Tradície (188)
Mikuláš v Čiernej Lehote doniesol darčeky a rozsvietil aj stromček
Napísal(a) Darina Figúrová
Každý rok zavíta Mikuláš v Čiernej Lehote s darčekmi medzi deti z materskej školy. Tohto roku sa k drobcom pridali školopovinné deti z Lehoty i iných končín, ba dokonca aj dospelí. Riadna mikulášska mela a nádielka. V sobotu 5. decembra 2015 pod jedličkou v sále kultúrneho domu sa detičky a deti, dokonca i dospelí, snažili ukázať Mikulášovi, čo vedia, a ten ich odmenil balíčkom sladkostí. Dospelí nepohrdli ponúkaným punčom a zákuskami. Takmer dve hodiny neutíchala vrava, trma–vrma, básničky, pesničky, kreslenie vianočných motívov, dobrej nálady. A potom sa ozvalo hlasné jééj...
U nás taká obyčaj obohatená pačanskou kapustou tlačenou do "bočki"
Napísal(a) M. Ferenczová
Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v stredu 18. novembra 2015 pripravilo priaznivcom tradičnej ľudovej kultúry ďalší zaujímavý folklórny večer. Dni sviatočné striedajú dni všedné a tie boli v minulosti zamerané na prácu v gazdovstvách či na poliach. Jeseň bola obdobím príprav na zimu, v rodinách sa chystali na uskladňovanie potravín, zabíjačky a ďalšie. Jednou zo zaujímavých tém z pracovných zvykov bolo aj tlačenie kapusty. Aké tradície pri tejto činnosti v minulosti zachovávali v Pači, návštevníkom predstavila folklórna skupina Bučina. Zaujímavé hovorené slovo v pačanskom nárečí doplnené piesňami a mladou dievkou v sude spestrili celý dej „toptaňa kapusti do bočki“. Keď bola kapusta v sude, gazdiná s gazdom svojich pomocníkov ponúkali kapustnicou, „kapujscanikmi“ ešte zo starej kyslej kapusty a kapustovými pagáčmi už z tej novej.
TOPTAŇA KAPUSTI DO BOČKI, alebo tlačenie kapusty s Bučinou z Pače
Napísal(a) Mária Ferenczová
Gemerské osvetové stredisko v Rožňave pokračuje v šírení a oboznamovaní verejnosti s činnosťami a zvykmi zo života predchádzajúcich generácií. „V stredu 18. novembra 2015 pozývame všetkých záujemcov na stretnutie s folklórnou skupinou Bučina z Pače v Dome tradičnej kultúry Gemera v Rožňave (GOS). Samotná obec Pača je v našom okrese výnimočná pre svoje nárečie i ďalšie zvláštnosti, ktoré si jej obyvatelia zachovali po svojich predkoch. V cykle U nás taká obyčaj, skupina predstaví obrad tlačenia – nakladania kapusty v pačanských rodinách obvyklým spôsobom, ktorý sa v minulosti dodržiaval v každej rodine,“ priblížila Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska v Rožňave.
Tradície gemerských pastierov v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave
Napísal(a) Gabriela Badin
V Galérii Baníckeho múzea v Rožňave uskutočnilo už IV. Živé múzeum, ktoré sa tentokrát sústredilo na zaujímavý svet gemerských pastierov, na ich pestré zvyky a umenie. Už pri vstupe do galérie si deti pozreli výstavu fotografií Jozefa Peniaška zo Stretnutia pastierov v Krásnohorskej Dlhej Lúke, organizovanom Divadlom rozprávok a Združením gemerských remeselníkov.
Dom tradičnej kultúry Gemera v Rožňave zažil pravú bystränskú svadbu i s "grajcärovým" tancom
Napísal(a) M. Ferenczová
Gemerské osvetové stredisko v Rožňave s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR organizuje raz mesačne vo svojich zrekonštruovaných priestoroch cyklus podujatí U nás taká obyčaj. V stredu 21. októbra 2015 sa v Dome tradičnej kultúry Gemera v Rožňave (GOS) konala pravá bystränská svadba v podaní folklórnej skupiny Bystränky z Rožňavského Bystrého. Svadobníci sa schádzali v átriu kde ich privítala moderátorka, družba s kmotrou ponúkali, družičky im pripli pierka a usadili ich v sále.
„Pani Dana Lacková uvádza naše folklórne večery od začiatku a vždy si pripraví pre návštevníkov zaujímavosti, ktoré sa dotýkajú témy. Aj teraz uviedla zvláštnosti a zabudnuté zvyky, bez ktorých sa v minulosti gemerská svadba neobišla,“ uviedla Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska. S hlavným programom sa predstavili „Bystränky“, predviedli svadbu od príprav až po „grajcärový“ tanec, tak ako to v Rožňavskom Bystrom je zvykom. Ich výkony boli odmenené srdečným potleskom divákov, svadobčanov, ktorých sa tu zišlo viac ako osemdesiat.
Bystränská svadba s nevestou a ženíchom i pravými bystränskými koláčmi zo závíjänky v Rožňave pod platanom
Napísal(a) Mária Ferenczová
Priaznivci Folklórnych večerov pod platanom sa aj v októbri môžu tešiť na ďalšie stretnutie. V rámci cyklu U nás taká obyčaj, v stredu 21. októbra 2015 o 18.00 hodine, folklórna skupina Bystränky z Rožňavského Bystrého pozýva všetkých na Bystränskú svadbu, do sály Gemerského osvetového strediska v Rožňave. V posledných rokoch sa skupina rozšírila i omladila a má perspektívu spracovať, zároveň aj oživiť všetky ročné zvyky či pracovné témy, ktoré sú súčasťou bohatej histórie ich obce.
Okrem tradičných úkonov, ktoré boli v minulosti dôležitou súčasťou každej svadby, členovia folklórnej skupiny pripravia aj svadobné pohostenie s pravými bystränskymi jedlami a koláčmi.
„Gemerské osvetové stredisko v Rožňave, s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v rámci projektu „U nás taká obyčaj...“ vytvára priestor folklórnym kolektívom prezentovať svoju tvorbu - zvykoslovné pásma i programové bloky v komornejších podmienkach. Zároveň ponúka verejnosti oboznámiť sa s činnosťou našich kolektívov v širšom kontexte,“
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.