Hviezdoslavovho Kubína. Škoda len, že v tej dobe ma viac zaujímali knižky a farbičky. Ocko, starký i od susedov „strýk Mišo“ nám deťom celé dni a večery vyprávali „všakovakie pripoviedky“. Tu kdesi začínajú moje spomienky z Rejdovej.
Starkého z maminej strany si nepamätám, zomrel dávno pred mojím narodením, ale mamka spomína, že aj on bol vychýrený spevák, tanečník, krásne hral na píšťalke a s mojou starkou spolu boli baviči na svadbách – voľakedy sa na svadbách hrávalo menšie divadielko, kde hlavní aktéri príbehu boli starejší a mladý zať. Čiže, keď mám povedať, od koho mamka zdedila talent, tak asi spev po jej mame, aj starkej, herecké nadanie a ľudové rozprávačstvo po otcovi. Alebo aj aj po oboch. Ktovie. Jedno však viem, že mojej mamke postačí raz počuť nejakú pieseň., bárs akú, modernú, ľudovú, nech má ktoviekoľko slôh a veršov, ona si dokáže zapamätať všetky slová, aj melódiu.
Už ako 13-ročná spievala pre p. prof. Karola Plicku. Jej sen od malička bolo stať sa speváčkou. No doba, kedy sa narodila, jej v tom nebola nápomocná, cez vojnu boli ťažké časy a po vojne, keď bolo treba odvádzať „kontingenty“ za majetky, ešte ťažšie. Odísť do Bratislavy, kde už mala pripravené „prostredie“ byť speváčkou ľudových piesní, sa jej nedalo. Už vtedy ju preslávil p. prof. Plicka, pretože mamka mu nielen spievala, ale aj nafotil veľa vzácnych fotografií. Vydala sa, prišli na svet deti, a tak spievala aspoň nám. Ale to som už znova na začiatku môjho spomínania.
Rozmýšľam, ktorým smerom v písaní sa teraz ubrať, lebo myšlienky mi pobehujú od spevu, choreografií, ku krojom. Veľmi sa nechcem rozpisovať o súbore, to krásne zdokumentoval v nedávno vydanej knihe „Autak zmo vystupovali“ p. Kračún, ja si od malička skôr pamätám zákulisie toho všetkého, pretože už ako malé dievčatko ma mamka brávala všade so sebou, keďže ma nemala kde nechať. Ja som s ňou samozrejme rada chodievala, veď som milovala sukničky a kamžičky. Keď som už vedela rozprávať, možno trochu aj spievať, skúsili sme to spolu aj na pódiu. Pamätám sa, ako ma posadila na malú stoličku, ako mi hladila dlhé vlásky pri piesni „V slzách matička sedela“. V Zbore pre občianske záležitosti som potom spievala pri kolíske „hajouka hajouka, ňeto ty mamouka, išla ty na pole, moj sivý sokole...“
Brávala ma na rôzne vystúpenia, no brávala ma aj na pohreby, veď voľakedy malé deti nechýbali nikde. Možno tam kdesi vznikol nápad a inšpirácia na povestné „Plačky“, s ktorými sme zožali obrovský úspech. Ale to už zasa predbieham. Vrátim sa znova do môjho detstva a lovím v pamäti a hľadám odpovede na otázku, kto inšpiroval a dodnes inšpiruje moju mamku, aby vymýšľala také úžasné a jedinečné choreografie. Život. Myslím si, že samotný život a ľudia okolo nej. Ona je prirodzený talent a má neskutočnú schopnosť vymyslieť úžasnú choreografiu, aby to bolo zaujímavé, vtipné, poučné, krásne...
Spomenula som pohreb. Na pohreby voľakedy chodili aj ženy najaté plakať nad zosnulým, pretože nie každý z rodiny bol výrečný a ako by to vyzeralo pred susedmi nepospomínať na nebožtíka na dobré i zlé. A toto chcela mamka ukázať, aj sa jej to majstrovsky podarilo, ako sa voľakedy žena či susedky lúčili spevavo so zosnulým. Po smutných príhodách im prišli na rozum aj tie veselé. Naša tetka Hanička – Mária Kubaská i teta, už nebohá Mária Liptáková jej „vo vykladaní nad ladou“ usilovne pomáhali. Toto pásmo Plačky bolo také úspešné a také vydarené, že my, už keď sme sa nacvičovali, takmer vždy, vlastne takmer nikdy sme nácvik nedokončili. Nemohli sme od smiechu. Naše tety plačky sa tak vžili do plakania, že ešte aj my pri vystúpeniach sme namiesto plaču ronili skutočné slzy, ale slzy smiechu. Najprv sa začalo plakať o smutných veciach: „Mäso v putiny a ty ideš do hlinyyyy...“, no potom to už gradovalo. „Moj sused zlatý, moj sused dobrý, chtože mne už chto odvede moju kozu ku capoviiii, ved to bula lem tvoja robotaaa. Ved ona mi ešče od tody neprestala bľačet“, alebo už povestná replika: „Ved ty si to ešče nigdaj nevykonau čo teraz. Ved si ty večier ľahnu živý a rano si stanu mertvy.“ Alebo „moj muž dobrý i dobrýýýý a poriadne ho zahrebajteee a skaľami zametajteeee, nahaj z tej jamy nigdaj nestane.“ Po vystúpení vo Východnej, ju režisér programu vyzdvihol, že málokto dokáže diváka súčasne pobaviť, rozosmiať, ale aj rozplakať. A mamka to dokázala... Dokonca v Klenovci sa diváci váľali od smiechu v tráve. S malým srdiečkom sme spočiatku pokukovali po obecenstve, no ich smiech nás posmelil a mohli sme si to s nimi užívať. Bolo to naše vôbec prvé vystúpenie s takouto tematikou a mali sme obavy, ako to diváci prijmú.
Dávno predtým nás mamka nacvičila nielen Priadky, Fašiangy, Rukovačku (ešte donedávna sa s regrútmi lúčila celá dedina), samozrejme naše krásne Krstiny, Hrabanie a kosenie sena, Strihanie skutočných oviec, Vianočné tradície s mendíkom, či iná vianočná téma s cigánmi – vinšovníkmi, čarovanie na Ondreja a strigy. Práve mám pred očami tetu Liptákovú ako sa s mamkou prekárali, ktorá z nich je v dedine striga, ktorá nie.
Zo svadobných zvykov nacvičila viaceré pásma, nielen pýtanie nevesty, čepčenie nevesty s „nevestickým“ tancom, ale aj Nosenie perín, ktoré bolo deň pred svadbou, potom samotné pozývanie na svadbu, naše úspešné Ráno pred svadbou, s ktorým sme v r. 2006 získali na celoslovenskej súťaži titul Laureát SR a domov sme si z piatich ocenení vtedy doniesli tri. Vtedy sa jej na seminári porotcovia pýtali, kde zobrala ten nápad - ráno pred svadbou. No kde, z vlastného života, keďže bola sama dcéra doma a mali gazdovstvo, musela ešte ráno svoju kravku podojiť, svine nakŕmiť, kým sa muzikanti pozobúdzali... V Rejdovej svadba trvala tri dni a rodičia už mali iné starosti so svadobníkmi. V tom pásme sme predviedli všetko, ako v kuchyni pri peci spali muzikanti – cigáni, v rohu na lavici bosý gazda, nevesta šla kravu podojiť, potom sa s kamarátkou chystala na svadbu, umyla, prezliekla, gazdiná poslala družičky pozývať po dedine svadobníkov a nakoniec sme nevestu na pódiu prezliekli a pripravili na sobáš. Na stene visel starodávny obraz, staré zrkadlo ovenčené ružičkami, nechýbali ani ženy dohadzovačky, ktoré dievku „dohodili“ ženíchovi – lebo rodičia mali vedľa seba role... Spomínam si, ako sme to pásmo nacvičovali. Ako sme sa nasmiali, keď Janík Parala – gazda si bosý ľahol na úzku lavicu, cigáni driemali, jeden s hlavou na base, inému ruky viseli cez harmoniku. Nevesta Slávka Krišťáková sa musela veľmi premáhať, keď ich takých zmordovaných videla a musela smutne odriekať svoju repliku, že ide ešte naposledy podojiť svoju kravičku Rysuľu. My v zákulisí sme sa váľali od smiechu. Nie raz sme museli nácvik z týchto pochopiteľných dôvodov prerušiť. V Rejdovej sa chodilo osobne pozývať na svadbu, aj také pásmo nacvičila, každú nedeľu dievčatá posielali chlapcom pierka, Stavanie májov, Na rejdovskom bále, Na moste, Pranie a bielenie plátna, pásmo Pri hôre – sadenie stromčekov, hrabkanie brusníc, to všetko sme už predviedli na rôznych podujatiach. Nacvičila nás aj pásmo tesne po sobáši Na vacku, režisér J. Lipták z Rejdovej povedal, že on si na také ani nespomína, že odkiaľ to „vyhrabala“, nevedel si vôbec predstaviť, čo na tej vacke môže nacvičiť, keď on si spomína len na to, že to šla nevesta do kostola. A mali sme s tým obrovský úspech. Takže odkiaľ čerpá témy? Zo života. Všetko z jej vlastného života. Minulý rok na folklórne slávnosti pripravila v kostole pásmo Ohlášky – voľakedy neboli pozvánky, ale svadbu po tri nedele pred svadbou ohlásil farár na omši.
Tieto všetky pásma nacvičila od polovice 80 – tych rokov, dovtedy fungoval Folklórny súbor, aj tam nám bola nápomocná pri niektorých choreografiách, no keďže v dedine sa rodí čoraz menej detí, je problém s mladými tanečníkmi a súbor sa pretransformoval na folklórnu skupinu, ktorá funguje dodnes. Jedným z posledných pásem sú Socializácia dediny, z tých rokov, kedy sa zakladali poľnohospodárske družstvá a ľuďom brali majetky i dobytok, Pytanka - za persťen, keď ženíchovi rodičia priniesli „v bremeňu“ šatstvo neveste. To bola pre nevestu vzácnosť, nosila to do kostola, aby ostatné ženy obdivovali, čo dostala od svokry. Pod oknom boli aj ostatní ľudia z dediny a ženy vošli dnu aj nepozvané na svadbu, zo zvedavosti, aké dary dala svokra neveste. Mládenci za ten čas spievali pod oknom. Jedinečné bolo aj pásmo o mládencovi, ktorý nevedel tancovať a matka ho to chcela naučiť, aby sa mohol oženiť. Na pódiu sme mu ručne prekladali nohy, až kým sa z neho nestal prvotriedny tanečník – a mohol si potom hľadať nevestu.
Nemôžem opomenúť mamkine prvé väčšie úspechy, keď v r. 1984 asi prvýkrát zvíťazila na krajskej súťaži, a postúpila na celoslovenskú súťaž. Vtedy sa starala o svoju veľmi ťažko chorú mamku, moju starkú. Starká si do posledných chvíľ života nevedeli odpustiť, že ju vtedy ako 18-ročnú nepustili spievať do jej vytúženého rádia. Ale kto by robil na poli? Ešte aj na „smrteľnej posteli“ jej prízvukovali, že: „aj ked umrem, musíš ísť na tú súťaž“, možno ich pohlo to, ako ju videli spievať v priamom prenose z Východnej. V tom čase to bolo voľačo! No stalo sa to, že mamka si zlomila nohu v členku, ale aby splnila poslednú vôľu svojej mamky, na tú súťaž s nohou v sadre predsa len šla. Opretá o barlu, starodávna čižma na jednej nohe, druhá zafačovaná – spustila: „Ej, voľare, voľare a ja voľarečka, čia že ja budem na rok frejarečka“, druhú „ej na most ďouky na most, na most murovaný“ - a vyhrala. Domov prišla s víťazstvom. Vraj hneď po nej sa umiestnil nejaký chlap z Hrona. Nikdy by sme sa nedozvedeli, kto to vlastne bol, keby Janko Ambróz, prvýkrát keď prišiel do Rejdovej (asi r. 1991), sa jej neprihovoril. Mamka v tom čase mala smútok a bola v čiernom, sedela kdesi v kúte, no Janko Ambróz ju aj tak poznal.
(POKRAČOVANIE)
Janka Molčanová































Keď ma poprosil p. Doboš, aby som napísala to, na čo si spomínam v súvislosti s folklórom a folklórnym dianím u nás, v Rejdovej, keďže moja mamka je známa gemerská folkloristka Mária Brdárska-Janoška a vyrastala som v rodine, v ktorej sa „folklórne žije“. Veru som pár nocí nespala a rozmýšľala som, od kedy sa ja vlastne pamätám a čo si vlastne pamätám. Akokoľvek uvažujem, vždy prídem na to, že ja si život s folklórom pamätám vlastne od narodenia. Mám staršiu sestru, ktorá ešte v Slavošovciach, kde sme chvíľu bývali, stála na takom malom, pamätám sa, vybetónovanom námestíčku, a vyspevovala „tú svoju“. Ja som sa tiež nechcela dať zahanbiť a u miestneho mäsiara som za malú výslužku vyspievala celú „Ach, bože moj, čo mám robit“. Mala som necelé tri roky, keď sme sa zo Slavošoviec odsťahovali späť do Rejdovej, teda moje spomienky siahajú už tam.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-