Štítnik (21)
Obnova strechy a veže evanjelického kostola v Štítniku v roku 1933
Napísal(a) Juraj Harmatha
Vzácny gotický evanjelický kostol v Štítniku za stáročia jeho existencie nahlodával zub času. A tak v roku 1933 bolo nutné pristúpiť k obnove jeho zatekajúcej strechy i jeho veže. A vtedy sa, okrem náročných prác, zrodila aj jedna veľká láska.
Tesárske a pokrývačské práce (drevenými šindľami) vykonali bratia Harmathovci z Dobšinej so svojimi stálymi pomocníkmi, a tiež s každodenne pridelenými pracovníkmi z miestnych, vtedy nezamestnaných ľudí, podľa podmienok dohodnutých s vtedajším štítnickým starostom Ladislavom Neupauerom.
Vo Vodnom hrade v Štítniku sa spojili generácie
Napísal(a) M. Liptáková
Dňa 27.9.2024 (piatok), sa o 16:00 hodine vo Vodnom hrade v obci Štítnik spojili generácie. Áno, čítate správne – Spájame generácie bola jedna z ďalších naplánovaných aktivít MO MS v Štítniku, na ktorej sme mohli vidieť stovku maľovaných obrazov pani Márie Kohulákovej z Rudnej, ba dokonca aj niekoľko kníh, v ktorých boli maľby kvetov doplnené krátkymi básňami a taktiež sa započúvať do spevu piesní vychádzajúcej hviezdy z Gemera – Martina Belányia.
Na úvod sa prítomným prihovorila Bc. Monika Liptáková, ktorá privítala prítomných hostí, matičiarov, návštevníkov a taktiež i riaditeľku DMS v Rožňave pani Tatianu Tomkovú.
Po úvodných slovách zaznel spev ženskej speváckej skupiny Radosť, pod vedením jej zakladateľky p. Márie Kohulákovej, ktorá svetlo sveta uzrela len pred dvomi dňami, ale súlad speváčok a vychádzajúce rytmické slová piesne „Kreslím si ružu“ v nás zanechali dojem, že skupina funguje už niekoľko rokov. Zároveň nám otvorili aj besedu s „našou maliarkou" – pani Marikou, ako ju všetci familiárne voláme.
Štítnická dolina sa predstavila po prvýkrát v obrazoch súťažnej výtvarnej výstavy
Napísal(a) L. Vranová
V pondelok dňa 24. júla 2023 Miestny odbor Matice slovenskej v Štítniku v úzkej spolupráci s Obecným úradom Štítnik otvorili prvý ročník súťažnej výtvarnej výstavy s názvom – Štítnická dolina v obrazoch. Na otvorení sa riaditeľke Domu Matice slovenskej v Rožňave Zlatici Halkovej i starostovi obce Ladislavovi Belányimu, ďalším hosťom, súťažiacim a všetkým prítomným prihovorila predsedníčka MO MS Lenka Vranová. Potom odovzdala slovo Zlatici Halkovej, ktorá povzbudivým a milým slovom podporila snahu MO MS Štítnik vniesť umenie medzi ľudí a podporiť výtvarnú tvorbu v spojení s propagáciou Gemera, prostredníctvom zachytenej krásy Štítnika a celej doliny na obrazoch. Podčiarkla význam práce ľudí angažujúcich sa v Matici slovenskej a tiež výnimočnú ústretovosť starostu obce. Súťaže sa mohli zúčastniť umelci starší ako pätnásť rokov v profesijne neohraničenom priestore na pôde zasadacej sály Obecného úradu v Štítniku. Okrem Štítničanov sa zapojili aj súťažiaci z Rožňavy.
Deň, keď sa pred 100 rokmi narodil významný básnik Ctibor Štítnický
Napísal(a) L. Vranová
Šiesty september 2022 nás privítal až prekvapivo teplými lúčmi slnka. Postupne sa však zamračilo a vzduch hustol ako pred dažďom... V tom prítmí zatiahnutej oblohy sa o to viac vynímalo tiché svetlo sviečok pripomínajúce nastávajúcu spomienku na nášho rodáka zo Štítnika - spisovateľa, prekladateľa, hlásateľa, redaktora, publicistu, i riaditeľa Československého filmu v Bratislave Ctibora Štítnického. Zišli sme sa o 16. hodine v Obecnej knižnici v Štítniku, nesúcej jeho meno. Príjemné prostredie, pokojná atmosféra po celodennom pracovnom zhone a známe tváre dávali tušiť, že strávime príjemný podvečer.
O pár minút už pani Adriana Oláhová, vedúca knižnice a hlavná organizátorka tejto akcie v spolupráci s obcou Štítnik, Základnou školou a MO MS v Štítniku, mohla privítať všetkých prítomných, no najmä vzácnych hostí, ktorí merali cestu až z Bratislavy - dcéru Ctibora Štítnického pani Ing. Katarínu Kadlečíkovú a jej syna Richarda Kadlečíka. Vrúcne privítanie doplnil pán starosta obce Štítnik milým slovom a kyticou kvetov.
Slávnostné odhaľovanie pamätných tabúľ Jurajovi Ambrozimu v Štítniku
Napísal(a) V. Tököly, L. Vranová
Miestny odbor Matice slovenskej v Štítniku inicioval a v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Rožňave, obcou Štítnik a Cirkevným zborom ECAV aj zrealizoval akciu slávnostného odhaľovania pamätných tabúľ Jurajovi Ambrozimu, pripravovaného k 275. výročiu jeho úmrtia v rámci dlhoročného projektu „Spoznávajme sa“, v ktorom sa približujú obyvateľom nášho regiónu historicky významné osobnosti pochádzajúce, ale i pôsobiace v Štítniku.
Slávnostné bohoslužby v Evanjelickom kostole v Štítniku boli v nedeľu 10. júla 2022 zasvätené pamiatke Juraja Ambroziho, ktorý v Štítniku našiel svoj domov a zotrval v ňom až do svojej smrti. Hostia sa o jeho prínose a význame dozvedeli nielen z pôsobivej kázne pani farárky Mgr. Jany Ilčiskovej, ale aj z prednášky, ktorú spracoval a predniesol zborový dozorca Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Štítnik Mgr. Matúš Molnár.
Juraj Ambrózi sa narodil 18. 4.1694 v Dolnom Kubíne v rodine oravského zemana. Bol to slovenský spisovateľ, kňaz a cirkevný hodnostár, učiteľ a organizátor stredných škôl na Gemeri. V roku 1738 prijal pozvanie do Štítnika, kde ho po dvoch rokoch vymenovali za superintendenta Predpotiského a Potiského evanjelického dištriktu. Nakoľko túžil pripojiť k jemu zverenému úradu všetky časti dištriktu, rozhodol sa vykonať vizitáciu všetkých zborov.
Stáročia na mňa dýchajú.
Dívajú sa a vzdychajú
za slávou, ktorá zašla
Postavy z fresiek nemými očami hovoria.
Otvoria naše srdcia, otvoria?!
Stenajú stáročné lavice,
keď do nich sadáš
Čo tu hľadáš?!
Biblia hovorí: Kto hľadá, nájde...
Kde sa ti srdce otvorí,
ak nie tu?!
a Božské ticho hovorí – Som tu,
som tu pre teba.
Oknom archívu do minulosti: Komunistická strana a jej formovanie na Štítnickej doline
Napísal(a) E. Kerekešová
V roku 2021 si pripomíname 100. výročie organizovaného komunistického hnutia na Slovensku. Jej základy položil ľubochniansky zjazd v januári 1921. Boj za prácu, za slobodu prejavu, volebné právo, právo združovať sa, boj za krajší, spravodlivejší zajtrajšok bol ľuďom nášho okresu vlastný v dávnejšej i nedávnej minulosti.
Po ústupe v roku 1918 zanechali revolučné vojská zárodky ruskej revolúcie i v mysliach obyvateľov Štítnickej doliny. Hneď po vojne sa začala organizovať a zakladať strana sociálnej demokracie v závodoch, neskôr na dedinách. Vedúce osobnosti boli väčšinou kvalifikovaní robotníci, na dedinách učitelia, ktorí túto stranu organizovali a zakladali.
Koncom roka 1919 a začiatkom roku 1920 Sociálnodemokratická strana rôznymi intrigami obchádzala plnenie sľubov a požiadaviek robotníkov – uzákonenie 8-hodinovej pracovnej doby, znárodnenie priemyslu, bánk, vyrovnanie regulácie platov a pod., tak sa strana rozčlenila na ľavicu a pravicu. Na zjazde ľavicových sociálnych demokratov v Ľubochni 16. a 17. januára 1921 vznikla komunistická strana. Na zjazde sa zúčastnili Ján Levrinc, Ján Červenák a Arpád Kúth, ktorí boli delegovaní prípravnými výbormi v Slavošovskej papierni.
V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.