na rôzne podujatia, ja som potom tak isto brávala moje dve malé dcérky. Mamka do choreografie zaradila aj ich, mladšia dcérka v r. 1989 ako ročná účinkovala vo sfilmovanej verzii Rejdovské motívy, staršia mala vtedy necelé 4 roky, neskôr Vianočné motívy, Cesty za folklórom a i.
Pri spomienkach na tieto pásma mi utkveli v pamäti skvelí tanečníci i speváci - ujo Jano Dulin, Ján Molčan od Zajaca a ujo Juraj Krišťák od Šofrana a ich krásna „Siadla muška na konárik“, či tetka Kučerka – Mária Krišťáková a jej syn Ján, Tetka Hutnička – Zuzana Dovalovská s manželom, strýk Ondrej Petrisko a jeho povestná
„Vyhorela lipka“. Nemôžem opomenúť jednu tetu, „tetku Dulinku od Šebáka“, na spomienky na ňu sa najviac viaže moje detstvo. Nielen preto, že táto teta bola dedinská spisovateľka, písala odobierky na všetky svadby, keď tam zašla moja mamka pre nejaký ten nápad či spomienku, ja som sa držala jej sukne, no táto teta bola suseda mojej starkej, takže som k nej zašla neskôr i sama. Jej modrá chalúpka s malými okienkami učarovala i mne, ako malému zvedavému dievčatku a vo vnútri sa schovával pre mňa obrovský poklad. Popod maľované taniere, okolo starodávneho zrkadla, ktoré viselo medzi oblôčikmi, bolo množstvo čarovných fotografií. O každej jednej z nich vedeli „tetka Dulinka“ veľmi zaujímavo rozprávať. Bola tam aj zaujímavá fotografia celej národopisnej skupiny v Rejdovej, ktorá vznikla okolo r. 1920, zaujala ma, lebo na nej bol aj môj starký, mamin otec. Ja si ten rok vzniku fotky presne nepamätám, a teta už dávno nežije, ale pamätám si jej rozprávanie, ku ktorému sa často vracala, ako čakala v Bratislave na letisku rodinu z Ameriky, bolo tam veľa ľudí a spadlo nejaké lietadlo. Hovorila o nejakom Štefánikovi, mne, ako malému dievčatku to meno nič nehovorilo, iba som si ho zapamätala hádam preto, že starká bola rodená
Štefániková, ale vtedy v detskej hlavičke som si pomyslela, že musel to byť niekto dôležitý, keď ho tam čakalo veľa ľudí a jeho vlastná mama kľačiac na kolenách očakávala svojho syna z tak ďalekej cudziny s rukami spätými a očami upretými na malé lietadlo. Myslela som si, že kto to vlastne bol ten Milan Rastislav Štefánik, keď tetka Dulinka o tejto chvíli často vyprávali. Spomínam na túto ženu, lebo možno práve jej zaujímavé rozprávanie, možno tie čarovné staré fotky vyvolali vo mne záujem o všetko pre mňa nové a možno tu som si zamilovala Rejdovú, jej históriu... Pre mamku takou ženou bola pani Helerová, rodená Oravec Dulin, ktorá stála v 50-tych rokoch pri zrode FS Hôra a ktorá vtedajšiu mládež viedla k láske k folklóru.
Niektoré vystúpenia, pásma, programy, piesne ostali navždy uchované aj vo filmoch, televíznych zostrihoch, CD nosičoch či verejných rozhlasových nahrávkach. Spomínam si napríklad na natáčanie filmu Rejdovské motívy v roku 1989, aj keď tie spomienky sú ovplyvnené tým, že som v tých časoch mala dve malé detičky, aj v čase nahrávania som ich musela mať pri sebe (tam napríklad moju dcéru Martinku hádžu do perín, keď neveste výbavu prevážajú, vtedy mala jeden rok), medzi zábermi ich nakŕmiť, či dať spať... Ale moja mamka by vám toho porozprávala! Ona to v tom čase musela organizovať, ona musela vymyslieť scenár, choreografiu, následne na to behať po dedine a zháňať ľudí, presviedčať ich a potom každému z nich dať úlohu, a hlavne - čo si kto má obliecť, nie vždy ju počúvli. Napríklad na zábere, kde ženy vyšívajú, povedala im, aby si doniesli starodávne prestieranie, že to akože vyšívajú a mnohé z nich si doniesli nové, moderné výšivky, obrazy na čiernej tesilovej látke, aké boli moderné v 80-tych rokoch. Vtedy od inkfartu jej veľa nechýbalo, no bola rada, že ženy aspoň prišli. Alebo, dievčatá v kostole pri speve mohli aspoň ústa otvárať. Ja keď som bola dievka, sme sa aspoň snažili naučiť slová. Ešte aj takéto maličkosti si musela všímať, vedúci, ak nejaký bol, v čase nahrávania málokedy bol aj prítomný. Máloktorý starosta mal pre súbor dostatočné pochopenie, to až teraz, pracovníčka obecného úradu Slávka Krišťáková aj účinkuje vo folklórnej skupine, takže je mame nápomocná. Mama urobí choreografiu a ostatné organizačné záležitosti má na starosti Slávka. Napíše aj texty nových piesní, aby sa ich každý naučil, keďže mama na každé vystúpenie vyberie inú, starodávnejšiu pieseň. Predtým, keď si pomyslím, že telefóny neboli, pevnú linku mal málokto, ja dve malé detičky, renault 5 dvojdverový a v ňom som z Rožňavy vozila dievčatá z Haviara, muzikantov, najprv Igora Adlera, potom Krištofovcov, potom ako začali hrávať, tak Maroša Rusňáka s bratom - a podotýkam, bez nároku na cestovné. A v kufri kroje, hudobné nástroje, oblečenie pre deti na niekoľko dní. Bola som vtedy bez práce... Toto dnes už ani nie je pravda. Ale keď sa niečo robí, má sa robiť poriadne. Keď sa chce niečo ukázať, má sa ukázať všetko tak ako to bolo, ako sa to má a ako si to pamätáme. A Rejdová má čo ukázať!
Na jednom zo záberov vidieť, ako má Ing. Krišťák uviazaný starodávny šál, ešte aj teraz si pamätám, ako bol u nás a nesmelo sa pýtal mojej mamky, či si ho smie uviazať. Pamätám sa, aká bola moja mamka nadšená, že sa také voľačo zachovalo. No a na jednom zábere stará žena a - vtedajší novodobý účes - trvalá ondulácia na vlasoch, ofina von spopod šatky. My, vtedy mladé ženy sme mali každá vlasy pod čepcom schované, ako sa vtedy nosilo a stará žena ofina von... Sú to detaily, ale predsa my ukazujeme na detailoch celok. Takýchto príkladov je veľa, napr. snažiť sa rozprávať spisovne a nie nárečím. S týmto sme mali veľké problémy, najmä u starších žien, chvalabohu teraz už mamku v súbore počúvajú, prišli na to po veľkých úspechoch, že inej cesty niet, ak chcú znova uspieť, musia urobiť tak, ako im mamka poradí. Takže ja mám skôr také spomienky na samotné nahrávanie, prípravy okolo toho si skôr pamätá moja mamka. Ona zháňala ľudí, rekvizity, aj keď väčšinu z toho máme u nás na povale, plné truhlice krojov.
To, že nás, svoje deti mamka viedla automaticky k folklóru, prinieslo svoje ovocie. Moja sestra raz pre jedného redaktora zo Slovenského rozhlasu, ktorý robil rozhovor s mamou a vzápätí aj s ňou, na jeho otázku, že odkedy spieva, odpovedala, že má (vtedy) 50 rokov a z toho 51 spieva: „ešte som nebola na svete a už som s mamou na javisku spievala a odvtedy s ňou spievam stále.“ Veľmi sa mu to zapáčilo, že si na nikoho nespomína, kto by sa takýmto niečím mohol pochváliť. A vtedy to aj uverejnil v rozhlase (len ja si na jeho meno nespomínam). Sestra dodnes spieva vo FSk Hôra v Rejdovej, súčasne FSk Dubina v Rožňave, krásne spieva i brat, nejakú dobu bol vedúci mužskej speváckej skupiny v Rejdovej. Ja som účinkovala nielen v Rejdovej, ale súčasne v r. 1979 – 1983 vo FS Gemer v Dobšinej. Moje dve dcérky zdedili po mame - Janka spev (CD Ej, lúčka lúčka a A v Rejdovej pri kostele) a Martinka rétorický prejav a schopnosť okamžite reagovať na mikrofón, je redaktorka TV JOJ. V súčasnosti aj ostatné členky FSk berú svoje deti na vystúpenia tak, ako mamka brávala nás a ja som brávala moje deti. Detský folklórny súbor Hôrička v Rejdovej v súčasnosti stagnuje pre malý počet detí v dedine. Ale hádam aspoň tie čo sú, budú našími nasledovníkmi.
JANKA MOLČANOVÁ
{jcomments on}































__________________________________________________
II.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-