Magisterskú tézu Výskum vzťahu vodíka v infračervenej oblasti vypracovala v Ľubľane pod vedením prof. Dr. Dušana Hadžiho. Bezprostredne po skončení fakulty pracovala v Strednej zdravotníckej škole v Zreňanine ako profesorka. O pol roka, na začiatku školského roka 1963/64, sa zamestnala na Univerzite v Novom Sade, na ktorej zostala do konca pracovného veku – celých 42 rokov. Na Prírodovedecko-matematickej fakulte pracovala od roku 1969, keď ako asistentka v predmete fyzikálna chémia prestúpila z Technologickej fakulty. Za docentku fyzikálnej chémie sa habilitovala v roku 1994 a za mimoriadnu profesorku bola menovaná v roku 1999. Celková pedagogická aktivita Márie Jurányiovej sa týkala predmetov z oblasti fyzikálnej chémie (koloidná chémia, chemická kinetika, optické metódy vo fyzikálnej chémii, biochemické usmernenie študentom molekulárnej biológie), bola koordinátorkou pre vypracúvanie diplomových prác z fyzikálnej chémie. Vo svojej vedeckej činnosti sa najviac zameriavala na oblasť spektrochémie, fyzikálnochemickej optiky a na určité teoretické problémy v oblasti štruktúry matérie V iných prácach sa zaoberala jednotlivými základnými otázkami optiky, ako sú absorbcia, emisia, disperzia, difrakcia a interferencia svetla. Vydala niekoľko publikácií, odborných prác pre vedecké časopisy a referáty, ktoré prezentovala na vedeckých konferenciách. Spoločná niť, ktorá sa prepletá týmito prácami, je intencia autorky, aby zdôraznila, že sa v daných oblastiach zjavuje ešte dosť otázok, o ktorých hodno premýšľať.

































Z Obecného úradu v Slavošovciach som práve obdržal e-mail, ktorý v deň 185. výročia narodenia Pavla Dobšinského im poslala jeho pravnučka pani Mária Jurányiová z Nového Sadu v Srbsku. Uverejňujem ho v plnom znení:
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-